Nelson Rolihlahla Mandela, vlastným menom Rolihlahla Dalibhunga Mandela (* 18. júl 1918, Mvezo pri Transkei, Južná Afrika) je bývalým prezidentom Južnej Afriky a jedným z jej hlavných bojovníkov proti apartheidu. Svoje detstvo strávil v kmeni Thembu, a potom začal právnickú kariéru.
Rolihlala Mandela sa narodil v dedine Mvezo neďaleko Transkei. Jeho otec Henry Mandela, náčelník kmeňa Thembu, bol hlavným poradcom Najvyššieho náčelníka Thembulandu. Odtiaľ aj pochádza Mandelov neskorší záujem o právnickú kariéru. Mandela vyrastal v dedine Qunu neďaleko Umtata. Svoje vzdelávanie Mandela začal v miestnej misijnej škole, kde mu jeho metodistický učiteľ dal anglické meno Nelson. Po ukončení základného vzdelania začal Mandela chodiť na Wesleyanskú strednú školu. Svoj Junior Certificate (vysvedčenie) dokončil za dva roky namiesto obvyklých troch.
Bakalárske štúdium začal na Fort Hare University, kde sa stretol s Oliverom Tambom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom a kolegom. Na konci prvého roka štúdia sa zapojil do bojkotu Študentskej zastupiteľskej rady proti univerzitnej politike, za čo bol vylúčený. Odišiel do Johannesburgu, kde diaľkovo dokončil svoje štúdium na University of Witwatersrand a získal právnický diplom.
Už ako mladý študent sa Nelson Mandela zapojil do politickej opozície proti režimu bielej menšiny, ktorá potlačovala politické, sociálne a ekonomické práva juhoafrickej čiernej väčšiny. V roku 1942 sa stal členom Afrického národného kongresu (ANK), kde o dva roky neskôr spoločne s Waltrom Sisulu, Oliverom Tambom a ďalšími spoluzakladal dynamickejšiu Liga mladých.
Po volebnom víťazstve Národnej strany v roku 1948 s jej politikou apartheidu (rasovej segregácie), Nelson Mandela viedol v roku 1952 ANK v kampani odporu proti nespravodlivým zákonom a v roku 1955 zohral dôležitú úlohu pri popularizácii Charty slobody prijatej Ľudovým kongresom. Charta poskytla hnutiu antiapartheidu základný program.
Nelson Mandela bol spočiatku presvedčený o nenásilnom odpore proti vládnej politike apartheidu. V roku 1955 bol zatknutý, ale po dlhotrvajúcom procese (1956 - 1961) bol oslobodený z obvinenia z vlastizrady. Koncept ozbrojeného odboja prijal spolu so svojimi kolegami potom, ako bol v roku 1960 v Sharpeville zastrelený neozbrojený demonštrant a ANK a ďalšie skupiny bojujúce proti apartheidu boli následne zakázané.
V roku 1961 sa stal veliteľom Umkhonto we Sizwe („Kópia národa“), ozbrojeného krídla ANK. V auguste 1962 bol zatknutý a odsúdený na päť rokov za nelegálnu cestu do zahraničia a za podnecovanie k štrajku. Počas roku 1963 boli zatknutí ďalší predstavitelia Umkhonto we Sizwe a Mandela bol spolu s nimi postavený pred súd za sprisahanie proti vláde. V júni 1964 bol Mandela a sedem ďalších obvinených v tzv. Rivonijskom procese odsúdení na doživotie za plánovanie ozbrojenej akcie na zvrhnutie vlády.
Až do roku 1982 bol Mandela zavretý vo väzení na ostrove Robben (Robben Island), potom bol premiestnený do väzenia v Polsmoor. Vo februári 1985 Nelson Mandela odmietol podmienečné prepustenie z väzenia výmenou za zrieknutie sa ozbrojeného boja. Vo väzení tak zostal až do 11. februára 1990, kedy neprestávajúca kampaň ANK a medzinárodný tlak viedli k jeho prepusteniu na príkaz prezidenta Frederika Willema de Klerka. Zákaz činnosti ANK bol takisto zrušený. Nelson Mandela v roku 1988 obdržal Sacharovovu cenu a spolu s de Klerkom zdieľal Nobelovu cenu za mier v roku 1993.
Ako prezident ANK (júl 1991 – december 1997) a ako prvý čierny prezident Južnej Afriky (máj 1994 – jún 1999) sa Mandela podieľal na prechode od vlády menšiny a rasovej segregácie k demokratickej vláde väčšiny. Získal aj medzinárodný rešpekt za svoju obhajobu národného a medzinárodného uzmierenia, hoci sociálne výsledky počas jeho vlády niektorých radikálov sklamali. Jeho úsilie o národné uzmierenie vyvrcholilo v máji 1995 prijatím novej ústavy Juhoafrickej republiky, ktorá, okrem iného, zakazuje diskrimináciu národných menšín, vrátane belochov. Mandelova vláda si ale vyslúžila kritiku aj za údajnú neschopnosť zastaviť krízu AIDS.
Nelson Mandela bol tri razy ženatý. Jeho prvé manželstvo s Evelyn Ntoko Mase skončilo po 13 rokoch rozvodom v roku 1957 a jeho 38 rokov trvajúce manželstvo s Winnie Madikizela skončilo odlúčením v apríli 1992 a rozvodom v marci 1996. Na svoje 80. narodeniny sa oženil s Graca Machel, vdovou po Samora Machelovi, bývalom prezidentovi Mozambiku a spojencovi ANK, ktorý zahynul pri leteckom nešťastí o 15 rokov skôr.
o ukončení prezidentského obdobia v roku 1999 sa Mandela stal zástupcom rady sociálnych spolkov a spolkov bojujúcich za ľudské práva. Dostal veľa zahraničných ocenení, vrátane Radu sv. Jána od britskej kráľovnej Alžbety a prezidentské medaily slobody od George W. Busha.
Vo februári 2003, krátko pred americkou inváziou do Iraku, Mandela označil USA za „hrozbu svetovému mieru“ a vyhlásil, že prezident Bush chce „uvrhnúť svet do holokaustu“. Tento incident nevyvolal takmer žiadnu odozvu tlače v USA. Mandela Busha obvinil z „ignorovania OSN“. Mandela pokračoval s obvinením otázkou, či to je „pretože súčasný generálny tajomník OSN je černoch?“
