Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (franc. Napoléon Bonaparte) (* 15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821 v Longwood House, Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte bol generál Francúzskej revolúcie, neskôr 1802 – 1804 samozvaný Prvý konzul Francúzskej republiky, 1804 - 1814 a 1815 samozvaný cisár Francúzov a 1806 Protektor Rýnskeho spolku a kráľ Talianska.
Napoleon urobil málo, aby vyvíjal inovačné vojenské stratégie, ale predsa použil tú najlepšiu kvalitu z francúzskej armády pod rôznymi revolučnými vládami, aby dosiahol mnoho úspešných kampaní a niektoré prekvapujúce víťaztvá. Jeho kampane boli stále študované vo vojenských akadémiách po celom svete a bol spravidla považovaný za jedného z najväčších veliteľov na svete, aký kedy vôbec žil. Počas menej než desiatich rokov bojoval fakticky s každou európskou mocnosťou a získal kontrolu nad väčšou časťou západnej a centrálnej Európy. Od jeho dobývania či spojenectva až po jeho katastrofálny vpád do Ruska v roku 1812 nasledovaný porážkou pri Lipsku v októbri 1813, ktorý viedol k jeho odstúpeniu a o niekoľko mesiacov neskôr až k exilu na ostrov Elba. Jeho návrat, známy ako 100 dňové cisárstvo, bol však tiež odrazený rozhodujúcou bitkou pri Waterloo v dnešnom Belgicku 18. júna 1815 a Napoleon bol prinútený znovu k odstúpeniu a vyhnanstvu na ostrove Svätej Heleny, kde o 6 rokov zomrel.
Napoleon vymenoval niekoľko členov rodiny Bonapartovcov a blízkych priateľov za panovníkov území, ktoré sa mu podarilo podrobiť, ako dôležité vládnuce osoby (jeho brat Lucien sa stal francúzskym ministrom financií). Napriek tomu, že ich vládnutia neprežili jeho pád, jeho synovec Napoleon III. neskôr vládol vo Francúzsku v 19. storočí.
Napoleon prečítal hory kníh už ako malý, keď bol na vojenskej škole. Jeho učitelia si všimli, že zatiaľ čo iní žiaci sa cez prestávku odbehli hrať, Napoleon išiel do knižnice a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Aj po skončení školy, keď sa stal poručíkom, míňal väčšinu platu na knihy. Takže nebolo divu, že sa stal chodiacou encyklopédiou.
Bol veľmi dobrý v matematike a neskôr sa ako generál stal členom vedeckého inštitútu a stal sa akademikom.
Hoci vedel byť arogantný a panovačný, bol to energický človek činu a mal víziu budúcnosti. Pohŕdal prízemnými a neschopnými luďmi. Výborne vedel jednať v kritických situáciách a ako sa o ňom vyjadril jeho priateľ Marmont, v takých situáciách pocítil obrovský príval energie. Bol chodiaca smršť.
Ešte kým bol presvedčený republikán, dokázal svojou obrovskou charizmou pritiahnuť ľudí, z ktorých mnohí ostali jeho priateľmi na celý život.
Neskôr, keď dosiahol moc, spyšnel a zlenivel. Táto jeho stará energia sa mu na chvíľu vrátila až po porážke v Rusku, keď musel brániť samotné Francúzsko. Vtedy aj dosiahol svoje najlepšie víťazstvá proti oveľa silnejším armádam, ale to už mu nepomohlo, lebo od neho len nedávno oslobodená Európa sa rozhodla radšej umrieť ako prehrať.
Vstával najneskôr o 4. ráno a hneď sa dával do roboty a to aj keď bol cisárom.
Narodil sa ako Napoleone Buonaparte v meste Ajaccio na Korzike 15. augusta 1769, ktorá sa po dlhej vojne o nezávislosť proti Janovu roku 1768 stala súčasťou Francúzska. Jeho rodina patrila k drobnej talianskej šľachte žijúcej na Korzike, prítomnej od začiatku 15. storočia. Pochádzala z talianskeho Toskánska. Bol druhým synom otca Carlo Buonaparte a matky Maria Letizia Ramolino, ktorí spolu mali 13 detí, z ktorých však len 8 prežilo rané detstvo. Jeho otec ako právny zástupca (advokát) bol povolaný v roku 1778 korzickým zástupcom o uchádzanie sa práce na dvore Ľudovíta XVI., kde zostal niekoľko rokov. Dominantný vplyv mala na Napoleonovo detstvo jeho matka. Jej pevná disciplína pomohla k obmedzovaniu Napoleonových šibalstiev.
Napoleon začal školu už ako päťročný. roku 1774 bol zapísaný do školy, ktorú viedli rehoľné sestry. Mal voľnejšiu školu a často tak chodieval na prechádzky. Na týchto prechádzkách niekedy sa držal za ruku s dievčaťom, ktoré sa volalo Giacominetta. Napoleonovi spolužiaci spozorovali tento milujúci párik a vytvorili o nich rýmovačku: „Napoléone di mezzacalzetta, fa l'amore a Giacominetta“. Tento krátky rým znamenal: „Napoleon s jeho ponožkami napoly dole, vyznáva lásku Giacominette“. Kedykoľvek tento rým Napoleon počul, prenasledoval vinníka a pustil sa s ním do bitky.
Napoleon sa dôkladne pripravoval na vyučovanie. Mal rád aritmetiku a venoval sa jej celý svoj život. V roku 1777, tri roky po tom, ako začal navštevovať školu, išiel za mlynárom a vypočítal mu produkciu mlyna. Jeho láska k matematike viedla k tomu, že sa stal delostreleckým dôstojníkom vo francúzskej armáde, kde potreboval vypočítať uhol, trajektóriu, hmotnosť gule a množstvo pušného prachu pri paľbe na ciele v rôznych vzdialenostiach, čo vyžadovalo dobrú znalosť matematiky.
V roku 1778 sa Napoleonov otec rozhodol dať dvom najstarším chlapcom všestrané vzdelanie a zapísal ich do jednej z dvoch škôl pre francúzsku šľachtu. Napoleon sa rozhodol stať sa vojakom, pretože bol veľmi hlučný a miloval históriu a matematiku. Giuseppe bol obrátený obraz Napoleona, rozhodol sa stať kňazom.
Vo veku deväť rokov Napoleon, Giuseppe a ich bratranec odišli do Francúzska. Napoleonova matka mu pred odchodom stihla pošepnúť "guráž". Napoleon sa na Korziku vrátil ešte niekoľkokrát.
Pricestovali do Francúzska, kde sa s nimi stretol Napoleonov otec, a odviedol ich do školy. Napoleona prijali 15. mája 1779 do francúzskej vojenskej školy v Brienne (Brienne-le-Château). V Brienne ho považovali za vysoko nadaného outsidera. Najväčší talent mal na matematiku, okrem toho sa zaujímal o veľkých hrdinov dejín ako Alexandra Veľkého a Júlia Cézara.Pred vstupom do školy sa musel naučiť po francúzsky, ale počas celého života hovoril s talianskym akcentom a nikdy sa nenaučil poriadne hláskovať. Dosahoval výborné známky v matematike a v zemepise. Po dokončení štúdia v Brienne v 1784 bol Napoleon prijatý do elitnej školy École militaire v Paríži, kde sa mu za jeden rok podarilo dokončiť dva ročníky štúdia. Po jeho ukončení školy v septembri 1785 bol poverený ako pomocný poručík pluku kráľovského delostrelectva a v januári 1786 v 16 rokoch si začal plniť svoje povinnosti vo francúzskej armáde. Kvôli svojmu pomerne nízkemu pôvodu však boli jeho možnosti postupu v armáde obmedzené a preto sa venoval spisovateľskej činnosti. Jeho veľkým vzorom bol napr. Jean-Jacques Rousseau.
