Václav Havel

Václav Havel (* 5. október 1936, Praha) je český spisovateľ a dramatik, jeden z prvých hovorcov Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989, bývalý prezident Československej socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, posledný prezident Česko-Slovenska a prvý prezident Českej republiky.

Václav Havel sa narodil v Prahe v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine spätej s českým kultúrnym a politickým dianím 20. až 40. rokov. Jeho otec Václav M. Havel bol architekt, staviteľ a Rotarián. Jeho starý otec postavil pražský Palác Lucerna, jeho strýko založil Filmové štúdio Barrandov. Do svojich desiatich rokov žil čiastočne v dome, ktorý postavil jeho starý otec u Tišnova na Morave.

Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa prvorepublikové aktivity rodičov stali dôvodom, prečo Havlovi nedovolili po skončení základnej školy ďalej riadne študovať. Preto nastúpil v roku 1951 do učebného odboru ako chemický laborant a večerne študoval gymnázium. Z kádrových dôvod nebol prijatý na žiadnu vysokú školu humanitného zamerania, a preto dva roky študoval na ekonomickej fakulte Českého vysokého učení technického.

Po skončení základnej vojenskej služby (1957–1959) pracoval ako javiskový technik (najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí) a diaľkovo študoval dramaturgiu na divadelnej fakulte Akademie muzických umění (DAMU). Už od svojich dvadsiatich rokov Havel aktívne prispieval do literárnych časopisov „Květen“, „Tvář“ a „Sešity“. Neskôr začína „Divadlo Na Zábradlí“ uvádzať jeho alegorické hry, zamerané proti súčasnej situácii v spoločnosti. V roku 1964 bola uvedená jeho prvá hra Zahradní slavnost. V roku 1964 sa Havel po osemročnej známosti oženil so svojou prvou ženou Olgou Šplíchalovou, ktorá ho sprevádzala ťažkými životnými skúškami.

Počas „Pražskej jari“ pôsobil v Klube nezávislých spisovateľov a Klube angažovaných nestraníkov. S nástupom tzv. normalizácie, ktorá nasledovala po potlačení „Pražskej jari“ 1968 sovietskymi tankami, musel opustiť divadlo. Sústavne vystupoval proti politickej represii. Po potlačení „Pražskej jari“ Havel pokračuje v tvrdej kritike režimu. V tejto dobe nesmie vykonávať svoje povolanie a pracuje ako robotník v trutnovskom pivovare, súčasne píše do samizdatových „Lidových novin“.

V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Gustavovi Husákovi a vyvrcholením tejto činnosti bolo publikovanie Charty 77 v januári roku 1977. Havel bol spoločne s Jiřím Hájkom a Janom Patočkom jedným z prvých troch hovorcov tejto občianskej iniciatívy, ktorá požadovala dodržovanie základných práv a slobôd v Československu. V apríli 1979 sa stal spoluzakladateľom „Výboru na obranu nespravedlivě stíhaných“. Tieto politické aktivity mu priniesli 5 rokov vo väzení.

V druhej polovici 80. rokov bol Havel ešte dvakrát uväznený, naposledy v roku 1989. V tej dobe už komunistickému režimu dochádzal dych a bolo len otázkou času, kedy sa masová nespokojnosť prejaví v priamom strete so štátnou mocou. Tiež preto podpísali novú petíciu „Několik vět“ desaťtisíce ľudí, na rozdiel od Charty 77, pod ktorou sa objavili podpisy niekoľko sto občanov.

V novembri 1989 sa stal vedúcim predstaviteľom „Nežnej revolúcie“. Do čela následného občianskeho hnutia sa postavili študenti a umelci. Na stretnutí v „Činohernom klube“ 19. novembra bol Havel ustanovený za vodcu „Občanského fóra“ a ako jeho kandidát bol 29. decembra 1989 ešte komunistickým Federálnym zhromaždením zvolený po 40 rokoch za prvého československého nekomunistického prezidenta.

Druhýkrát bol zvolený za prezidenta po slobodných voľbách, 5. júla 1990. Počas jeho druhého funkčného obdobia však narastali rozpory medzi vtedajšou českou a slovenskou politickou reprezentáciou v názoroch na budúce usporiadanie. Hlboký rozkol vo Federálnom zhromaždení viedol k tomu, že Havel nezískal v júlových voľbách v roku 1992 dostatok hlasov. Hoci bol požiadaný, aby zotrval vo funkcii, než bude zvolený nový prezident, odstúpil 20. júla 1992 zo svojej funkcie a na niekoľko mesiacov sa z politického života stiahol. Dňa 26. januára 1993 zvolila Poslanecká snemovňa Václava Havla za prvého prezidenta Českej republiky.

Jeho žena Olga sa po boku hlavy štátu venovala predovšetkým charitatívnej činnosti. Inšpirovaná prácou vo „Výbore na obranu nespravedlivě stíhaných“, založila v roku 1990 „Výbor dobré vůle“, ktorého činnosť sa zamerala na pomoc telesne a mentálne postihnutým. V roku 1996 však po dlhej chorobe zomrela a Havel sám úspešne bojoval s ťažkým nádorovým ochorením. V roku 1997 sa oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou. V roku 1998 bol znovuzvolený do funkcie prezidenta. Posledné roky jeho vlády citeľne poznamenali ako zdravotné problémy, tak aj prehlbujúci sa súboj s Václavom Klausom. Prezidentský mandát vypršal Havlovi 2. februára 2003. Jeho nástupcom sa stal bývalý premiér Václav Klaus.

V druhej polovici svojho prezidentského obdobia skorigoval svoj doterajší prevažne pacifistický postoj a vyjadril niekoľkokrát podporu vojenským zásahom, najmä útoku NATO proti Juhoslávii a vojne USA proti Iraku.

V prezidentskom úrade bol vnímaný trochu kontroverzne. Jedným z jeho prvých krokov bola rozsiahla amnestia, pri ktorej boli prepustené dve tretiny kriminálnych väzňov (politickí väzni sa na slobodu dostali ešte pred jeho nástupom do funkcie). Významná časť verejnosti napríklad nesúhlasila s počtom udelených milostí a s udelením milostí, ktoré zasiahli do súdnych procesov proti Havlovým známym.

Havlovu popularitu u širokej verejnosti znížil i sobáš s Dagmar Veškrnovou. Politickí oponenti, napr. Václav Klaus, Havlovi vytýkali príliš aktívne zasahovanie do bežnej politiky, predovšetkým aktívne zásahy do formovania vlády (najmä zostavenie úradníckej vlády v čele s Jozefom Tošovským v roku 1997), využívanie prezidentského veta a ďalších právomocí. Ďalším predmetom kritiky sa stalo zákulisné vedenie politiky, podpora tzv. stranám Hradu (KDU-ČSL, Unie svobody - Demokratická unie) alebo Havlova podpora občianskej spoločnosti.

Zatiaľ čo v Česku jeho popularita počas doby v prezidentskom úrade skôr klesala, renomé v zahraničí to nijako neovplyvnilo. Havel zostal určitou ikonou boja za slobodu a demokraciu. Bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová o Havlovi prehlásila: „Prezident Havel urobil český národ hrdým, i ja som vďaka nemu hrdá na to, že som sa ako Češka narodila. Myslím si, že bude veľmi chýbať na medzinárodnej scéne. Pre mnoho ľudí na celom svete znamená slovo 'Havel' a 'Čech' jedno a to isté. Havel položil Prahu a celú Českú republiku na mapu doby po studenej vojne.“

Politickú úlohu Havla v českých dejinách sa pokúsil zbaviť mýtov John Kean vo svojej knihe Václav Havel: Politická tragédie v šesti dějstvích. John Kean, pôvodom Austrálčan, riaditeľ Strediska pre štúdium demokracie a profesor politických vied na University of Westminster v Londýne, už skôr publikoval niekoľko kníh na tému západnej demokracie. Biografia Václava Havla, ktorá vyšla v angličtine pod názvom Vaclav Havel. A Political Tragedy In Six Acts (Bloomsberry, Londýn 1999) bola ešte v tom roku preložená i do češtiny (Volvox Globator, Praha 1999).

Za svoje literárne a dramatické dielo bol Václav Havel ocenený radou prestížnych cien, je členom mnohých svetových klubov spisovateľov. Za svoje zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržovanie ľudských práv bol niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru a stal sa laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých štátov.

Napoleon Bonaparte

Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (franc. Napoléon Bonaparte) (* 15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821 v Longwood House, Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte bol generál Francúzskej revolúcie, neskôr 1802 – 1804 samozvaný Prvý konzul Francúzskej republiky, 1804 - 1814 a 1815 samozvaný cisár Francúzov a 1806 Protektor Rýnskeho spolku a kráľ Talianska.

Napoleon urobil málo, aby vyvíjal inovačné vojenské stratégie, ale predsa použil tú najlepšiu kvalitu z francúzskej armády pod rôznymi revolučnými vládami, aby dosiahol mnoho úspešných kampaní a niektoré prekvapujúce víťaztvá. Jeho kampane boli stále študované vo vojenských akadémiách po celom svete a bol spravidla považovaný za jedného z najväčších veliteľov na svete, aký kedy vôbec žil. Počas menej než desiatich rokov bojoval fakticky s každou európskou mocnosťou a získal kontrolu nad väčšou časťou západnej a centrálnej Európy. Od jeho dobývania či spojenectva až po jeho katastrofálny vpád do Ruska v roku 1812 nasledovaný porážkou pri Lipsku v októbri 1813, ktorý viedol k jeho odstúpeniu a o niekoľko mesiacov neskôr až k exilu na ostrov Elba. Jeho návrat, známy ako 100 dňové cisárstvo, bol však tiež odrazený rozhodujúcou bitkou pri Waterloo v dnešnom Belgicku 18. júna 1815 a Napoleon bol prinútený znovu k odstúpeniu a vyhnanstvu na ostrove Svätej Heleny, kde o 6 rokov zomrel.

Napoleon vymenoval niekoľko členov rodiny Bonapartovcov a blízkych priateľov za panovníkov území, ktoré sa mu podarilo podrobiť, ako dôležité vládnuce osoby (jeho brat Lucien sa stal francúzskym ministrom financií). Napriek tomu, že ich vládnutia neprežili jeho pád, jeho synovec Napoleon III. neskôr vládol vo Francúzsku v 19. storočí.

Napoleon prečítal hory kníh už ako malý, keď bol na vojenskej škole. Jeho učitelia si všimli, že zatiaľ čo iní žiaci sa cez prestávku odbehli hrať, Napoleon išiel do knižnice a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Aj po skončení školy, keď sa stal poručíkom, míňal väčšinu platu na knihy. Takže nebolo divu, že sa stal chodiacou encyklopédiou.

Bol veľmi dobrý v matematike a neskôr sa ako generál stal členom vedeckého inštitútu a stal sa akademikom.

Hoci vedel byť arogantný a panovačný, bol to energický človek činu a mal víziu budúcnosti. Pohŕdal prízemnými a neschopnými luďmi. Výborne vedel jednať v kritických situáciách a ako sa o ňom vyjadril jeho priateľ Marmont, v takých situáciách pocítil obrovský príval energie. Bol chodiaca smršť.

Ešte kým bol presvedčený republikán, dokázal svojou obrovskou charizmou pritiahnuť ľudí, z ktorých mnohí ostali jeho priateľmi na celý život.

Neskôr, keď dosiahol moc, spyšnel a zlenivel. Táto jeho stará energia sa mu na chvíľu vrátila až po porážke v Rusku, keď musel brániť samotné Francúzsko. Vtedy aj dosiahol svoje najlepšie víťazstvá proti oveľa silnejším armádam, ale to už mu nepomohlo, lebo od neho len nedávno oslobodená Európa sa rozhodla radšej umrieť ako prehrať.

Vstával najneskôr o 4. ráno a hneď sa dával do roboty a to aj keď bol cisárom.

Narodil sa ako Napoleone Buonaparte v meste Ajaccio na Korzike 15. augusta 1769, ktorá sa po dlhej vojne o nezávislosť proti Janovu roku 1768 stala súčasťou Francúzska. Jeho rodina patrila k drobnej talianskej šľachte žijúcej na Korzike, prítomnej od začiatku 15. storočia. Pochádzala z talianskeho Toskánska. Bol druhým synom otca Carlo Buonaparte a matky Maria Letizia Ramolino, ktorí spolu mali 13 detí, z ktorých však len 8 prežilo rané detstvo. Jeho otec ako právny zástupca (advokát) bol povolaný v roku 1778 korzickým zástupcom o uchádzanie sa práce na dvore Ľudovíta XVI., kde zostal niekoľko rokov. Dominantný vplyv mala na Napoleonovo detstvo jeho matka. Jej pevná disciplína pomohla k obmedzovaniu Napoleonových šibalstiev.

Napoleon začal školu už ako päťročný. roku 1774 bol zapísaný do školy, ktorú viedli rehoľné sestry. Mal voľnejšiu školu a často tak chodieval na prechádzky. Na týchto prechádzkách niekedy sa držal za ruku s dievčaťom, ktoré sa volalo Giacominetta. Napoleonovi spolužiaci spozorovali tento milujúci párik a vytvorili o nich rýmovačku: „Napoléone di mezzacalzetta, fa l'amore a Giacominetta“. Tento krátky rým znamenal: „Napoleon s jeho ponožkami napoly dole, vyznáva lásku Giacominette“. Kedykoľvek tento rým Napoleon počul, prenasledoval vinníka a pustil sa s ním do bitky.

Napoleon sa dôkladne pripravoval na vyučovanie. Mal rád aritmetiku a venoval sa jej celý svoj život. V roku 1777, tri roky po tom, ako začal navštevovať školu, išiel za mlynárom a vypočítal mu produkciu mlyna. Jeho láska k matematike viedla k tomu, že sa stal delostreleckým dôstojníkom vo francúzskej armáde, kde potreboval vypočítať uhol, trajektóriu, hmotnosť gule a množstvo pušného prachu pri paľbe na ciele v rôznych vzdialenostiach, čo vyžadovalo dobrú znalosť matematiky.

V roku 1778 sa Napoleonov otec rozhodol dať dvom najstarším chlapcom všestrané vzdelanie a zapísal ich do jednej z dvoch škôl pre francúzsku šľachtu. Napoleon sa rozhodol stať sa vojakom, pretože bol veľmi hlučný a miloval históriu a matematiku. Giuseppe bol obrátený obraz Napoleona, rozhodol sa stať kňazom.

Vo veku deväť rokov Napoleon, Giuseppe a ich bratranec odišli do Francúzska. Napoleonova matka mu pred odchodom stihla pošepnúť "guráž". Napoleon sa na Korziku vrátil ešte niekoľkokrát.

Pricestovali do Francúzska, kde sa s nimi stretol Napoleonov otec, a odviedol ich do školy. Napoleona prijali 15. mája 1779 do francúzskej vojenskej školy v Brienne (Brienne-le-Château). V Brienne ho považovali za vysoko nadaného outsidera. Najväčší talent mal na matematiku, okrem toho sa zaujímal o veľkých hrdinov dejín ako Alexandra Veľkého a Júlia Cézara.Pred vstupom do školy sa musel naučiť po francúzsky, ale počas celého života hovoril s talianskym akcentom a nikdy sa nenaučil poriadne hláskovať. Dosahoval výborné známky v matematike a v zemepise. Po dokončení štúdia v Brienne v 1784 bol Napoleon prijatý do elitnej školy École militaire v Paríži, kde sa mu za jeden rok podarilo dokončiť dva ročníky štúdia. Po jeho ukončení školy v septembri 1785 bol poverený ako pomocný poručík pluku kráľovského delostrelectva a v januári 1786 v 16 rokoch si začal plniť svoje povinnosti vo francúzskej armáde. Kvôli svojmu pomerne nízkemu pôvodu však boli jeho možnosti postupu v armáde obmedzené a preto sa venoval spisovateľskej činnosti. Jeho veľkým vzorom bol napr. Jean-Jacques Rousseau.

Thomas Alva Edison

Thomas Alva Edison (* 11. február 1847 – † 18. október 1931) bol americký vynálezca, celosvetovo jeden z najproduktívnejších a najvýznamnejších. Pod jeho menom je vedených viac než 1 000 patentov, ďalšie tisíce zaregistrovali jeho firmy. Medzi najznámejšie Edisonove vynálezy patrí fonograf (predchodca gramofónu) a žiarovka. Edison je aj zakladateľom dodnes vydávaného prestížneho časopisu Science.

Najslávnejšie Edisonove vynálezy vznikali v rokoch 1876 - 1883 v meste Menlo Park (teraz asi 100 000 obyvateľov) v štáte New Jersey (USA), ktoré bolo v roku 1954 premenované na Edison. Na mieste, kde sa nachádzalo Edisonove laboratórium, bol v roku 1937 postavený pamätník a otvorené múzeum Menlo Park Museum, venované tomuto úspešnému podnikateľovi a vynálezcovi.

V roku 1886 sa presťahoval do menšieho mesta West Orange (asi 45 000 obyvateľov). Tu vybudoval Glenmont - rozsiahly areál výskumných pracovísk, ktorého celková rozloha je 5,5 hektárov. Dnes je spravovaný ako národná pamiatka Edison National Historical Site.

Thomas Edison bol bez náboženského vyznania,vynikal podnikavosťou, pracovitosťou a cieľavedomosťou. Bol dvakrát ženatý, z každého manželstva mal tri deti. Spoločne so svojou druhou manželkou je pochovaný v Glenmonte vo West Orange, v miestach, kde strávil podstatnú časť svojho života. 21. októbra 1931 v deň, keď mal pohreb, boli na počesť tohto geniálneho vynálezcu v USA zhasnuté všetky žiarovky.

Edison nemal ľahké detstvo. Od malička bol často chorý, do školy chodil iba krátko. Už ako chlapec sa veľmi zaujímal o prírodné vedy, keď mal 10 rokov, v pivnici domu, v ktorom s rodičmi býval, vybudoval malé chemické laboratórium. Chemikálie boli drahé, musel si na ne zarábať predajom zeleniny a roznášaním novín. Jeho život silno ovplyvnil fakt, že vo svojich dvanástich rokoch čiastočne ohluchol (príčiny sú dodnes sporné, ako najpravdepodobnejší dôvod sa udávajú kiahne). Ako 17 ročný začal vydávať vlastné noviny - The Weekly Herald. Vystriedal rôzne zamestnania, s mnohými jeho prvými vynálezmi súvisela skutočnosť, že pracoval ako telegrafista.

Stláčací telegraf, duplexný telegraf a viackanálový automatický telegraf patrili medzi prvé vynálezy, ktoré Edison predal. Zarobené desiatky tisíc dolárov investoval do laboratória v Menlo Park. To bolo celosvetovo prvým zariadením, ktoré bolo vybudované za účelom vývoja a aplikácie nových vedeckých poznatkov a technológií.

V začiatkoch zavádzania elektrickej energie do bežného života sa ostro diskutovalo o otázke vhodnosti použitia jedosmerného alebo striedavého elektrického prúdu. Edison bol stúpencom prvej možnosti, zástancom druhej boli Nikola Tesla a George Westinghouse. Aby Edison a jeho zamestnanci ukázali nebezpečnosť striedavého prúdu, vymysleli a verejne predviedli elektrické kreslo.

V roku 1896 firma Westinghouse Electric Corporation uviedla do prevádzky elektráreň na Niagarských vodopádoch s rozvodným systémom využívajúcim transformátory napätia. Edison túto bitku prehral.

Thomas Alva Edison išiel veľmi pragmaticky a cieľavedomo za výsledkom, ktorým bolo využitie jeho nápadov na výrobu predajných produktov. Preto v priebehu svojho života založil celý rad firiem. Zamestnával v nich veľa nadaných ľudí, ktorých starostlivo osobne vyberal. Najslávnejším zamestnancom v celej histórii Edisonových firiem je Nikola Tesla, o ktorom sme už písali v časti spor o elektrický prúd.

Najvýznamnejšou Edisonovou firmou je zrejme v roku 1878 založená Edison General Electric Company. V roku 1892 sa zmenila na spoločnosť General Electric, ktorá je dnes jednou z najväčších nadnárodných firiem celého sveta.

Z mnohých spoločností menujme filmové študio Black Maria v New Jersey (1893) alebo Edison Botanic Research Company, ktorá od roku 1927 hľadala náhradu prírodného kaučuku.

Jedna z firiem, Edison Illuminating Company, zamestnávala od roku 1891 neskoršieho automobilového magnáta Henryho Forda. Ten bol až do Edisonovej smrti jeho veľmi dobrým priateľom.

V továrni Edison Machine Company začal svoju prax absolvent ČVUT Emil Kolben, ktorý sa neskôr stal jedným z najvýznamnejších česko-slovenských podnikateľov.

Bono Vox

Paul David Hewson (* 10. máj 1960, Dublin, Írsko), prezývaný Bono Vox alebo častejšie len Bono je vedúci člen írskej rockovej skupiny U2 a bojovník za ľudské práva a oddĺženie afrických krajín.

Paul D. Hewson sa narodil 10. mája 1960 v írskom hlavnom meste Dublin. Je druhým synom Boba a Iris Hewsonových (prvý je jeho brat Norman *1953), ktorí žili v severnej časti Dublinu. Vyrastal v zmiešanej rodine, pretože jeho otec bol katolík a mama protestantka. Takéto manželstvá boli v silne katolíckom Írsku neobvyklé. Rodičia sa rozhodli, že budú synov viesť v protestanskej viere. Malý Paul začal teda v roku 1964 navštevovať základnú školu v Glasnevin. Paul bol od začiatku neposedný a veľmi rád bol stredobodom pozornosti. Medzi ostatnými deťmi bol obľúbený a väčšinu času trávil na ulici so svojimi priateľmi.

V roku 1971 začal navštevovať školu svätého Patricka. Tu však dlho nevydržal a prestúpil na novú Mount Temple High School. Bola to jedna z prvých škôl v Írsku, kde sa nepoužívalo známkovanie a študovali tu dievčatá aj chlapci spolu. Paul sa stal veľmi populárnym, štúdium mu šlo výborne, všetko sa mu darilo až do septembra 1974, keď zomrel Paulov starý otec. Na jeho pohrebe Paulova matka skolabovala a krátko na to zomrela. Paul stratil mamu a ako 14-ročný zostal doma sám spolu so svojím bratom a otcom. Krátko po jej smrti sa presťahovali do nového domu. Bob a Norman pracovali dlho do noci a Paul prichádzal do prázdneho domu. Jeho vzťahy s otcom sa zhoršili a často sa s ním hádal. Začal sa túlať po nociach so svojimi priateľmi. V tom čase sa stalo niečo, čo mu úplne zmenilo život. Larry Mullen, Jr. vylepil na nástenku Mount Temple v roku 1976 leták, na ktorom stálo, že bubeník hľadá gitaristov. Na leták nikto nereagoval, a tak si Larry našiel spoluhráčov sám. Na prvej skúške u Mullenovcov sa zišli Larry Mullen Adam Clayton, Dave Evans (The Edge), Dick Evans a samozrejme Paul Hewson.

Chlapci sformovali kapelu Feedback a po prvých vystúpeniach sa premenovali na The Hype. V tomto čase dostal Paul svoju prezývku - Bono Vox (z lat. „dobrý zvuk“), z kapely odišiel Dick Evans a vznikla nová formácia s názvom U2 (nikto vlastne nevie, čo U2 znamená. U2-špionážne lietadlo alebo U2 ako "you too"- ty tiež alebo len u a 2). U2 vyhráva sponzorskú súťaž Limeric Civic Week Talent Contest, získava 500 libier a možnosť nahrať demo nahrávky v Keystone štúdiách. Ešte pred nahrávaním sa za manažérsku stoličku mladej kapely posadil Paul McGuinness.

V tomto čase Bono nachádza útechu v kapele a pracuje na zdokonalení svojho hlasu, pretože to jednu chvíľu vyzeralo na to, že ho ostatní členovia vyhodia kvôli zlému spevu. Napokon však ostatných presvedčí a v kapele zostáva; dokonca sa stáva jej frontmanom - údajne aj vďaka skvelej nálade, ktorú v kapele vytvára.

Kapela prechádza od cover-verzií k vlastným skladbám, ktoré sa objavujú na prvom EP Three a hudba U2 začína nadobúdať svoje typické črty. V roku 1980 prichádza prvý štúdiový album Boy a ihneď sa v Írsku stáva číslom 1. Britskí kritici sa o U2 vyjadrujú ako o nádejnej skupine.

Bonovi sa darí tvoriť texty k piesňam a jeho hlas sa značne zlepšil. Po prvých úspechoch nadobúda sebavedomejšie vystupovanie na pódiu a získava si povesť kreatívneho zabávača. Jeho problémy s otcom pokračujú, pretože Bob neverí, že sa Bono uživí spevom. Radí mu, aby sa zamestnal v štátnej sfére, no Bono sa už pevne rozhodol - bude spevákom, či sa to otcovi páči alebo nie.

V roku 1981 vydáva U2 svoj druhý album October. Album s kresťanskou tematikou sa neujal a návrat do hitparád prichádza až s protivojnovou platňou War (1983). Hlavnou skladbou je pieseň „Sunday Bloody Sunday“, ktorá odsudzuje násilie páchané v Írsku. O rok neskôr (1984) prichádza na pulty predajní The Unforgettable Fire a s ním skladba „Pride (In The Name Of Love)“, ktorá je venovaná pamiatke Martina Luthera Kinga. Popri štúdiových albumoch vychádzajú aj dva záznamy z koncertov: Under A Blood Red Sky (1983) a Wide Awake In America (1985). Skupina si získava priazeň kritikov i fanúšikov.

Bono sa v roku 1982 oženil so svojou školskou láskou Alison Steward v Catholic Guinnes Church, Raheny. Začínajú sa u neho objavovať dobročinné sklony a podporuje nenásilné riešenie otázky Sev.Írska a po Live Aid (1985) sa spolu s Ali vydáva do Afriky, kde sa oboznamuje s realitou chudoby a problémov v rozvojovom svete. Po tejto návšteve sa začína angažovať v boji za odpustenie dlhov afrických krajín a zvýšenie pomoci týmto štátom.

Krištof Kolumbus

Krištof Kolumbus, tal. Christoforo Colombo, kastíl. Cristóbal Colón (podľa iných zdrojov sa volal Pedro Scotto) (* asi 1451, Janov – † 20. mája 1506, Valladolid) bol janovský moreplavec v španielskych službách, ktorý (znovu) objavil Ameriku pre Európu dneška v roku 1492.

O dátume jeho narodenia sa vie tak málo, že údaje niektorých jeho životopiscov sa rozchádzajú až o 59 mesiacov. Čo sa jeho národnosti týka, uchádza sa o neho až 25 národov. Najmä však Taliani, ktorí v Janove na údajný rodný dom Kolumba pripevnili pamätnú tabuľu. Chatrný vzhľad zovňajšku a interiéru domčeka, ktorý slúži ako sklad elektroinštalačného materiálu (stav: 90-te roky), pôsobí nie príliš presvedčivo - turistov tam však majú veľa. Podobnú atrakciu možno nájsť aj v Calvi na Korzike. Spor, či Calvi alebo Janov je rodiskom slávneho moreplavca, trvá dodnes. Janovčania, ktorí na Korzike vládli od 14. do 18. storočia, tvrdia, že Kolumbus sa narodil u nich. Dátum smrti je tiež sporný. Niektoré historické pramene napr. tvrdia, že zomrel v roku 256, ale to by sa už zúčastnil svojej 6. výpravy ako mŕtvola. Spory „vyriešili“ encyklopédie - uvádzajú jednoducho „K. Kolumbus, taliansky moreplavec“. Narodil sa v roku 1451 v Janove, zomrel v roku 1506 vo Valladoide.

Prvá výprava (3. august 1492 - 15. marec 1493)

Zmena v rozhodovaní ich veličenstiev nastala, až keď porazili v Španielsku poslednú maurskú pevnosť - Granadu. Potom kráľovi napadlo, že keby sa ten „indický podnik“ náhodou podaril, mohlo by to znamenať nové svitanie pre zjednotené Španielsko zbavené moslimskej nadvlády. A tak začiatkom augusta 1492 kotvili v prístave Palos de la Frontera v juhozápadnom Španielsku dve karavely a jedna karaka admirála Krištofa Kolumba pripravené na plavbu do neznáma - karaka Santa Maria (najväčšia, vlajková loď), menšia karavela Pinta (čo znamená Maľovaná) a miniatúrna karavela Niña (čo znamená Dievčatko). Posádku lodí tvorilo 30 Kolumbových známych a kráľovských služobníkov: 90 námorníkov, l/4 tvorili nebezbeční trestanci, ostatní boli slobodní ľudia, ktorých zlákalo rozprávanie o domoch so strechami z čistého zlata za oceánom. Kapitáni a kormidelníci si plavbu možno užívali, ale mužstvo tvrdo pracovalo a nemohlo spať (v dnešnej dobe sa totiž zistilo, že ľudia ubytovaní v Kolumbových lodiach kvôli výkyvom lode jednoducho vôbec nemohli spať). Hmyzu a hlodavcov bolo na lodiach tiež viac než dosť. V 45. deň plavby (začala 3.8.1492) sa objavili morské chaluhy, na 46. deň spozorovali bieleho vtáka - rákosníka, ktorý nenocuje na mori. 52. deň spozorovali zem, no vzápätí vyšlo najavo, že to bol len mrak. Keď už-už dochádzalo k väčšej vzbure posádky, zakričal 71. deň plavby dve hodiny po polnoci jeden námorník: „Tierra, tierra! - Zem, zem!“. Objavila sa súš, vzdialený útes svietiaci v mesačných lúčoch. Bol to ostrov Guanahani v súostroví Bahamy, ktorý Kolumbus nazval San Salvador. Ráno 12. októbra 1492 vystúpil na breh. V domnení, že je v Indii, nazval domorodé obyvateľstvo los Indos. Kolumbus však hľadal panstvo Veľkého Chána s jeho zlatom a tak odplával. Len akýmsi zázrakom sa dostal z bahamského bludiska a pristál na brehoch Kuby. Objavil tu len cigarety a plával ďalej. Začiatkom decembra sa dostal na dnešné Haiti. Deň pred Vianocami tu jeden indiánsky náčelník utrúsil, že zlato berú z miesta zvaného Cibao. Kolumbus z toho okamžite vyvodil záver, že Cibao je indiánska výslovnosť pre Cipango. S nádejou, že Vianoce strávi s kráľom na zlatých doskách, vyplával a havaroval so Santa Mariou. Z trámov lode dal Kolumbus na Haiti postaviť pevnosť Dedina Narodenia Pána. Zanechal tu časť mužstva, ale keď sa pri druhej výprave vrátil, našiel namiesto očakávaného pozláteného mesta len mŕtvoly a pustinu. Určite v tom zohrala veľkú úlohu túžba Európanov po zlate. Po odchode z novovybudovanej dediny sa Kolumbova posádka ešte zastavila na miestach dnešnej Dominikánskej republiky, kde sa dodnes nachadzaju hrobky Kolumovych namornikov. V strašnej búrke sa Niña a Pinta jedna druhej stratili a 15.marca 1493 sa náhodou v tom istom čase objavili v prístave Palos, odkiaľ sa aj kedysi vydali na cestu. Izabela I. Kastílska s Ferdinandom II. Aragónskym v Argentíne netrpezlivo očakávali Kolumba (v sprievode s papagájmi a domorodcami) a povýšili ho na miestokráľa a guvernéra ostrovov objavených v Indii.

Druhá výprava (25. september 1493 - 11. jún 1496)

So 17 loďami a s bratmi Diegom a Bartolomejom sa vydal na 2. výpravu 25. septembra 1493. Na tejto výprave objavil Jamajku, Portoriko, Santa Cruz a Dominiku, ktorá dostala meno podľa dňa objavenia - Nedeľa. Na výprave musel riešiť ťažké problémy spojené s kolonizáciou. Kráľovna dovolila aby sa uskutočnila ďalšia výprava.

Tretia výprava (30. máj 1498 - 25. november 1500)

30. mája 1498 sa vydal na tretiu výpravu. Pristál na severnom pobreží juhoamerickej pevniny, ale to už mal mnoho neprajníkov. Nakoniec sa v mene kráľovnej v okovách musel vrátiť do Španielska, pretože kráľovský dvoran Bobadilla prišiel k záveru, že Kolumbus a jeho bratia sú nespravodliví ľudia, ktorí zbytočne prelievajú španielsku krv v novovybudovaných mestách v „Indii“.

Štvrtá výprava (9. máj 1502 - november 1504) a smrť

Kolumbus pozbavený funkcie guvernéra bol po pol roku prepustený z väzby a keďže chcel za každú cenu nájsť úžinu, ktorá by ho doviedla do Indického oceánu, stále otravoval kráľovský pár, ktorý nakoniec dovolil 4. výpravu, ktorá sa skončila úplným neúspechom. Kolumbus bol nakoniec rád, že si zachránil holý život. Zomrel 20. mája 1506 vo veľkom utrpení a žiali, než by vedel, že objavil nový kontinent, ktorý ani nenesie jeho meno.

Omyl istého vydavateľa z Vicenzy, ktorý vydal jeden cestopisný zborník, spôsobil reťazovú reakciu viacerých omylov, ktoré viedli k tomu, že novému kontinentu dal meno nie jeho objaviteľ, ale Kolumbov krajan, cestovateľ a obchodník Amerigo Vespucci, ktorý dosiahol roku 1501 brehy Južnej Ameriky.

Senecova Medea s proroctvom napísaným v 14. storočí pred objaviteľovou dobou sa splnila: Príde čas, keď sa zjaví veľká časť zeme a nový námorník objaví nový svet a Island už nebude viac poslednou z krajín."

Nikola Tesla

Tesla sa podľa legendy údajne narodil práve počas veľkej elektrickej búrky - srbskej rodine, v dedinke Smiljan v blízkosti Gospiča, na území dnešného Chorvátska. Pokrstil ho srbský ortodoxný pop Toma Oklobdžija, jeho otcom bol reverend Milutin Tesla, kňaz metropolita Sremski Karlovec a matka Duka Mandičová bola takisto dcérou srbského kňaza. Tesla ako dieťa usilovne čítal všetky prístupné knihy, aj filozofické a náboženské, a už počas detstva mal vidiny a riešenia rôznych technických problémov sa mu často objavovali v mysli práve v takých stavoch.

Nikola Tesla, svetoznámy fyzik a vynálezca srbského pôvodu (1856 - 1943) si v Spojených štátoch, kam pricestoval v roku 1884, získal neskôr veľké uznanie ako elektroinžinier a vynálezca. Nový typ zbraní, ktoré dnes používa americká armáda, sa pripisuje práve jeho celoživotnému vedeckému výskumu. Hádam najznámejším vynálezom je tzv. "mierový lúč", ako ho Tesla pomenoval - čo je zbraň cielenej energie, ktorú možno používať v rôznej intenzite. Médiá ju vtedy označovali za "super-zbraň, ktorá skoncuje so všetkými vojnami". Pravdou však je, že teraz už nielen americká, ale aj iné armády ju s nadšením využívajú na úplne iné ciele.

Tesla sa podľa legendy údajne narodil práve počas veľkej elektrickej búrky - srbskej rodine, v dedinke Smiljan v blízkosti Gospiča, na území dnešného Chorvátska. Pokrstil ho srbský ortodoxný pop Toma Oklobdžija, jeho otcom bol reverend Milutin Tesla, kňaz metropolita Sremski Karlovec a matka Duka Mandičová bola takisto dcérou srbského kňaza. Tesla ako dieťa usilovne čítal všetky prístupné knihy, aj filozofické a náboženské, a už počas detstva mal vidiny a riešenia rôznych technických problémov sa mu často objavovali v mysli práve v takých stavoch.

Nikola Tesla, svetoznámy fyzik a vynálezca srbského pôvodu (1856 - 1943) si v Spojených štátoch, kam pricestoval v roku 1884, získal neskôr veľké uznanie ako elektroinžinier a vynálezca. Nový typ zbraní, ktoré dnes používa americká armáda, sa pripisuje práve jeho celoživotnému vedeckému výskumu. Hádam najznámejším vynálezom je tzv. "mierový lúč", ako ho Tesla pomenoval - čo je zbraň cielenej energie, ktorú možno používať v rôznej intenzite. Médiá ju vtedy označovali za "super-zbraň, ktorá skoncuje so všetkými vojnami". Pravdou však je, že teraz už nielen americká, ale aj iné armády ju s nadšením využívajú na úplne iné ciele.

Teslova rodina a juhoslovanské veľvyslanectvo sa snažilo donútiť americkú vrchnosť, aby jej vydali jeho majetok a jeho neter Sava Kosanovičová sa eventuálne dostala k niektorým osobným predmetom, ktoré sú dnes vystavené v múzeu Nikolu Teslu v Belehrade, kde sa nachádza aj urna s jeho popolom. Ale technické zariadenia dostala do opatery armáda a Teslov výskum vyhlásili za "prísne tajný".

Spočiatku pôsobil v New Yorku, ale neskôr sa rozhodol odsťahovať do Colorado Springs, kde mal k dispozícii dostatok priestoru pre pokusy s elektrickým prúdom vysokých napätí. Tesla nimi dokázal, že naša planéta je vlastne jedným obrovským vodičom a túto jej vlastnosť možno prakticky využívať.

Tesla bol k Einsteinovmu vysvetľovaniu teórie relativity, ktoré vtedy svet tak oslavoval, veľmi kritický: "...je to zaodeté do veľkolepého matematického šatu, ktorý fascinuje a oslepuje, takže ľudia potom nevidia chyby, na ktorých to stojí. Tá teória je ako žobrák, zaodetý do purpuru, o ktorom si nevedomí ľudia myslia, že je to kráľ. Jej exponentmi sú briliantní ľudia, ale tí sú skôr metafyzici a nie vedci."

Neskôr takisto povedal: "Ja zastávam názor, že priestor nemôže byť zakrivený a to z prostého dôvodu, že nemá žiadnu povahu. Niekto by mohol povedať, že Boh je istej povahy. Nie. Boh má len isté vlastnosti a tie mu pripisujeme my. O povahe môžeme hovoriť len vtedy, keď hovoríme o hmote, vypĺňajúcej vesmírny priestor. Povedať, že v prítomnosti väčších telies sa vesmírny priestor zakrivuje, to je akoby niekto vyhlásil, že niečo môže reagovať na nič. Ja takýto náhľad odmietam."

O Einsteinovej teórii relativity ďalej povedal: "Mimochodom, teória relativity je oveľa staršia, než tí, čo ju v súčasnosti prezentujú. Už pred dvesto rokmi s ňou prišiel môj slávny rodák Ruder Baškovič, veľký filozof, ktorý i napriek tomu, že mal mnohoraké povinnosti napísal tisíce stránok vynikajúcej literatúry na všemožné témy. Boškovič sa venoval aj relativite, vrátane tzv. time-space-continuum."

Mnohí myslitelia si všimli, že Tesla často používal pri popise prirodzených javov terminológiu starého indického Sanskritu. O védických textoch sa usudzuje, že sú asi 5 000 rokov staré (iní usudzujú, že sú oveľa staršie). Ide o zbierku textov, pozostávajúcu z oslavných básní, modlitieb, popisov historických udalostí a teoretických vedeckých pojednaní. Predpokladá sa, že tieto texty si do Indie so sebou priniesli predkovia dnešných Brahmánov, ktorí sem prišli z Iránu. Iránske obyvateľstvo tiež pôvodne pochádza z kolísky civilizácie medzi Kaspickým a Čiernym morom, odkiaľ sa v rôznych migračných vlnách dostali na európske územia aj germánske a slovanské kmene.

Tesla ešte v roku 1891 popisoval vesmír ako kinetický systém, plný energie, ktorú možno prakticky využívať hocikde na zemi. V jeho vedeckých konceptoch možno vybadať vplyv učenia Suami Vivekananda, ktorý ako jeden z prvých priniesol védickú filozofiu na Západ a s ktorým sa Tesla osobne stretol.

V prejave na konferencii, zorganizovanej Americkým inštitútom elektroinžinierov, povedal: "O niekoľko generácií bude naše stroje poháňať sila, ktorú možno ľahko využívať hocikde na zemi; o tej v skutočnosti hovoria aj niektorí naši najlepší matematici... Vo vesmírnom priestore sa nachádza energia. A je táto energia statická alebo kinetická? Ak je statická, naše nádeje sú márne. Ak je kinetická - a my naisto vieme, že je - tak je to len otázka času, kedy sa ľuďom podarí napojiť na tento prirodzený kolobeh svoje stroje."

Nuž prečo sa zatiaľ táto "energia zadarmo" stále ešte nevyužíva? Veď tu ide o technológiu, ktorá by revolučne zmenila celý socio-ekonomický štatút tejto planéty.

V súčasnosti jedna štvrtina svetovej populácie skonzumuje tri štvrtiny energetických zdrojov. A práve naháňanie sa za energetickými zdrojmi je príčinou vojen na tejto planéte. S využívaním "energie zadarmo" by k vojnám vôbec nemuselo dochádzať a životné podmienky v treťom svete by bolo možné adekvátne prispôsobiť bez toho, aby sa rozvinuté krajiny museli vzdať svojich vyšších životných štandardov.

Energetika dnes poháňa ekonomiky všetkých krajín. Teslovým životným cieľom bolo umožniť, aby všetci obyvatelia planéty mohli mať prístup k elektrickému prúdu. Ale toto sa ani dodnes celkom nerealizovalo. Prečo? Pretože "zvláštne záujmy" to jednoducho nedovolia. Veď akoby sa súkromní podnikatelia dostávali k tým nebotyčným ziskom, keby mali všetci energiu zadarmo?! A to isté platí o využívaní iných energií v priestore naokolo, čo by mohlo raz navždy vyriešiť pálčivé energetické problémy.

Ale možno platí, že planéta Zem, ako istý živý organizmus, nie je zatiaľ dostatočne pripravená na to, aby sa vidiny slovanského geniálneho vynálezcu Nikolu Teslu mohli realizovať v praxi. Podľa teórie Gaia je naša planéta inteligentnou bytosťou. Tým sa myslí kolektívne vedomie, ktoré nám môže buď prospievať - alebo nás môže aj zničiť. To závisí od toho, akými myšlienkami a plánmi sa ľudia v duchu zaoberajú; čo v mentálnej pláni prevláda. Toto kolektívne vedomie planéty musí dosiahnuť istú úroveň, aby bolo možné realizovať v praxi geniálne vidiny takých vedeckých priekopníkov, akým bol Nikola Tesla.

John D. Rockefeller

Azda každý z nás už počul o John D. Rockefellerovi. Odhaduje sa, že bol najbohatším mužom sveta, pričom môžeme brať do úvahy aj také osobnosti, ako Carnegie, alebo členov kráľovských rodín. Mnoho ľudí pozná meno, no len málo z nich vie, ako a prečo bol tak úspešný.

John D. Rockefeller sa narodil 8. júla 1839 v Richforde, štáte New York, kde vyrastal spolu so svojimi rodičmi a piatimi súrodencami. Neskôr sa presťahoval do Clevelandu a vyštudoval tu obchodnú akadémiu. Podľa vzoru veľkých podnikateľov, začal s podnikaním už odmalička. Keď mal dvanásť rokov, požičal istému farmárovi svojich našetrených päťdesiat dolárov pod podmienkou sedem percentného úroku. V šestnástich sa zamestnal ako pomocný účtovník vo veľkoobchode s agropotravinárskym zameraním. Jeho zamestnávateľ bol príjemne prekvapený, s akou vervou a odhodlaním sa zhostil svojej úlohy pri vymáhaní pohľadávok.

Šesťdesiate roky znamenali pre Rockefellera významný prelom v jeho živote. Založil si firmu, ktorá ťažila a spracovávala ropu v oblasti Pennsylvánie. Keďže v tomto období neboli dostupné tak dokonalé technológie na spracovanie ropy, dochádzalo k obrovským stratám, navyše negatívne vplývalo na životné prostredie v okolí rieky Allaghany. Toto Rockefeller jednoducho nemohol tolerovať. Zaviedol niekoľko opatrení, ktoré nielen zefektívnili výrobu petroleja, ale dokonca umožnili vyrábať zo zbytkového materiálu ďalších takmer tristo produktov!

Rockefeller nezačínal ako boháč. Postupne sa svojou schopnosťou rozpoznať príležitosti, rozšíriť ich a naplno využiť vypracoval na tie najvyššie priečky. Kvôli týmto schopnostiam sa však jeho meno stalo pre niektorých značkou krutého kapitalizmu a bol považovaný tak povediac za „podnikateľského hrdloreza“. No kým na jednej strane praktizoval vysoko agresívnu politiku v oblasti podnikania, na strane druhej bol voči svojim obchodným partnerom férový.
Počas rokovaní o nákupe a prevzatí iných podnikov najprv ponúkol sumu, ktorá bola vyššia než trhová hodnota firmy. Dal im teda možnosť odísť s vyššou sumou peňazí, než bol daný podnik na trhu ohodnotený. Ak ale jeho partneri túto ponuku zamietli, Rockefeller ich nemilosrdne konkurenčne zničil.

Kritici sa často zhodli vo svojich tvrdeniach, že tento človek bol neľútostným podnikateľom, ktorý stelesňoval všetko, čo je spojené s chamtivosťou. Pozabudli však spomenúť, že na konci svojho života sa z pána Rockefellera stal vášnivý filantrop, ktorý vkladal obrovské sumy peňazí do vecí, ktoré za to podľa neho stáli. Len po svojom odchode do dôchodku rozdal neuveriteľných 540 miliónov dolárov. Zomrel 23. mája 1937.
Cesta k úspechu

Úspech neprišiel k tomuto významnému mužovi podnikateľského sveta sám od seba. Ako bolo spomenuté, Rockefeller vďačil za svoj majetok hlavne svojim schopnostiam a odhodlaniu. Na čo teda netreba zabudnúť pri budovaní úspešného podniku? Tu je niekoľko jeho rád:

Úspech znamená trpezlivosť.
Rockefellerovo prvé pracovné miesto pomocného účtovníka bolo hodnotené menej než štyrmi dolármi na týždeň. Od samého začiatku však ukazoval talent, zmysel pre detail a vysokú pracovnú morálku. Preto sa z neho v roku 1859 stal spoluvlastník firmy, v ktorej tak usilovne pracoval.

Úspech znamená vidieť príležitosti tam, kde ostatní vidia neúspech.
Ako sám povedal – „Vždy som sa snažil zmeniť každú katastrofu na jedinečné príležitosti.“

Úspech znamená nebáť sa položiť svoje peniaze na stôl a prevziať riziká.
V roku 1859 si požičal 1000 dolárov a investoval ich spolu s ďalšími našetrenými 1000 dolármi a vytvoril partnerstvo s Maurice B. Clarkom. Išlo o podnikanie v obchodnej komisii. Toto partnerstvo sa stalo základom pre jeho lukratívnu podnikateľskú kariéru.

Úspech je sčasti založený na spôsobilosti.
Rockefellerov a Clarkov biznis sa postupne stával čím ďalej, tým viac konkurencieschopný, za čo z veľkej časti môžu práve prirodzené obchodné schopnosti prvého menovaného.

Úspech znamená podporovať vodcovstvo v ostatných.
„Dobré vedenie dosiahnete tak, že ukážete priemerným ľuďom, ako správne vykonávať prácu nadriadených.“

Úspech znamená deliť sa.
Rockefeller mal 57 rokov, keď svoje snahy zameral na dobročinné účely, rozdával podstatnú časť svojho majetku spôsobom, ktorého cieľom je po dôkladnej štúdii, skúsenostiach, či odborných radách vykonať čo najväčšie dobro.

Úspech znamená poznať silu peňazí – tú dobrú i zlú.
„Dojem, ktorý zo mňa ľudia nadobudli, pramenil z môjho presvedčenia, že je lepšie spraviť z peňazí môjho sluhu, než spraviť zo seba sluhu peňazí...“

Úspech neznamená byť dokonalý.
Rockefeller sa mnohým javil ako muž plný protikladov. Dychtivo drvil svojich konkurentov, „ničil“ stovky životov vo svojej honbe za ziskom. Napriek tomu to bol hlboko veriaci človek a jeden z najväčších svetových filantropov.

Ray Kroc

McDonald’s, symbol globálneho kapitalizmu, nenávidený ľavicovými intelektuálmi po celom svete. Keď v roku 1979 marxistické guerilli v San Salvádore vyhodili do vzduchu reštauráciu tejto firmy, vyhlásili to za „smrteľný útok na americký imperializmus“. Na počiatku príbehu firmy McDonald’s stál Raymond Albert Kroc.

V roku 1954 prišiel do San Bernardina v Kalifornii 52-ročný podomový predajca, obchodujúci s viacúčelovými šľahačmi, ktoré dokázali pripraviť šesť kokteilov naraz. Zaradil sa do takmer 20-metrového radu pred reštauráciou rýchleho občerstvenia, ktorú viedli dvaja bývalí rekvizitári z Hollywoodu, bratia Maurice a Richard McDonaldovci. Ray Kroc ich chcel spoznať už dávno. Vo svojej reštaurácii prevádzkovali totiž až osem jeho multimixérov naraz.

To, čo videl na neho urobilo veľký dojem. Išlo o osemuholníkovú budovu, kde každá jedna operácia mala zmysel a bola vyrátaná do úplnej podrobnosti. Zamestnanci chodili v bielych uniformách a poriadok, disciplína a čistota boli všadeprítomné. Kroc vycítil príležitosť: „Keď som videl ako to pracuje, cítil som sa ako nejaký novodobý Newton, ktorému sa práve od hlavy odrazil zemiak.“ Večer sa stretol s McDonaldovcami a keď sa lietadlom vracal domov do Chicaga, mal už v kufríku zmluvu, ktorá ho oprávňovala zakladať licencované reštaurácie po celých Spojených štátoch. Kroc o tomto okamihu neskôr napísal: „Mal som 52 rokov, cukrovku, artritídu, vyoperovaný žlčník a časť štítnej žľazy, no bol som presvedčený, že to najlepšie ma ešte len čaká.“

Detstvo a princíp fast foodu

Ray Kroc sa narodil 5. októbra 1902 v Chicagu. Kaďže škola ho veľmi nebavila, v štrnástich ju opustil, sfalšoval svoj vek a prihlásil sa do armády. No prvá svetová vojna sa skončila skôr, než ukončil svoj výcvik a tak sa vrátil do Chicaga. Už ako chlapec pričuchol k podnikaniu. S dvomi kamarátmi si prenajali kanceláriu, dali dokopy po stovke dolárov a otvorili tam obchod s hudobninami. Hoci ho už onedlho museli zavrieť, lebo nevynášal, Krocovi sa v biznise začalo páčiť. Vystriedal mnoho povolaní: predavač pánskej módy, neskôr obchodný cestujúci s papierovými pohármi a multimixérmi. Kroc pracoval celý život asi 70 hodín týždenne. Cez deň predával a po večeroch hral v rozhlase ako džez-pianista. Toto šialené tempo vydržal tak, že každú voľnú minútu využíval na oddych a uvoľnenie. Mal vlastnú verziu autogénneho tréningu, ktorá mu umožňovala rýchle zaspanie a tvrdý spánok. Hoci väčšinou nespal viac ako päť – šesť hodín.

Kroc bol ako predajca veľmi úspešný a už čoskoro mu bolo jasné, aký potenciál v sebe skrýva rýchle občerstvenie, tzv. fast food, ktoré sa v 30tych a 40tych rokoch šírilo po Amerike. Išlo o to, premeniť základné zdroje potravy (pšenicu, mäso, zemiaky a mlieko) priemyselnou metódou na masový artikel (hamburger, hranolky a milkšejk). Fast food zaviedol Fordovu pásovú výrobu do reštauračných služieb. Hoci toto jedlo nie je celkom zdravé, možnosť rýchlo sa najesť, oceňujú najmä hekticky žijúci ľudia vo veľkomestách.

Je zaujímavé, že keď podpisoval zmluvu s bratmi McDonaldovcami, išlo mu najmä o to, zvýšiť odbyt pre jeho multimixéry. Prvý licencovaný McDonald založil Kroc v Des Plaines, neďaleko Chicaga v roku 1955. Každé ráno prišiel a pomáhal v prevádzke. „Nikdy som nebol taký namyslený, aby som nevzal handru a neumyl záchody“, vravieval. O rok stálo už osem nových reštaurácií po celej krajine. Všetky sa riadili Krocovým heslom: „Kvalita, obsluha, čistota a hodnota“.

Franšíza

Biznis s hamburgermi síce rýchlo expandoval, ale Kroc bol nespokojný. Firma totiž nepatrila jemu. Keďže sám dostával len nepatrnú províziu, musel svojich koncesionárov tlačiť do stále vyššej efektivity. Obvod každej žemle bol daný presne na milimetre, doba varenia mala presnú minutáž a cukor s korením sa vydávali až na požiadanie. Kroc sa kvôli detailom často hádal s McDonaldovcami. Napr. osemuholníková budova zo slnečnej Kalifornie bola v chladnejších oblastiach nepoužiteľná. No zmluva s bratmi ho viazala, že budovy, systém a menu mali byť rovnaké po celej Amerike.

Kroc dal teda McDonaldovcom ponuku na odstupné za zrušenie zmluvy. Bratia chceli na tú dobu ohromnú čiastku 2 700 000 dolárov. Chceli totiž odísť do dôchodku a mať každý čistý milión po odpočítaní daní. Získať peniaze pomohol Krocovi jeden z jeho manažérov, Harry Sonnenborn, ktorý v roku 1955 prešiel k McDonald’s od konkurencie s počiatočným platom, 100 dolárov týždenne. Investorov presvedčil tým, že im odhalil tajomstvo firmy: McDonald’s nepodniká s hamburgermi, ale s pozemkami. Pozemky boli skupované v centre miest a na rušných križovatkách. Ich prenájom koncesionárom na dve hypotéky umožnil firme investovať do stále nových prevádzok. McDonald’s je jeden z najväčších majiteľov nehnuteľností na svete...

Keďže licencovaní predajcovia majú v systéme len malý priestor na dýchanie, v polovici 70tych rokov sa majitelia prevádzok postavili proti vedeniu firmy. „Drieť na plantáži“, tak nazval Charles Griffith, čierny majiteľ jednej prevádzky, firemnú politiku. No v 80tych rokoch sa sám stal vďaka McDonaldu milionárom. S príchodom na burzu, na konci 60tych rokov, rozpútala firma aj reklamnú kampaň, zameranú na rodiny s deťmi. Klaun v žlto-červených farbách, Ronald McDonald, ktorý sa v tej dobe stal maskotom firmy, je v USA rovnako známy ako Santa Claus.

Expanzia vo svete

Ray Kroc zvykol vravieť: „Mysli na malé veci a zostaneš malý“. Keď sa zdalo, že americký trh je fast foodom už presýtený, firma začala zakladať filiálky aj v cudzine. Prvé McDonaldy boli otvorené v Portoriku a v Kanade na konci 60tych rokov. Prvá filiálka na európskom kontinente vznikla v Mníchove, v roku 1971. Medzičasom sa firma stala symbolom amerikanizácie a to aj napriek tomu, že usporadúva aj týždne národných kuchýň. V roku 1977, keď Ray Kroc vydal svoju autobiografiu Grinding It Out, vlastnila firma McDonald’s 4177 reštaurácií v USA a 21 v Európe. Dnes je tých filiálok vyše 30 tisíc a mohutný čínsky trh zrejme prinesie firme ďalšie možnosti pre rozmach. Denne sa v sieti McDonald’s naje 50 miliónov ľudí.

Úspech Raya Kroca a firmy McDonald’s veľmi dobre ilustruje rozdiel medzi investičným správaním normálnych a bohatých ľudí. Väčšina investuje opatrne, dlhodobo a diverzifikuje portfólio. Kroc naopak stavil všetko na jednu kartu. Jeho úspech je výsledkom synergie troch aktív: 1. Kroc najskôr efektívne dokázal riadiť sieť „tovární na hamburgery“, 2. potom k tomu pripojil biznis s lukratívnymi pozemkami na každej križovatke Ameriky, 3. napokon emitoval akcie firmy na burze a reklamný maskot Ronald McDonald ju urobil známu po celom svete.

Charita

Kroc pracoval až do vysokého veku. Spoločnosť mu dokonca kúpila malé lietadlo, aby mohol vyhľadávať nové vhodné pozemky. Práca mu bola do istej miery únikom pred zdravotnými problémami, ku ktorým sa na staré kolená pridali ešte neznesiteľné bolesti bedrového kĺbu. Kroc založil nadáciu, ktorá financuje vývoj liekov proti cukrovke, artritíde a skleróze multiplex. Jeho vdova Ethel bola tiež známa svojimi dobročinnými aktivitami. Keď v roku 2003 zomrela, odkázala americkej Armáde spásy 1,5 miliardy dolárov. Kroc vravieval: „Nedávam kvôli daňovým odpisom. Dávam, lebo pomáhať mi robí radosť. Chcem sa s ostatnými podeliť o moje šťastie.“ To bola tiež filozofia firmy McDonald’s. Intelektuálmi ohŕdaná spoločnosť prevádzkuje po celom svete ubytovne pri detských klinikách pre rodičov liečených detí.

Ray Kroc zomrel 14. januára 1984.

Nelson Mandela

Nelson Rolihlahla Mandela, vlastným menom Rolihlahla Dalibhunga Mandela (* 18. júl 1918, Mvezo pri Transkei, Južná Afrika) je bývalým prezidentom Južnej Afriky a jedným z jej hlavných bojovníkov proti apartheidu. Svoje detstvo strávil v kmeni Thembu, a potom začal právnickú kariéru.

Rolihlala Mandela sa narodil v dedine Mvezo neďaleko Transkei. Jeho otec Henry Mandela, náčelník kmeňa Thembu, bol hlavným poradcom Najvyššieho náčelníka Thembulandu. Odtiaľ aj pochádza Mandelov neskorší záujem o právnickú kariéru. Mandela vyrastal v dedine Qunu neďaleko Umtata. Svoje vzdelávanie Mandela začal v miestnej misijnej škole, kde mu jeho metodistický učiteľ dal anglické meno Nelson. Po ukončení základného vzdelania začal Mandela chodiť na Wesleyanskú strednú školu. Svoj Junior Certificate (vysvedčenie) dokončil za dva roky namiesto obvyklých troch.

Bakalárske štúdium začal na Fort Hare University, kde sa stretol s Oliverom Tambom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom a kolegom. Na konci prvého roka štúdia sa zapojil do bojkotu Študentskej zastupiteľskej rady proti univerzitnej politike, za čo bol vylúčený. Odišiel do Johannesburgu, kde diaľkovo dokončil svoje štúdium na University of Witwatersrand a získal právnický diplom.

Už ako mladý študent sa Nelson Mandela zapojil do politickej opozície proti režimu bielej menšiny, ktorá potlačovala politické, sociálne a ekonomické práva juhoafrickej čiernej väčšiny. V roku 1942 sa stal členom Afrického národného kongresu (ANK), kde o dva roky neskôr spoločne s Waltrom Sisulu, Oliverom Tambom a ďalšími spoluzakladal dynamickejšiu Liga mladých.

Po volebnom víťazstve Národnej strany v roku 1948 s jej politikou apartheidu (rasovej segregácie), Nelson Mandela viedol v roku 1952 ANK v kampani odporu proti nespravodlivým zákonom a v roku 1955 zohral dôležitú úlohu pri popularizácii Charty slobody prijatej Ľudovým kongresom. Charta poskytla hnutiu antiapartheidu základný program.

Nelson Mandela bol spočiatku presvedčený o nenásilnom odpore proti vládnej politike apartheidu. V roku 1955 bol zatknutý, ale po dlhotrvajúcom procese (1956 - 1961) bol oslobodený z obvinenia z vlastizrady. Koncept ozbrojeného odboja prijal spolu so svojimi kolegami potom, ako bol v roku 1960 v Sharpeville zastrelený neozbrojený demonštrant a ANK a ďalšie skupiny bojujúce proti apartheidu boli následne zakázané.

V roku 1961 sa stal veliteľom Umkhonto we Sizwe („Kópia národa“), ozbrojeného krídla ANK. V auguste 1962 bol zatknutý a odsúdený na päť rokov za nelegálnu cestu do zahraničia a za podnecovanie k štrajku. Počas roku 1963 boli zatknutí ďalší predstavitelia Umkhonto we Sizwe a Mandela bol spolu s nimi postavený pred súd za sprisahanie proti vláde. V júni 1964 bol Mandela a sedem ďalších obvinených v tzv. Rivonijskom procese odsúdení na doživotie za plánovanie ozbrojenej akcie na zvrhnutie vlády.

Až do roku 1982 bol Mandela zavretý vo väzení na ostrove Robben (Robben Island), potom bol premiestnený do väzenia v Polsmoor. Vo februári 1985 Nelson Mandela odmietol podmienečné prepustenie z väzenia výmenou za zrieknutie sa ozbrojeného boja. Vo väzení tak zostal až do 11. februára 1990, kedy neprestávajúca kampaň ANK a medzinárodný tlak viedli k jeho prepusteniu na príkaz prezidenta Frederika Willema de Klerka. Zákaz činnosti ANK bol takisto zrušený. Nelson Mandela v roku 1988 obdržal Sacharovovu cenu a spolu s de Klerkom zdieľal Nobelovu cenu za mier v roku 1993.

Ako prezident ANK (júl 1991 – december 1997) a ako prvý čierny prezident Južnej Afriky (máj 1994 – jún 1999) sa Mandela podieľal na prechode od vlády menšiny a rasovej segregácie k demokratickej vláde väčšiny. Získal aj medzinárodný rešpekt za svoju obhajobu národného a medzinárodného uzmierenia, hoci sociálne výsledky počas jeho vlády niektorých radikálov sklamali. Jeho úsilie o národné uzmierenie vyvrcholilo v máji 1995 prijatím novej ústavy Juhoafrickej republiky, ktorá, okrem iného, zakazuje diskrimináciu národných menšín, vrátane belochov. Mandelova vláda si ale vyslúžila kritiku aj za údajnú neschopnosť zastaviť krízu AIDS.

Nelson Mandela bol tri razy ženatý. Jeho prvé manželstvo s Evelyn Ntoko Mase skončilo po 13 rokoch rozvodom v roku 1957 a jeho 38 rokov trvajúce manželstvo s Winnie Madikizela skončilo odlúčením v apríli 1992 a rozvodom v marci 1996. Na svoje 80. narodeniny sa oženil s Graca Machel, vdovou po Samora Machelovi, bývalom prezidentovi Mozambiku a spojencovi ANK, ktorý zahynul pri leteckom nešťastí o 15 rokov skôr.

o ukončení prezidentského obdobia v roku 1999 sa Mandela stal zástupcom rady sociálnych spolkov a spolkov bojujúcich za ľudské práva. Dostal veľa zahraničných ocenení, vrátane Radu sv. Jána od britskej kráľovnej Alžbety a prezidentské medaily slobody od George W. Busha.

Vo februári 2003, krátko pred americkou inváziou do Iraku, Mandela označil USA za „hrozbu svetovému mieru“ a vyhlásil, že prezident Bush chce „uvrhnúť svet do holokaustu“. Tento incident nevyvolal takmer žiadnu odozvu tlače v USA. Mandela Busha obvinil z „ignorovania OSN“. Mandela pokračoval s obvinením otázkou, či to je „pretože súčasný generálny tajomník OSN je černoch?“

Tomáš Baťa

Životný príbeh človeka, ktorý rozvahou, štedrosťou a poctivou prácou dosiahol svoj sen.

Obchodný zisk vedie väčšinou k nezmyselnému hromadeniu peňazí, neraz aj na úkor nemajetných jednotlivcov. To nakoniec prináša sklamanie mnohým. Čo sa však stane, keď sa človek nenechá zotročiť vidinou zisku a snaží sa pomáhať iným? Odpoveď na tieto dôležité otázky nájdete v nasledujúcom článku, opisujúcom životnú cestu známeho zlínskeho obchodníka Tomáša Baťu.

Ako to všetko začalo?

Otec Antonín považoval svojich synov ešte stále za deti, i keď prvorodený Antonín mal už 21 rokov. 18-ročný Tomáš vo svojom mladom veku vynikal nápaditosťou, ale aj rozvahou dospelého muža. Ich sestra Anna dopĺňala súrodeneckú dvojicu ako gazdiná a správkyňa toho mála peňazí, ktoré mali našetrené.

Títo traja mladí ľudia túžili vytvoriť novú éru obuvníctva. Ako prvý krok k dosiahnutiu tohto cieľa si založili živnosť a kúpili domček, kde umiestnili zakúpené stroje na výrobu obuvi, o ktorých Tomáš od malička sníval. Antonín sa ako jediný plnoletý z troch súrodencov stal majiteľom novej firmy. Tomáš do nej prinášal moderné spôsoby práce, medzi ktoré patrila pravidelná pracovná doba zamestnancov a týždenné vyplácanie platov. Na rozdiel od ostatných obuvníkov začal Tomáš vo výrobnom procese uplatňovať poriadok a disciplínu.

Po roku firmu poznačili odbytové ťažkosti. Zmenku na suroviny im dodávatelia nepredĺžili a veritelia mladým podnikateľom nič neodpustili. Dlh predstavoval viac ako 8000 zlatých. Nakoniec sa Tomášovi podarilo presvedčiť veriteľov, aby ešte počkali, no bolo jasné, že so „zastaralou kolekciou“ topánok sa z dlhov v krátkom čase dostať nedá.

Preto sa zrodil v Tomášovej mysli nový nápad: vyrábať lacnejšiu obuv z praktického materiálu. Tým sa zrodila prevratná novinka – ľahká plátenná obuv. Potrebné stroje z Nemecka boli do týždňa kúpené. Konkurencia tento obchodný ťah podceňovala. Veď kto kedy videl plátenné topánky? Pomerne skoro však bola verejnosť nadchnutá dosiahnutými úspechmi. Nová moderná plátenná topánka s elegantnou špičkou sa stala hlavne vo Viedni veľkým hitom. Meno Baťa sa po prvýkrát „rozletelo“ po Európe.

V roku 1897 sa podarilo mladým obchodníkom splatiť všetky dlhy. O rok neskôr presahovali aktíva firmy viac ako 10 000 a na konci storočia viac ako 30 000 zlatých. Konečne si mohol Tomáš spolu so sestrou trochu vydýchnuť. Zároveň však začali s ešte väčším odhodlaním budovať svoj veľký sen – strojovú výrobu lacných a kvalitných topánok.

Cez prvú svetovú vojnu, keď bola spoločenská situácia komplikovaná, dostal Tomáš od rakúskej armády zákazku za výhodných podmienok. To podstatne zlepšilo jeho finančnú situáciu a podarilo sa mu prečkať nepriaznivé obdobie prvej republiky.

V rokoch 1922 – 1923 prekonal stagnáciu v obchodovaní naozaj suverénnym spôsobom. Znížil cenu topánok o 50%. Podľa úsudku konkurencie to bol veľmi neuvážený krok. Mnohí sa nazdávali, že firma kvôli tomu určite skrachuje. Stal sa však pravý opak; firma sa udržala a z Baťu sa stal jeden z najznámejších priemyselníkov. Získal si priazeň vlády, čím sa mu otvorila cesta k získaniu bankových úverov.

Nový Zlín - mesto storočia

Tomáš Baťa postavil vďaka úspešnému obchodovaniu a nezištnej snahe pomáhať moderné mesto pre 30 tisíc ľudí, ktoré bolo svojou komplexnosťou svetovým unikátom. Menšiu časť mesta tvorili továrne, väčšiu ubytovacie zariadenia, školy, nemocnice, jasle, jedálne, kultúrne a športové zariadenia, atď.

Bytová kultúra bola na vysokej úrovni. Do roku 1932 postavili v meste 1 500 rodinných domčekov zhruba pre 18 tisíc ľudí. Každý domček bol samostatný, bez oplotenia, samozrejme so zeleňou a spolu tvorili tzv. záhradné mesto. Slobodní pracovníci mohli bývať v internátoch, domovoch mládeže, atď. Celkovo bolo v meste viac ako 27 tisíc postelí pre stálych zamestnancov.

Základ úspechu - spokojnosť zamestnancov

Zmluvy s ľuďmi uzatváral Tomáš Baťa neraz doslova na celý život, tak ako je to dnes v mnohých japonských firmách. A jeho starostlivosť o ľudí sa začala prejavovať už od narodenia dieťaťa. V roku 1925 (pri výročí 50. narodenín) sa rozhodol, že každý novorodenec dostane do vienka 1.000 Kč, úročených 10%. To znamená, že v 24 rokoch mal občan k dispozícii okolo 10 tisíc korún. Prevažná väčšina zamestnancov si ešte pred svadbou dokázala našetriť v priemere okolo 50 tisíc korún. Veľmi dômyselne bolo premyslené stravovanie. Jedlo muselo byť hodnotné a v dostatočnom množstve, čo sa pravidelne kontrolovalo. Raňajky i večera stáli vo verejných reštauráciách len 1 Kč. Výdatný obed vo francúzskej reštaurácii stál 8 Kč, v „ľudových“ jedálňach 6 Kč a menej.

Výdaje dospelého robotníka predstavovali priemerne 640 Kč za mesiac. Inde v ČSR boli najmenej o tretinu vyššie. Bolo to spôsobené tým, že na ubytovaní, stravovaní, športovom a kultúrnom vyžití sa „u Baťovcov“ nemalo zarábať. Zdroje príjmov boli predovšetkým vo výrobnej sfére.

Do Baťovho koncernu patrili nielen továrne, ale aj predajne a domy služieb, ktoré doma ani v zahraničí nemali konkurenciu. Aj tieto objekty dal Tomáš Baťa postaviť. Mal svoje tehelne, stolárstva i ďalšie prevádzky. Ako zakladateľ úspešnej firmy mal tiež záujem pomáhať mladým ľuďom nadobudnúť vzdelanie.

Výchova mládeže pre život

Najpozoruhodnejšie bolo jeho hnutie, nazývané „Mladý muž a mladá žena“. V ňom spájal vzornú prácu so vzdelaním. Mladí ľudia boli do firmy prijatí, až keď sa oboznámili s celým výrobným postupom. Po práci mali 2 hodiny voľno. V tom čase sa mohli podľa svojich záujmov venovať športu, kultúre či inej činnosti. Podvečer chodili do školy. Záujem o tieto školy pre mladých bol veľký. A to nielen z oblastí Přerova, Kroměříža, Holešova, Uherského Hradiska, ale aj ďalších mestách a dedinách. Mladí ľudia prichádzali až z Prahy i cudzích krajín.

Deti významných československých politikov, bankárov a vládnych činiteľov považovali za česť, keď sa stali „zlínskymi kadetmi“. Každý z nich musel prejsť psycho-technickou skúškou, dôkladnou zdravotnou prehliadkou a ústnym pohovorom. Žiadna protekcia neexistovala. Vlastne jedna áno; prednosť dostávali potomkovia obuvníkov.

Domovy Mladých mužov boli na svoju dobu krásne. Išlo o poschodové budovy zo skla, ocele, tehiel a betónu, ktoré boli priestorné, vzdušné, vybavené sociálnym, kultúrnym i športovým komfortom. K tomuto povznášajúcemu prostrediu patrilo ešte jednotné spoločenské oblečenie – biele nohavice, modré dvojradové saká a pekné biele čiapky (takzvané „masaryčky“) s modrým šiltom (dievčatá mali samozrejme sukne).

Výučba trvala tri roky. Po zoznámení sa s celým výrobným procesom poznávali kadeti aj kancelársku činnosť. Od prvého týždňa dostávali veľmi dobrú mzdu. Bolo to 480 Kč mesačne. Pritom všetky existenčné náklady neprekročili 280 Kč. Hlavne pre deti z chudobných rodín to bol priam „zázrak“. Pritom rodičia nesmeli počas celých troch rokov posielať svojim ratolestiam ani peniaze, ani jedlo. Kadeti nesmeli posielať peniaze domov. Každoročne prichádzalo 160 tisíc žiadostí o zamestnanie a každý rok bolo v priemere 7,5% ľudí prepustených za lenivosť, meškanie, nízku kvalitu práce, trestné priestupky, zlú životosprávu a pod. Výchove mladých mužov sa u Baťu venovali najlepší majstri, učitelia, vychovávatelia, športoví inštruktori, atď. Tí viedli svojich zverencov k duševnej i fyzickej čistote, rozvíjali ich športový a kultúrny talent. Niet preto divu, že pre mladých stalo sa toto trojročné vzdelávanie najkrajším štartom do života.

Koniec životnej cesty

V roku 1932 Tomáš Baťa zahynul pri havárii lietadla. Firma, ktorú založil, však i v súčasnosti vyrába široký sortiment kvalitnej obuvi. Životný odkaz nesmierneho významu vzájomnej pomoci nadobúda v súčasnosti svoj význam, pretože aj dnes možno skvalitniť celkovú životnú úroveň ľudí len rozvážnou štedrosťou a pomocou druhým.

Matka Tereza

Matka Tereza (vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu (ˈagnɛs gɔnˈd͡ʒa bɔˈjad͡ʒiu)) (* 26. august 1910 Skopje, Macedónsko – † 5. september 1997, Kalkata, India) bola rádová sestra albánskeho pôvodu[1], zakladateľka rehoľného rádu Kongregácia misionárok lásky a nositeľka Nobelovej ceny za mier.

Jej matka Drane pochádzala z mesta Gjakovë (v dnešnom Kosove), otec Nikollë bol majiteľom drogérie a zomrel, keď mala Agnes 8 (podľa iných zdrojov 7 až 10) rokov. Mala dvoch súrodencov - brata Lazëra a sestru Age. V náboženskej výchove zohrali významnú úlohu nielen rodičia, štátne gymnázium, či Mariánska kongregácia, ale aj juhoslovanskí jezuiti, hlavne Franjo Jambreković, ktorý jej čítal listy misionárov z Indie už ako dvanásťročnej. Ako osemnásťročná premýšľala o svojej budúcnosti. Zvláštnym spôsobom sa znova stretla s listami, v ktorých boli kázne jezuitských misionárov z Indie. Túžila po misiách, ale nechcela byť rehoľníčkou. Keď premýšľala ako by sa dostala do Indie, jediné východisko bolo vstúpiť do rehole. Jezuiti jej sprostredkovali kontakt s loretskými sestrami (IBVM - Institut Beata Virgine Maria) v Írsku, ktoré mali v Bengálsku misijné stanice.

29. novembra 1928 odišla do kláštora Loreto v Rathfarnham, Dublin; odtiaľ do Indie (1. decembra 1928), kde začala svoj noviciát v Dárdžilingu (Darjeelingu) spolu s juhoslovanskou spolusestrou Máriou Magdalénou. Tam Agnes dostala rehoľný habit, a dala si meno Tereza z úcty ku sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša (6. január 1929). Po zložení sľubov sa stala učiteľkou zemepisu a dejepisu na St. Mary´s High School v Kalkate. Zároveň študovala, aby dosiahla magisterský titul a stala sa riaditeľkou školy. 24. mája 1931 zložila prvé sľuby a 24. mája 1937 zložila večné sľuby v Dárdžilingu za prítomnosti arcibiskupa Ferdinanda Periera SJ.[2]

Keď Matka Tereza oslavovala 36 rokov, v Kalkate sa politická situácia zostrila a po menších vzburách medzi hinduistami a moslimami vypukla 16. augusta 1946 posledná, najkrvavejšia z nich. Po krviprelievaní a mučení najchudobnejších Matka Tereza začala uvažovať o svojom živote a jej pravej cesty. 10. septembra odišla do Darjeelingu na duchovné cvičenia, aby si ujasnila svoje povolanie. Pri odchode sa na stanici v Kalkate ocitla medzi chudobnými a jeden z nich kričal, že je smädný a hladný. Jeho slová jej počas duchovných cvičení rezonovali v ušiach. Keď sa vrátila do Kalkaty bola rozhodnutá o zmeniť svoj život.

V januári 1948 požiadala svoju predstavenú o dovolenie žiť mimo kláštora a pracovať v kalkatských chudobných štvrtiach; o mesiac neskôr si vyžiadala povolenie z Ríma. 18. augusta 1948 odišla z rehole Loretániek a obliekla si biele sárí s belasým okrajom a krížom na ramene. Odišla na tri mesiace do Patny k lekárskym misionárkam na ošetrovateľský kurz. V decembri sa vrátila do Kalkaty a bývala u malých chudobných sestier. 21. decembra 1948 otvorila prvú školu v chudobnej štvrti Moti Jheel.

7. októbra 1950 bola schválená nová Kongregácia misionárok lásky (rehoľná skratka MC; ľudovo: sestry Matky Terezy) so sídlom v Kalkate. Pridala si k rehoľným sľubom (chudoba, čistota, poslušnosť) ešte štvrtý sľub: poskytovať horlivú a dobrovoľnú službu tým najúbohejším. 1. februára 1965 sa sestry stali rehoľnou spoločnosťou s pápežskými právami. V roku 1976 založila Matka Tereza na žiadosť amerických biskupov kontemplatívnu vetvu rehole Sestry Slova. V roku 1997 sa zo zdravotných dôvodov vzdala misie a na jej miesto nastúpila sr. Nirmala MC. Zomrela 5. septembra 1997 vo veku 87 rokov. Jej telo ležalo v chráme sv. Tomáša celý týždeň pod sklom, zahalené štátnou indickou vlajkou. Indická vláda Matku Terezu poctila štátnym pohrebom rovnako ako aj Mahatma Gándhího.

John Lennon

John Winston Lennon, neskôr John Ono Lennon, známy ako John Lennon (* 9. október 1940, Liverpool, Spojené kráľovstvo – † 8. december 1980, New York, USA), bol britský spevák, skladateľ a gitarista, zakladajúci člen skupiny The Beatles a úspešný sólový hudobník. Bol známy tiež ako výtvarník, herec, spisovateľ a politický aktivista.

Ako súčasť legendárnej skladateľskej dvojice Lennon-McCartney výrazne ovplyvnil vývoj modernej populárnej hudby. Je považovaný za jednu z hudobných ikon 20. storočia a jeho piesne ako "Imagine" a "Strawberry Fields Forever" sú často radené medzi najlepšie skladby storočia. V roku 2002 BBC uskutočnila prieskum s cieľom objaviť 100 najväčších Britov všetkých čias. Lennonovi britská verejnosť prisúdila ôsme miesto.

John Winston Lennon sa narodil večer 9. októbra 1940. Obaja rodičia sa venovali hudbe, hoci nie profesionálne. Lennon žil s rodičmi v Liverpoole, kým jeho otec, Fred Lennon, námorník, neopustil rodinu. Lennonova matka Julia sa nebola schopná o Johna sama postarať a dala ho do výchovy svojej sestre Mimi. Lennon žil s tetou Mimi a jej manželom až do puberty.

Počas puberty sa Lennon stal silne krátkozrakým a bol nútený začať nosiť okuliare. V začiatkoch kariéry The Beatles nosil kontaktné šošovky alebo dioptrické slnečné okuliare.V roku 1967, kedy účinkoval vo filme Richarda Lestera How I won the war nosil známe okrúhle okuliare,dnes známe ako lennonky, ktoré už mu na tvári zostali.

Napriek tomu, že John nevyrastal s matkou, zostal s ňou v pravidelnom kontakte. Julia priviedla Johna k záujmu o hudbu a učila ho hrať na bendžo. 15. júla 1958 ju zrazilo auto riadené opitým policajtom mimo službu a Julia následkom zranení podľahla. Táto udalosť ovplyvnila mnohé neskoršie Lennonove skladby a zároveň zocelila jeho priateľstvo s Paulom McCartneym, ktorého matka zomrela na rakovinu prsníka, keď mal Paul 14 rokov (1956). Neskôr Lennon na počesť svojej matky napísal piesne Julia, My Mummy's Dead („Moja mama zomrela“) a Mother („Matka“). Svojho prvého syna pomenoval Julian.

Teta Mimi - vďaka Johnovým kresbám - zaistila Lennonove prijatie na Liverpoolsku vyššiu strednú umeleckú školu. Tam sa Lennon zoznámil s neskoršom manželkou Cynthiou Powellovou. Postupne však začal konformitu umeleckej školy nenávidieť a podobne ako ďalší v jeho veku sa začínal viac zaujímať o rock and roll a amerických spevákov ako Elvis Presley a Buddy Holly. Koncom 50. rokov založil skifflovú skupinu The Quarry Men, neskôr premenovanú na Johnny and the Moondogs, The Silver Beetles a konečne The Beatles.

V roku 1962 si vzal Cynthiu za manželku po tom, čo otehotnela s ich prvým a jediným potomkom, Julianom.

Ako člen The Beatles mal Lennon výrazný vplyv na rokenrolovú hudbu a rozširovanie hraníc tohto žánru v priebehu 60. rokov minulého storočia. Spolu s Paulom McCartneym je považovaný za jedného z najvplyvnejších spevákov, skladateľov a hudobníkov 20. storočia. Lennon je pokladaný za výraznejšieho textára, pričom McCartney je považovaný za výraznejšieho skladateľa.

Napriek tomu, že sa jedná o zjednodušenie, tento názor sa zakladá na pravde, keďže piesne dua Lennon-McCartney inšpirované Lennonom sú hlbšie a prepracovanejšie, s textami často v prvej osobe a zaoberajúce sa osobnými záležitosťami. Lennonove texty sú tiež často viac lyrické, čo súvisí i s jeho obľubou hrať sa so slovami a vymýšľať viaczmyselné a zvláštne slová. Jeho najsurrealistickejšie kúsky Strawberry Fields Forever (Navždy jahodové polia) a I Am The Walrus (Som mrož) sú najlepším príkladom Lennonovho výnimočného štýlu. Lennonove partnerstvo s McCartneym zahŕňalo aj vyvažovanie McCartneyho bezstarostného, pozitívneho štýlu.
Street sign for Abbey Road, in Westminster, London, England IMG 1461.JPG

John Lennon sa zvykol vyjadrovať otvorene a tlač mu často kládla otázky na rôzne témy. 4. marca 1966 pre londýnsky Evening Standard poznamenal, že náboženstvo sa stáva nedôležitým faktorom v živote mladých. Článok nevyvolal žiadne reakcie, až kým o päť mesiacov na to nevyšiel časopis Teen na obálke so slovami vytrhnutými z kontextu: „Neviem, čo sa pominie skôr - rokenrol alebo kresťanstvo...“.

Spojenými štátmi sa prevalila búrka protestov a južanské konzervatívne skupiny organizovali protesty, pri ktorých pálili platne a suveníry The Beatles. Rozhlasové stanice nevysielali piesne The Beatles a boli rušené ich živé vystúpenia. Dokonca aj Vatikán odsúdil Lennonove poznámky. 11. augusta 1966 The Beatles zorganizovali tlačovú konferenciu v Chicagu, aby sa vyjadrili k rastúcim vášňam. Počas konferencie sa Lennon neochotne za svoje výroky ospravedlnil.

Vatikán jeho ospravedlnenie prijal a situácia sa po čase upokojila, ale nekonečná „beatlemánia“, prenasledovanie šialencami, blázniví adolescenti a teraz tiež tlač čakajúca na možnosť roztrhať The Beatles na kúsky kvôli ich výrokom, to všetko bolo na členov skupiny priveľa. The Beatles sa čoskoro rozhodli, že nebudú pokračovať v koncertných turné a okrem slávneho vystúpenia na streche nahrávacieho štúdia naživo už nikdy nevystupovali.

The Beatles sa odvtedy stali čisto štúdiovou skupinou (pravdepodobne prvou na svete), čo umožnilo Lennonovi a ostatným plne skúmať svoje umelecké špičky, spôsobom, ktorý predtým nebol mysliteľný a uskutočniteľný. Zároveň mohla skupina komponovať skladby, ktoré nemusela prispôsobovať pre budúce koncertné vystúpenia, takže mohla naplno využiť technologický potenciál štúdií a tvoriť výnimočné a originálne nahrávky o aké sa predtým nik nepokúšal.

9. novembra 1966, krátko po natáčaní filmu Richarda Lestera Ako som vyhral vojnu, Lennon navštívil výstavu avantgardnej umelkyne Yoko Ono v londýnskej galérii Indica. Neskôr, v roku 1968, po návrate z Indie, kde bol spolu s The Beatles na meditačných seansách Lennon opustil svoju manželku Cynthiu. Lennon a Ono sa odvtedy stali nerozlučným párom, rovnako v súkromí ako na verejnosti, a tiež počas nahrávaní s The Beatles.

Lennon sa s Ono oženil v roku 1969 na Gibraltare. Časť svadobnej cesty strávili v Amsterdame, kde v hoteli Hilton zorganizovali kampaň za mier, tzv. Bed-In. Bed-in pokračovalo v Montreali, kde Lennon a Ono nahrali Give Peace a Chance, z ktorej sa stala neoficiálna hymna medzinárodného hnutia za mier. Lennon si po uzavretí manželstva tiež oficiálne zmenil meno na John Ono Lennon. O manželstve a mediálnej pozornosti, ktorá ho sprevádzala Lennon napísal pieseň The Ballad Of John And Yoko (Balada o Johnovi a Yoko).

Nahrávanie platne Let It Be nepomohlo členom The Beatles zlepšiť napäté vzťahy. Po tom, čo boli Lennon a Ono zranení pri automobilovej nehode v Škótsku, John zariadil, aby s ním Yoko bola neustále i v štúdiu počas práce na poslednom albume The Beatles, Abbey Road. Hoci sa skupine podarilo vytvoriť mimoriadne kvalitný album, čoskoro sa medzi členov skupiny vkradli obchodné spory súvisiace s ich nahrávacou spoločnosťou Apple Corps.

Lennon sa rozhodol odísť zo skupiny bez toho, aby na to verejne upozornil. Nevydaný album, z ktorého sa stalo Let It Be sa pokúšal zachrániť producent Phil Spector, s čím však na rozdiel od Lennona nesúhlasil McCartney a tak ich partnerstvo doznalo trpkého konca. McCartney vydal tlačové oznámenie, že od skupiny odchádza a začal propagovať svoj sólový album.

V roku 1980 Lennon počas dovolenky na Bermudách spolu s Yoko Ono pracoval na materiáli pre ich budúci konceptuálny album, nazvaný Double Fantasy. Inšpiráciou pre názov albumu bol druh frézie, ktorý John uvidel v bermudskej botanickej záhrade. Tento názov výstižne popisoval to, čo počas ich spoločného manželstva zažili. Comeback sprevádzaný vydaním tohto albumu si naplánovali na koniec roku 1980.

Lennonovci začali pracovať na prezentácii ich nového albumu. Poskytli série interview, nakrútili niekoľko videí. Singel z albumu "(Just Like) Starting Over" začal stúpať v singlových rebríčkoch a John začal uvažovať o koncertnom turné. Spolu Yoko nahrávali materiály pre jeho nasledujúci album, ktorý vyšiel v roku 1984 pod názvom Milk and Honey.
Apartmánový dom Dakota v New Yorku.

Lennon v tom čase obýval byt v apartmánovom dome na severozápadnom konci 72. ulice a západného okraja Central parku v New York City, ktorý je známy pod názvom The Dakota.

8. decembra 1980 o piatej popoludní odhchádzali John a Yoko z bytu na jednanie, počas ktorého sa mal s vydavateľom dohodnúť, ktoré skladby z albumu Double Fantasy budú ešte vydané ako single. David Geffen (majiteľ vydavateľstva Geffen Records), vraví, že koncom roku 1980 bolo predaných viac ako 700 000 hudobných nosičov tohto albumu. Pri vychádzaní z budovy poskytli niekoľkým postávajúcim fanúšikom autogramy. Jeden fanúšikov vtedy odfotografoval Johna Lennona, ako podpisuje obal albumu Double Fantasy mladíkovi, ktorý bol neskôr identifikovaný ako Mark David Chapman.

Lennonovci vtedy strávili niekoľko hodín v štúdiu na 44. západnej ulici. Okolo 22:50 sa John rozhodol, že skončia a obaja chceli odbehnúť cestou na večeru do apartmánu pozrieť ich päťročného syna Seana ešte kým pôjde spať. Predtým, ako ich auto vošlo do dvora domu The Dakota, John a Yoko z neho vystúpili. V tieni vstupnej brány do domu si vtedy Jose Perdomo, šofér, liftboy a vrátnik domu, všimol postávajúceho Chapmana.
Vchod do domu Dakota, kde bol zastrelený John Lennon

Lennon vychádzal posledný a Yoko Ono práve otvárala vnútorné dvere vchodu. John v tej chvíli stál sám za ňou vo vchode. Chapman vtedy zavolal "Mr. Lennon!", John sa zastavil a otočil sa smerom k nemu. Chapman zaujal postoj strelca a z revolveru kalibru .38 Special päťkrát na Lennona vystrelil duté, expanzné projektily. Jeden výstrel Johna netrafil, preletel mu ponad hlavu a trafil okno na budove, dva výstrely trafili ľavú stranu Lennonovho chrbta a dva ho zasiahli do ľavého ramena. Všetky strely Johnovi spôsobili vnútorné devastačné zranenia a najmenej jeden výstrel mu pretrhol aortu. Očití svedkovia tvrdia, že Lennon urobil s pomocou vrátnika Jaya Hastingsa ešte šesť krokov smerom do vnútra budovy, povedal „som postrelený“ a skolaboval. Vrátnik Jay Hastings zavolal záchranku. Mark Chapman si pokojne sadol na kraj chodníka a čakal. Vrátnik podišiel k nemu a spýtal sa ho „Vieš, čo si práve urobil?“ načo Chapman mu pokojne odpovedal „Práve som zastrelil Johna Lennona.“ ("I just shot John Lennon.").

Prví policajti, ktorí prišli na miesto boli Steve Spiro a Peter Cullen. Počuli vo vysielačke hlásenie o streľbe na 72. ulici. Uvideli pokojne sediaceho Marka Chapmana na kraji chodníka. Revolver bol položený na zemi pred ním. Mal pri sebe brožované vydanie knihy J. D. Salingera, „The Catcher in the Rye“, kazetový prehrávač s viac ako desiatimi kazetami na ktorých boli audionahrávky s vyše štrnástimi hodinami hudby skupiny The Beatles.

Niekoľko minút na to prišli aj ďalší policajti, Gamble a James Moran, ktorí Johna naložili do ich služobného auta a odviezli ho do Rooseveltovej nemocnice. Moran hovorí, že keď dávali nariekajúceho Lennona do auta spýtal sa ho, či vie kto je. Lennon vraj prikývol, ale keď chcel odpovedať vydal zo seba iba chrčivý zvuk. Yoko hovorí, že Johna už odvtedy nepočula nič hovoriť, čoskoro upadol do bezvedomia.

Na záchrannú stanicu Rooseveltovej nemocnice Lennona doviezli o 23:15. John Lennon zomrel na šok z vykrvácania, stratil viac ako 80% krvi. Hlavný vyšetrujúci lekár, Dr. Elliott M. Gross, sa vyjadril, že s takými rozsiahlymi strelnými zraneniami by nikto nedokázal prežiť viac ako pár minút. Yoko Ono na to reagovala: „Nie, nie, nie... povedzte mi, že to nie je pravda,“ po šokujúcom zistení, že jej manžel je mŕtvy, bola tiež hospitalizovaná v Rooseveltovej nemocnici.

Michael Jackson

Michael Joseph Jackson, známy ako Michael Jackson (* 29. august 1958 Gary, Indiana, USA – † 25. jún 2009 Los Angeles, Kalifornia, USA [1][2]) bol americký popový, soulový, a rockový spevák, skladateľ a tanečník černošského pôvodu, ktorý popri The Beatles a Elvisovi Presleym najvýraznejšie ovplyvnil popovú hudbu, a zmenil spôsob jej vnímania, predovšetkým tanečným stvárnením, ktorú reprezentovali aj umelecké videoklipy. Stal sa aj revolucionárom v živých vystúpeniach, a v tomto jeho vplyv je možné vidieť vo väčšine dnešných-súčasných najväčších hudobných hviezd.

Jeho komerčný úspech je dodnes neprekonaný, a v predajnosti albumov prekonal aj samotných The Beatles a Elvisa Presleyho, nehovoriac o jeho oceneniach, ktorými sa stal najoceňovanejším umelcom so ziskom viac ako 600 najrôznejších cien a uznaní, medzi ktoré patria predovšetkým tie hudobné ceny, ako 13 cien Grammy (+ 4 ďalšie ako súčasť projektu We are The World a samotný singel, ktorý Michael napísal a zložil spolu s Lionelom Ritchiem, a jednu so skupinou The Jackson 5 v roku 1971), 18 cien American Music Awards, vrátane ceny Americký Umelec 20. storočia, 22 cien Billboard Music Awards (+ 5 ďalších Billboard Video Awards), 12 cien World Music Awards, vrátane ceny na - Najpredávanejšieho umelca Milénia ocenili za album Thriller zápisom do Guinessovej knihy rekordov za najpredávanejší album všetkých čias. Najúspešnejšia koncertná séria (7x za sebou vypredaný štadión Wembley), Najviac získaných cien Grammy v priebehu jedného udeľovania 1984, Najväčší výnos zo svetového turné (v roku 1988 to bolo 124 mil. dolárov za turné Bad), Najvyšší hudobný kontrakt - viac ako 890 mil. dolárov za 16 rokov spolupráce, Najpredávanejšie video - "The Making Of Thriller", Umelec, ktorý najviac podporoval organizácie rôzneho druhu (viac ako 37 organizácii a spoločností v rámci (nielen) charity s dotáciami viac ako 300 miliónov dolárov), nehoroviac o hitparádových úspechoch ako sú zisky titulu - jediný umelec, ktorého 5 skladieb z jedného albumu (Bad) sa dostalo na vrchol singlového rebríčka v USA, alebo Michael bol prvým umelcom, ktorého singel debutoval priamo na vrchole amerického singlového rebríčka (v roku 1995 skladba - „You are not Alone“), a vrcholom rebríčkových ocenení je počet prvých miest v oficiálnej americkej hitparáde (vznikla 4. augusta 1958), kde dosiahol 13 jednotiek (+ 4 so skupinou The Jackson 5), a stal sa tak najúspešnejším mužským umelcom.

Michael pochádzal z 10 súrodencov a to ako 8. v poradí. Svoju hudobnú kariéru začal už ako päťročné dieťa.

Michael Jackson sa výrazne presadil ako tanečník. V tanci prišiel so zvláštnym tanečným krokom, kedy má divák pocit, že tanečník kráča vpred, ale v skutočnosti kráča vzad, tzv. Moonwalk a to iste aj do oboch strán, tzv. Sidewalk.

Začiatkom 60. rokov 20. storočia jeho starší bratia vystupovali v súrodeneckej skupine (Jackie, Jermaine, Tito, Marlon) a Michael sa k nim pridal v roku 1964. Onedlho sa stal ako vtedy najmladší člen lídrom skupiny The Jackson 5. Skupina prerazila v roku 1969 a prvú platňu vydala, keď mal Michael 12 rokov. Súčasne s tým odštartoval svoju sólovú kariéru. Prvým jeho hitom bola balada „Got to Be There“ (1972), avšak prvým hitom č.1 sa stala skladba „Ben“ 5. augusta 1972, z rovnomenného albumu, z ktorej sa predalo viac ako 1 milión kópií. Naposledy s bratmi vystupoval v roku 1984 na svetovom turné Victory, v roku 2001 však ešte spoločne odspievali niekoľko hitov na koncerte usporiadanom na počesť Michaela (Michael Jackson: 30th Anniversary Celebration 2001).

V roku 1978 Jackson debutoval aj vo filme, v muzikáli The Wiz (Čarodejník), kde hrala aj Diana Ross. Hral v ňom strašiaka. Vtedy sa spoznal s Quincy Jonesom.

Quincy Jones sa stal jeho producentom na prvý sólový album roku 1979 Off the Wall (vydavateľstvo: Epic Records). Album mal veľký úspech na celom svete, a obsadil 4 prvé miesta v rebríčkoch USA.

V roku 1982 Michael Jackson vydáva Thriller, najpredávanejší album na svete (predalo sa niečo okolo 108 000 000 kusov) na tomto albume sa stalo 7 piesní hitmi, ktoré opäť lámali rekordy. Michael mal originálne videoklipy, ktoré by sa dali nazvať aj krátkymi filmami, ktoré ešte zvyšovali kvalitu singlov. Spolupracoval na nich s najlepšími producentmi a režisérmi, vo videoklipoch využíval najnovšie technológie a špeciálne efekty. Pre klipy „Billie Jean“ a „Thriller“ použil umelecké efekty ako make-up skombinované s fantastickým tancom a choreografiou. Vyprodukoval tak 14-minútové video. Toto video sa stalo tiež najúspešnejšie predávaným videoklipom. Album Thriller je nielen najpredávanejší album všetkých čias (predalo sa niečo okolo 108 mil. kusov), ale aj prototypom dokonalého popového albumu. V roku 1983 predviedol svoj legendárny tanec Moonwalk na show "Motown in 25 years". V roku 1984 Michael vyhral 8 cien Grammy, utvoril tým nový svetový rekord. Dostal ich za album Thriller a za jeho prácu na rozprávaní „ET Storybook“.

Nasledoval album Bad (1987; s viac ako 35 mil. predaných kusov) a Dangerous (1991; s viac ako 32 mil. predaných kusov), ktoré pre zmenu znamenali aj umelecký posun - predovšetkým album Dangerous, ktorý je najvýraznejším v novom hudobnom štýle tzv. - New Jack Swing. Nasledoval album HIStory (1995), ktorý je najpredávanejším dvojalbumom s celkovým predajom 40 miliónov kusov v dvojbalení, Blood on the Dance Floor (1997), ktorý je najpredávanejší remixový album s viac ako 8 miliónmi predaných kusov) a album Invincible (2001) s predajnosťou 10 miliónov kusov. Jeho zatiaľ posledným albumom je reedícia 25 rokov starého albumu Thriller, kde sú pôvodné skladby upravené v spolupráci so súčasnými spevákmi. Od februára sa z tejto reedície predalo 2008 viac ako 2,2 miliónov kusov. Celkovo od roku 1970 predal nestarnúci Kráľ popu viac ako 500 mil. nahrávok.

V roku 2009 sa Michael pripravoval na koncertné turné This is it, ktoré sa malo začať 13. júla.

Jeho prvou manželkou sa stala Lisa Marie Presley, dcéra Elvisa Presleyho. Vzali sa v máji 1994, odlúčili v decembri 1995, rozviedli v januári 1996.

Druhýkrát sa oženil so zdravotnou sestrou Debbie Rowe, s ktorou má dve deti, Paris Michael Katherine Jackson a Prince Michael Joseph Jackson I. Onedlho po narodení detí žili manželia oddelene a rozviedli sa po necelých troch rokoch (1996–1999). Jacksonove tretie dieťa Prince Michael Jackson II (známy aj ako Blanket) sa narodil v roku 2002. Identita matky nebola Jacksonom nikdy zverejnená, no poznamenal, že je výsledkom umelého oplodnenia náhradnej matky jeho spermiami. V novembri toho istého roku priniesol svojho novorodenca ukázať svojim fanúšikom na balkón svojej hotelovej izby v Berlíne. Detské telíčko so zakrytou tváričkou držal za pravé rameno a nakrátko ním zamával v priestore za zábradlím, čím si vyslúžil pohoršenie médií a verejnosti. Neskôr sa Michael ospravedlňoval za tento incident a označil ho za „príšernú chybu“

Michael sa aktívne osobne i finančne spolupodieľal na mnohých humanitárnych akciách a projektoch, rovnako aj na aktivitách proti vojnám, živelnému ničeniu fauny a flóry na Zemi, čo sa stalo námetom viacerích jeho skladieb a videoklipov („Gone Too Soon“, „Heal the World“, „Earth Song“, USA For Africa:„We Are the World“, „Will You Be There“, „Gone Too Soon“, ...). Bol zakladateľom charitatívneho fondu Heal the World (Uzdravme svet).

V auguste 1993 bol obvinený otcom 13 ročného chlapca, z údajného sexuálneho obťažovania, ktorého proces sa nekonal, keďže rodina súhlasila s mimosúdnou dohodou o "stiahnutí žaloby". Prípad bol od samotného začiatku veľmi pochybný, a vyšetrovanie nedokazovalo žiadny trestný čin zo strany Michaela, avšak súkromní detektívi odhalili vydieranie zo strany otca chlapca, ktoré bolo zachytené na audio zázname, kvôli mimosúdnemu vyrovnaniu sa vo vyšetrovaní ďalej nepokračovalo. "Odškodné" vo výške 20 miliónov dolárov nakoniec vyplatila poisťovňa, ktorá tak urobila aj napriek nesúhlasu Michaela a jeho právnikov v čase, keď bol Michael v polovici svojho svetového turné Dangerous, a práve kvôli obchodným zmluvám a takmer miliarde dolárov, ktoré toto turné stálo, poisťovňa v snahe zabrániť možným obrovským stratám pre zrušené kontrakty, uprednostnila "vyplatenie" rodiny, a tým zabránila akémukoľvek očisteniu mena Michaela. [8][9]

Na konci roku 2003 bol obvinený zo zneužívania 14-ročného chlapca. Aj v tomto prípade bol použitý rovnaký scenár vydierania, a na veľké prekvapenie, do prípadu boli zainteresovaní rovnakí ľudia a vyšetrovatelia ako pred 10 rokmi. Matka chlapca navštívila rovnakého psychiatra ako otec chlapca v roku 1993, prípad vyšetroval rovnaký tím vyšetrovateľov ako v roku 1993, rodinu zastupoval rovnaký právnik, ktorý "obhajoval" aj chlapca v roku 1993, a z médií tu boli 3 novinári, ktorí sa zaoberali prípadom aj v roku 1993. Vo februári 2005 sa začal proces, v ktorom mu hrozilo až 20 rokov väzenia. V máji 2005 ho porota oslobodila zo všetkých bodov obžaloby, obvinenie nebolo dokázané, pretože neexistovali reálne a relevantné dôkazy a Michael odišiel zo súdu ako nevinný.

Celkový pohľad na tieto obvinenia, ktoré sa stali symbolom "sprisahania" prinášajú dve knihy - „Conspiracy“ od autorky Aphrodite Jones, ktorá bola svojho času novinárka a je autorkou bestselerov kriminálnych prípadov, a ktorá denne sledovala dianie v súdnej sieni, a „Redemption“ od Geraldine Hudges, ktorá pracovala ako asistentka právnika v roku 1993, ktorý zastupoval oboch chlapcov.

Michael Jackson zomrel ako 50-ročný na zlyhanie srdca vo štvrtok 25. júna 2009 o 12:30 miestneho času (21:30 SEČ) v prenajatom sídle Holmby Hills v Los Angeles (Kalifornia). Po pokusoch o oživovanie bola jeho smrť oficiálne oznámená hovorcom lekárskeho ústavu UCLA Medical Center Fredom Corralom o dve hodiny neskôr - o 14:26.