Krištof Kolumbus

Krištof Kolumbus, tal. Christoforo Colombo, kastíl. Cristóbal Colón (podľa iných zdrojov sa volal Pedro Scotto) (* asi 1451, Janov – † 20. mája 1506, Valladolid) bol janovský moreplavec v španielskych službách, ktorý (znovu) objavil Ameriku pre Európu dneška v roku 1492.

O dátume jeho narodenia sa vie tak málo, že údaje niektorých jeho životopiscov sa rozchádzajú až o 59 mesiacov. Čo sa jeho národnosti týka, uchádza sa o neho až 25 národov. Najmä však Taliani, ktorí v Janove na údajný rodný dom Kolumba pripevnili pamätnú tabuľu. Chatrný vzhľad zovňajšku a interiéru domčeka, ktorý slúži ako sklad elektroinštalačného materiálu (stav: 90-te roky), pôsobí nie príliš presvedčivo - turistov tam však majú veľa. Podobnú atrakciu možno nájsť aj v Calvi na Korzike. Spor, či Calvi alebo Janov je rodiskom slávneho moreplavca, trvá dodnes. Janovčania, ktorí na Korzike vládli od 14. do 18. storočia, tvrdia, že Kolumbus sa narodil u nich. Dátum smrti je tiež sporný. Niektoré historické pramene napr. tvrdia, že zomrel v roku 256, ale to by sa už zúčastnil svojej 6. výpravy ako mŕtvola. Spory „vyriešili“ encyklopédie - uvádzajú jednoducho „K. Kolumbus, taliansky moreplavec“. Narodil sa v roku 1451 v Janove, zomrel v roku 1506 vo Valladoide.

Prvá výprava (3. august 1492 - 15. marec 1493)

Zmena v rozhodovaní ich veličenstiev nastala, až keď porazili v Španielsku poslednú maurskú pevnosť - Granadu. Potom kráľovi napadlo, že keby sa ten „indický podnik“ náhodou podaril, mohlo by to znamenať nové svitanie pre zjednotené Španielsko zbavené moslimskej nadvlády. A tak začiatkom augusta 1492 kotvili v prístave Palos de la Frontera v juhozápadnom Španielsku dve karavely a jedna karaka admirála Krištofa Kolumba pripravené na plavbu do neznáma - karaka Santa Maria (najväčšia, vlajková loď), menšia karavela Pinta (čo znamená Maľovaná) a miniatúrna karavela Niña (čo znamená Dievčatko). Posádku lodí tvorilo 30 Kolumbových známych a kráľovských služobníkov: 90 námorníkov, l/4 tvorili nebezbeční trestanci, ostatní boli slobodní ľudia, ktorých zlákalo rozprávanie o domoch so strechami z čistého zlata za oceánom. Kapitáni a kormidelníci si plavbu možno užívali, ale mužstvo tvrdo pracovalo a nemohlo spať (v dnešnej dobe sa totiž zistilo, že ľudia ubytovaní v Kolumbových lodiach kvôli výkyvom lode jednoducho vôbec nemohli spať). Hmyzu a hlodavcov bolo na lodiach tiež viac než dosť. V 45. deň plavby (začala 3.8.1492) sa objavili morské chaluhy, na 46. deň spozorovali bieleho vtáka - rákosníka, ktorý nenocuje na mori. 52. deň spozorovali zem, no vzápätí vyšlo najavo, že to bol len mrak. Keď už-už dochádzalo k väčšej vzbure posádky, zakričal 71. deň plavby dve hodiny po polnoci jeden námorník: „Tierra, tierra! - Zem, zem!“. Objavila sa súš, vzdialený útes svietiaci v mesačných lúčoch. Bol to ostrov Guanahani v súostroví Bahamy, ktorý Kolumbus nazval San Salvador. Ráno 12. októbra 1492 vystúpil na breh. V domnení, že je v Indii, nazval domorodé obyvateľstvo los Indos. Kolumbus však hľadal panstvo Veľkého Chána s jeho zlatom a tak odplával. Len akýmsi zázrakom sa dostal z bahamského bludiska a pristál na brehoch Kuby. Objavil tu len cigarety a plával ďalej. Začiatkom decembra sa dostal na dnešné Haiti. Deň pred Vianocami tu jeden indiánsky náčelník utrúsil, že zlato berú z miesta zvaného Cibao. Kolumbus z toho okamžite vyvodil záver, že Cibao je indiánska výslovnosť pre Cipango. S nádejou, že Vianoce strávi s kráľom na zlatých doskách, vyplával a havaroval so Santa Mariou. Z trámov lode dal Kolumbus na Haiti postaviť pevnosť Dedina Narodenia Pána. Zanechal tu časť mužstva, ale keď sa pri druhej výprave vrátil, našiel namiesto očakávaného pozláteného mesta len mŕtvoly a pustinu. Určite v tom zohrala veľkú úlohu túžba Európanov po zlate. Po odchode z novovybudovanej dediny sa Kolumbova posádka ešte zastavila na miestach dnešnej Dominikánskej republiky, kde sa dodnes nachadzaju hrobky Kolumovych namornikov. V strašnej búrke sa Niña a Pinta jedna druhej stratili a 15.marca 1493 sa náhodou v tom istom čase objavili v prístave Palos, odkiaľ sa aj kedysi vydali na cestu. Izabela I. Kastílska s Ferdinandom II. Aragónskym v Argentíne netrpezlivo očakávali Kolumba (v sprievode s papagájmi a domorodcami) a povýšili ho na miestokráľa a guvernéra ostrovov objavených v Indii.

Druhá výprava (25. september 1493 - 11. jún 1496)

So 17 loďami a s bratmi Diegom a Bartolomejom sa vydal na 2. výpravu 25. septembra 1493. Na tejto výprave objavil Jamajku, Portoriko, Santa Cruz a Dominiku, ktorá dostala meno podľa dňa objavenia - Nedeľa. Na výprave musel riešiť ťažké problémy spojené s kolonizáciou. Kráľovna dovolila aby sa uskutočnila ďalšia výprava.

Tretia výprava (30. máj 1498 - 25. november 1500)

30. mája 1498 sa vydal na tretiu výpravu. Pristál na severnom pobreží juhoamerickej pevniny, ale to už mal mnoho neprajníkov. Nakoniec sa v mene kráľovnej v okovách musel vrátiť do Španielska, pretože kráľovský dvoran Bobadilla prišiel k záveru, že Kolumbus a jeho bratia sú nespravodliví ľudia, ktorí zbytočne prelievajú španielsku krv v novovybudovaných mestách v „Indii“.

Štvrtá výprava (9. máj 1502 - november 1504) a smrť

Kolumbus pozbavený funkcie guvernéra bol po pol roku prepustený z väzby a keďže chcel za každú cenu nájsť úžinu, ktorá by ho doviedla do Indického oceánu, stále otravoval kráľovský pár, ktorý nakoniec dovolil 4. výpravu, ktorá sa skončila úplným neúspechom. Kolumbus bol nakoniec rád, že si zachránil holý život. Zomrel 20. mája 1506 vo veľkom utrpení a žiali, než by vedel, že objavil nový kontinent, ktorý ani nenesie jeho meno.

Omyl istého vydavateľa z Vicenzy, ktorý vydal jeden cestopisný zborník, spôsobil reťazovú reakciu viacerých omylov, ktoré viedli k tomu, že novému kontinentu dal meno nie jeho objaviteľ, ale Kolumbov krajan, cestovateľ a obchodník Amerigo Vespucci, ktorý dosiahol roku 1501 brehy Južnej Ameriky.

Senecova Medea s proroctvom napísaným v 14. storočí pred objaviteľovou dobou sa splnila: Príde čas, keď sa zjaví veľká časť zeme a nový námorník objaví nový svet a Island už nebude viac poslednou z krajín."

Nikola Tesla

Tesla sa podľa legendy údajne narodil práve počas veľkej elektrickej búrky - srbskej rodine, v dedinke Smiljan v blízkosti Gospiča, na území dnešného Chorvátska. Pokrstil ho srbský ortodoxný pop Toma Oklobdžija, jeho otcom bol reverend Milutin Tesla, kňaz metropolita Sremski Karlovec a matka Duka Mandičová bola takisto dcérou srbského kňaza. Tesla ako dieťa usilovne čítal všetky prístupné knihy, aj filozofické a náboženské, a už počas detstva mal vidiny a riešenia rôznych technických problémov sa mu často objavovali v mysli práve v takých stavoch.

Nikola Tesla, svetoznámy fyzik a vynálezca srbského pôvodu (1856 - 1943) si v Spojených štátoch, kam pricestoval v roku 1884, získal neskôr veľké uznanie ako elektroinžinier a vynálezca. Nový typ zbraní, ktoré dnes používa americká armáda, sa pripisuje práve jeho celoživotnému vedeckému výskumu. Hádam najznámejším vynálezom je tzv. "mierový lúč", ako ho Tesla pomenoval - čo je zbraň cielenej energie, ktorú možno používať v rôznej intenzite. Médiá ju vtedy označovali za "super-zbraň, ktorá skoncuje so všetkými vojnami". Pravdou však je, že teraz už nielen americká, ale aj iné armády ju s nadšením využívajú na úplne iné ciele.

Tesla sa podľa legendy údajne narodil práve počas veľkej elektrickej búrky - srbskej rodine, v dedinke Smiljan v blízkosti Gospiča, na území dnešného Chorvátska. Pokrstil ho srbský ortodoxný pop Toma Oklobdžija, jeho otcom bol reverend Milutin Tesla, kňaz metropolita Sremski Karlovec a matka Duka Mandičová bola takisto dcérou srbského kňaza. Tesla ako dieťa usilovne čítal všetky prístupné knihy, aj filozofické a náboženské, a už počas detstva mal vidiny a riešenia rôznych technických problémov sa mu často objavovali v mysli práve v takých stavoch.

Nikola Tesla, svetoznámy fyzik a vynálezca srbského pôvodu (1856 - 1943) si v Spojených štátoch, kam pricestoval v roku 1884, získal neskôr veľké uznanie ako elektroinžinier a vynálezca. Nový typ zbraní, ktoré dnes používa americká armáda, sa pripisuje práve jeho celoživotnému vedeckému výskumu. Hádam najznámejším vynálezom je tzv. "mierový lúč", ako ho Tesla pomenoval - čo je zbraň cielenej energie, ktorú možno používať v rôznej intenzite. Médiá ju vtedy označovali za "super-zbraň, ktorá skoncuje so všetkými vojnami". Pravdou však je, že teraz už nielen americká, ale aj iné armády ju s nadšením využívajú na úplne iné ciele.

Teslova rodina a juhoslovanské veľvyslanectvo sa snažilo donútiť americkú vrchnosť, aby jej vydali jeho majetok a jeho neter Sava Kosanovičová sa eventuálne dostala k niektorým osobným predmetom, ktoré sú dnes vystavené v múzeu Nikolu Teslu v Belehrade, kde sa nachádza aj urna s jeho popolom. Ale technické zariadenia dostala do opatery armáda a Teslov výskum vyhlásili za "prísne tajný".

Spočiatku pôsobil v New Yorku, ale neskôr sa rozhodol odsťahovať do Colorado Springs, kde mal k dispozícii dostatok priestoru pre pokusy s elektrickým prúdom vysokých napätí. Tesla nimi dokázal, že naša planéta je vlastne jedným obrovským vodičom a túto jej vlastnosť možno prakticky využívať.

Tesla bol k Einsteinovmu vysvetľovaniu teórie relativity, ktoré vtedy svet tak oslavoval, veľmi kritický: "...je to zaodeté do veľkolepého matematického šatu, ktorý fascinuje a oslepuje, takže ľudia potom nevidia chyby, na ktorých to stojí. Tá teória je ako žobrák, zaodetý do purpuru, o ktorom si nevedomí ľudia myslia, že je to kráľ. Jej exponentmi sú briliantní ľudia, ale tí sú skôr metafyzici a nie vedci."

Neskôr takisto povedal: "Ja zastávam názor, že priestor nemôže byť zakrivený a to z prostého dôvodu, že nemá žiadnu povahu. Niekto by mohol povedať, že Boh je istej povahy. Nie. Boh má len isté vlastnosti a tie mu pripisujeme my. O povahe môžeme hovoriť len vtedy, keď hovoríme o hmote, vypĺňajúcej vesmírny priestor. Povedať, že v prítomnosti väčších telies sa vesmírny priestor zakrivuje, to je akoby niekto vyhlásil, že niečo môže reagovať na nič. Ja takýto náhľad odmietam."

O Einsteinovej teórii relativity ďalej povedal: "Mimochodom, teória relativity je oveľa staršia, než tí, čo ju v súčasnosti prezentujú. Už pred dvesto rokmi s ňou prišiel môj slávny rodák Ruder Baškovič, veľký filozof, ktorý i napriek tomu, že mal mnohoraké povinnosti napísal tisíce stránok vynikajúcej literatúry na všemožné témy. Boškovič sa venoval aj relativite, vrátane tzv. time-space-continuum."

Mnohí myslitelia si všimli, že Tesla často používal pri popise prirodzených javov terminológiu starého indického Sanskritu. O védických textoch sa usudzuje, že sú asi 5 000 rokov staré (iní usudzujú, že sú oveľa staršie). Ide o zbierku textov, pozostávajúcu z oslavných básní, modlitieb, popisov historických udalostí a teoretických vedeckých pojednaní. Predpokladá sa, že tieto texty si do Indie so sebou priniesli predkovia dnešných Brahmánov, ktorí sem prišli z Iránu. Iránske obyvateľstvo tiež pôvodne pochádza z kolísky civilizácie medzi Kaspickým a Čiernym morom, odkiaľ sa v rôznych migračných vlnách dostali na európske územia aj germánske a slovanské kmene.

Tesla ešte v roku 1891 popisoval vesmír ako kinetický systém, plný energie, ktorú možno prakticky využívať hocikde na zemi. V jeho vedeckých konceptoch možno vybadať vplyv učenia Suami Vivekananda, ktorý ako jeden z prvých priniesol védickú filozofiu na Západ a s ktorým sa Tesla osobne stretol.

V prejave na konferencii, zorganizovanej Americkým inštitútom elektroinžinierov, povedal: "O niekoľko generácií bude naše stroje poháňať sila, ktorú možno ľahko využívať hocikde na zemi; o tej v skutočnosti hovoria aj niektorí naši najlepší matematici... Vo vesmírnom priestore sa nachádza energia. A je táto energia statická alebo kinetická? Ak je statická, naše nádeje sú márne. Ak je kinetická - a my naisto vieme, že je - tak je to len otázka času, kedy sa ľuďom podarí napojiť na tento prirodzený kolobeh svoje stroje."

Nuž prečo sa zatiaľ táto "energia zadarmo" stále ešte nevyužíva? Veď tu ide o technológiu, ktorá by revolučne zmenila celý socio-ekonomický štatút tejto planéty.

V súčasnosti jedna štvrtina svetovej populácie skonzumuje tri štvrtiny energetických zdrojov. A práve naháňanie sa za energetickými zdrojmi je príčinou vojen na tejto planéte. S využívaním "energie zadarmo" by k vojnám vôbec nemuselo dochádzať a životné podmienky v treťom svete by bolo možné adekvátne prispôsobiť bez toho, aby sa rozvinuté krajiny museli vzdať svojich vyšších životných štandardov.

Energetika dnes poháňa ekonomiky všetkých krajín. Teslovým životným cieľom bolo umožniť, aby všetci obyvatelia planéty mohli mať prístup k elektrickému prúdu. Ale toto sa ani dodnes celkom nerealizovalo. Prečo? Pretože "zvláštne záujmy" to jednoducho nedovolia. Veď akoby sa súkromní podnikatelia dostávali k tým nebotyčným ziskom, keby mali všetci energiu zadarmo?! A to isté platí o využívaní iných energií v priestore naokolo, čo by mohlo raz navždy vyriešiť pálčivé energetické problémy.

Ale možno platí, že planéta Zem, ako istý živý organizmus, nie je zatiaľ dostatočne pripravená na to, aby sa vidiny slovanského geniálneho vynálezcu Nikolu Teslu mohli realizovať v praxi. Podľa teórie Gaia je naša planéta inteligentnou bytosťou. Tým sa myslí kolektívne vedomie, ktoré nám môže buď prospievať - alebo nás môže aj zničiť. To závisí od toho, akými myšlienkami a plánmi sa ľudia v duchu zaoberajú; čo v mentálnej pláni prevláda. Toto kolektívne vedomie planéty musí dosiahnuť istú úroveň, aby bolo možné realizovať v praxi geniálne vidiny takých vedeckých priekopníkov, akým bol Nikola Tesla.

John D. Rockefeller

Azda každý z nás už počul o John D. Rockefellerovi. Odhaduje sa, že bol najbohatším mužom sveta, pričom môžeme brať do úvahy aj také osobnosti, ako Carnegie, alebo členov kráľovských rodín. Mnoho ľudí pozná meno, no len málo z nich vie, ako a prečo bol tak úspešný.

John D. Rockefeller sa narodil 8. júla 1839 v Richforde, štáte New York, kde vyrastal spolu so svojimi rodičmi a piatimi súrodencami. Neskôr sa presťahoval do Clevelandu a vyštudoval tu obchodnú akadémiu. Podľa vzoru veľkých podnikateľov, začal s podnikaním už odmalička. Keď mal dvanásť rokov, požičal istému farmárovi svojich našetrených päťdesiat dolárov pod podmienkou sedem percentného úroku. V šestnástich sa zamestnal ako pomocný účtovník vo veľkoobchode s agropotravinárskym zameraním. Jeho zamestnávateľ bol príjemne prekvapený, s akou vervou a odhodlaním sa zhostil svojej úlohy pri vymáhaní pohľadávok.

Šesťdesiate roky znamenali pre Rockefellera významný prelom v jeho živote. Založil si firmu, ktorá ťažila a spracovávala ropu v oblasti Pennsylvánie. Keďže v tomto období neboli dostupné tak dokonalé technológie na spracovanie ropy, dochádzalo k obrovským stratám, navyše negatívne vplývalo na životné prostredie v okolí rieky Allaghany. Toto Rockefeller jednoducho nemohol tolerovať. Zaviedol niekoľko opatrení, ktoré nielen zefektívnili výrobu petroleja, ale dokonca umožnili vyrábať zo zbytkového materiálu ďalších takmer tristo produktov!

Rockefeller nezačínal ako boháč. Postupne sa svojou schopnosťou rozpoznať príležitosti, rozšíriť ich a naplno využiť vypracoval na tie najvyššie priečky. Kvôli týmto schopnostiam sa však jeho meno stalo pre niektorých značkou krutého kapitalizmu a bol považovaný tak povediac za „podnikateľského hrdloreza“. No kým na jednej strane praktizoval vysoko agresívnu politiku v oblasti podnikania, na strane druhej bol voči svojim obchodným partnerom férový.
Počas rokovaní o nákupe a prevzatí iných podnikov najprv ponúkol sumu, ktorá bola vyššia než trhová hodnota firmy. Dal im teda možnosť odísť s vyššou sumou peňazí, než bol daný podnik na trhu ohodnotený. Ak ale jeho partneri túto ponuku zamietli, Rockefeller ich nemilosrdne konkurenčne zničil.

Kritici sa často zhodli vo svojich tvrdeniach, že tento človek bol neľútostným podnikateľom, ktorý stelesňoval všetko, čo je spojené s chamtivosťou. Pozabudli však spomenúť, že na konci svojho života sa z pána Rockefellera stal vášnivý filantrop, ktorý vkladal obrovské sumy peňazí do vecí, ktoré za to podľa neho stáli. Len po svojom odchode do dôchodku rozdal neuveriteľných 540 miliónov dolárov. Zomrel 23. mája 1937.
Cesta k úspechu

Úspech neprišiel k tomuto významnému mužovi podnikateľského sveta sám od seba. Ako bolo spomenuté, Rockefeller vďačil za svoj majetok hlavne svojim schopnostiam a odhodlaniu. Na čo teda netreba zabudnúť pri budovaní úspešného podniku? Tu je niekoľko jeho rád:

Úspech znamená trpezlivosť.
Rockefellerovo prvé pracovné miesto pomocného účtovníka bolo hodnotené menej než štyrmi dolármi na týždeň. Od samého začiatku však ukazoval talent, zmysel pre detail a vysokú pracovnú morálku. Preto sa z neho v roku 1859 stal spoluvlastník firmy, v ktorej tak usilovne pracoval.

Úspech znamená vidieť príležitosti tam, kde ostatní vidia neúspech.
Ako sám povedal – „Vždy som sa snažil zmeniť každú katastrofu na jedinečné príležitosti.“

Úspech znamená nebáť sa položiť svoje peniaze na stôl a prevziať riziká.
V roku 1859 si požičal 1000 dolárov a investoval ich spolu s ďalšími našetrenými 1000 dolármi a vytvoril partnerstvo s Maurice B. Clarkom. Išlo o podnikanie v obchodnej komisii. Toto partnerstvo sa stalo základom pre jeho lukratívnu podnikateľskú kariéru.

Úspech je sčasti založený na spôsobilosti.
Rockefellerov a Clarkov biznis sa postupne stával čím ďalej, tým viac konkurencieschopný, za čo z veľkej časti môžu práve prirodzené obchodné schopnosti prvého menovaného.

Úspech znamená podporovať vodcovstvo v ostatných.
„Dobré vedenie dosiahnete tak, že ukážete priemerným ľuďom, ako správne vykonávať prácu nadriadených.“

Úspech znamená deliť sa.
Rockefeller mal 57 rokov, keď svoje snahy zameral na dobročinné účely, rozdával podstatnú časť svojho majetku spôsobom, ktorého cieľom je po dôkladnej štúdii, skúsenostiach, či odborných radách vykonať čo najväčšie dobro.

Úspech znamená poznať silu peňazí – tú dobrú i zlú.
„Dojem, ktorý zo mňa ľudia nadobudli, pramenil z môjho presvedčenia, že je lepšie spraviť z peňazí môjho sluhu, než spraviť zo seba sluhu peňazí...“

Úspech neznamená byť dokonalý.
Rockefeller sa mnohým javil ako muž plný protikladov. Dychtivo drvil svojich konkurentov, „ničil“ stovky životov vo svojej honbe za ziskom. Napriek tomu to bol hlboko veriaci človek a jeden z najväčších svetových filantropov.

Ray Kroc

McDonald’s, symbol globálneho kapitalizmu, nenávidený ľavicovými intelektuálmi po celom svete. Keď v roku 1979 marxistické guerilli v San Salvádore vyhodili do vzduchu reštauráciu tejto firmy, vyhlásili to za „smrteľný útok na americký imperializmus“. Na počiatku príbehu firmy McDonald’s stál Raymond Albert Kroc.

V roku 1954 prišiel do San Bernardina v Kalifornii 52-ročný podomový predajca, obchodujúci s viacúčelovými šľahačmi, ktoré dokázali pripraviť šesť kokteilov naraz. Zaradil sa do takmer 20-metrového radu pred reštauráciou rýchleho občerstvenia, ktorú viedli dvaja bývalí rekvizitári z Hollywoodu, bratia Maurice a Richard McDonaldovci. Ray Kroc ich chcel spoznať už dávno. Vo svojej reštaurácii prevádzkovali totiž až osem jeho multimixérov naraz.

To, čo videl na neho urobilo veľký dojem. Išlo o osemuholníkovú budovu, kde každá jedna operácia mala zmysel a bola vyrátaná do úplnej podrobnosti. Zamestnanci chodili v bielych uniformách a poriadok, disciplína a čistota boli všadeprítomné. Kroc vycítil príležitosť: „Keď som videl ako to pracuje, cítil som sa ako nejaký novodobý Newton, ktorému sa práve od hlavy odrazil zemiak.“ Večer sa stretol s McDonaldovcami a keď sa lietadlom vracal domov do Chicaga, mal už v kufríku zmluvu, ktorá ho oprávňovala zakladať licencované reštaurácie po celých Spojených štátoch. Kroc o tomto okamihu neskôr napísal: „Mal som 52 rokov, cukrovku, artritídu, vyoperovaný žlčník a časť štítnej žľazy, no bol som presvedčený, že to najlepšie ma ešte len čaká.“

Detstvo a princíp fast foodu

Ray Kroc sa narodil 5. októbra 1902 v Chicagu. Kaďže škola ho veľmi nebavila, v štrnástich ju opustil, sfalšoval svoj vek a prihlásil sa do armády. No prvá svetová vojna sa skončila skôr, než ukončil svoj výcvik a tak sa vrátil do Chicaga. Už ako chlapec pričuchol k podnikaniu. S dvomi kamarátmi si prenajali kanceláriu, dali dokopy po stovke dolárov a otvorili tam obchod s hudobninami. Hoci ho už onedlho museli zavrieť, lebo nevynášal, Krocovi sa v biznise začalo páčiť. Vystriedal mnoho povolaní: predavač pánskej módy, neskôr obchodný cestujúci s papierovými pohármi a multimixérmi. Kroc pracoval celý život asi 70 hodín týždenne. Cez deň predával a po večeroch hral v rozhlase ako džez-pianista. Toto šialené tempo vydržal tak, že každú voľnú minútu využíval na oddych a uvoľnenie. Mal vlastnú verziu autogénneho tréningu, ktorá mu umožňovala rýchle zaspanie a tvrdý spánok. Hoci väčšinou nespal viac ako päť – šesť hodín.

Kroc bol ako predajca veľmi úspešný a už čoskoro mu bolo jasné, aký potenciál v sebe skrýva rýchle občerstvenie, tzv. fast food, ktoré sa v 30tych a 40tych rokoch šírilo po Amerike. Išlo o to, premeniť základné zdroje potravy (pšenicu, mäso, zemiaky a mlieko) priemyselnou metódou na masový artikel (hamburger, hranolky a milkšejk). Fast food zaviedol Fordovu pásovú výrobu do reštauračných služieb. Hoci toto jedlo nie je celkom zdravé, možnosť rýchlo sa najesť, oceňujú najmä hekticky žijúci ľudia vo veľkomestách.

Je zaujímavé, že keď podpisoval zmluvu s bratmi McDonaldovcami, išlo mu najmä o to, zvýšiť odbyt pre jeho multimixéry. Prvý licencovaný McDonald založil Kroc v Des Plaines, neďaleko Chicaga v roku 1955. Každé ráno prišiel a pomáhal v prevádzke. „Nikdy som nebol taký namyslený, aby som nevzal handru a neumyl záchody“, vravieval. O rok stálo už osem nových reštaurácií po celej krajine. Všetky sa riadili Krocovým heslom: „Kvalita, obsluha, čistota a hodnota“.

Franšíza

Biznis s hamburgermi síce rýchlo expandoval, ale Kroc bol nespokojný. Firma totiž nepatrila jemu. Keďže sám dostával len nepatrnú províziu, musel svojich koncesionárov tlačiť do stále vyššej efektivity. Obvod každej žemle bol daný presne na milimetre, doba varenia mala presnú minutáž a cukor s korením sa vydávali až na požiadanie. Kroc sa kvôli detailom často hádal s McDonaldovcami. Napr. osemuholníková budova zo slnečnej Kalifornie bola v chladnejších oblastiach nepoužiteľná. No zmluva s bratmi ho viazala, že budovy, systém a menu mali byť rovnaké po celej Amerike.

Kroc dal teda McDonaldovcom ponuku na odstupné za zrušenie zmluvy. Bratia chceli na tú dobu ohromnú čiastku 2 700 000 dolárov. Chceli totiž odísť do dôchodku a mať každý čistý milión po odpočítaní daní. Získať peniaze pomohol Krocovi jeden z jeho manažérov, Harry Sonnenborn, ktorý v roku 1955 prešiel k McDonald’s od konkurencie s počiatočným platom, 100 dolárov týždenne. Investorov presvedčil tým, že im odhalil tajomstvo firmy: McDonald’s nepodniká s hamburgermi, ale s pozemkami. Pozemky boli skupované v centre miest a na rušných križovatkách. Ich prenájom koncesionárom na dve hypotéky umožnil firme investovať do stále nových prevádzok. McDonald’s je jeden z najväčších majiteľov nehnuteľností na svete...

Keďže licencovaní predajcovia majú v systéme len malý priestor na dýchanie, v polovici 70tych rokov sa majitelia prevádzok postavili proti vedeniu firmy. „Drieť na plantáži“, tak nazval Charles Griffith, čierny majiteľ jednej prevádzky, firemnú politiku. No v 80tych rokoch sa sám stal vďaka McDonaldu milionárom. S príchodom na burzu, na konci 60tych rokov, rozpútala firma aj reklamnú kampaň, zameranú na rodiny s deťmi. Klaun v žlto-červených farbách, Ronald McDonald, ktorý sa v tej dobe stal maskotom firmy, je v USA rovnako známy ako Santa Claus.

Expanzia vo svete

Ray Kroc zvykol vravieť: „Mysli na malé veci a zostaneš malý“. Keď sa zdalo, že americký trh je fast foodom už presýtený, firma začala zakladať filiálky aj v cudzine. Prvé McDonaldy boli otvorené v Portoriku a v Kanade na konci 60tych rokov. Prvá filiálka na európskom kontinente vznikla v Mníchove, v roku 1971. Medzičasom sa firma stala symbolom amerikanizácie a to aj napriek tomu, že usporadúva aj týždne národných kuchýň. V roku 1977, keď Ray Kroc vydal svoju autobiografiu Grinding It Out, vlastnila firma McDonald’s 4177 reštaurácií v USA a 21 v Európe. Dnes je tých filiálok vyše 30 tisíc a mohutný čínsky trh zrejme prinesie firme ďalšie možnosti pre rozmach. Denne sa v sieti McDonald’s naje 50 miliónov ľudí.

Úspech Raya Kroca a firmy McDonald’s veľmi dobre ilustruje rozdiel medzi investičným správaním normálnych a bohatých ľudí. Väčšina investuje opatrne, dlhodobo a diverzifikuje portfólio. Kroc naopak stavil všetko na jednu kartu. Jeho úspech je výsledkom synergie troch aktív: 1. Kroc najskôr efektívne dokázal riadiť sieť „tovární na hamburgery“, 2. potom k tomu pripojil biznis s lukratívnymi pozemkami na každej križovatke Ameriky, 3. napokon emitoval akcie firmy na burze a reklamný maskot Ronald McDonald ju urobil známu po celom svete.

Charita

Kroc pracoval až do vysokého veku. Spoločnosť mu dokonca kúpila malé lietadlo, aby mohol vyhľadávať nové vhodné pozemky. Práca mu bola do istej miery únikom pred zdravotnými problémami, ku ktorým sa na staré kolená pridali ešte neznesiteľné bolesti bedrového kĺbu. Kroc založil nadáciu, ktorá financuje vývoj liekov proti cukrovke, artritíde a skleróze multiplex. Jeho vdova Ethel bola tiež známa svojimi dobročinnými aktivitami. Keď v roku 2003 zomrela, odkázala americkej Armáde spásy 1,5 miliardy dolárov. Kroc vravieval: „Nedávam kvôli daňovým odpisom. Dávam, lebo pomáhať mi robí radosť. Chcem sa s ostatnými podeliť o moje šťastie.“ To bola tiež filozofia firmy McDonald’s. Intelektuálmi ohŕdaná spoločnosť prevádzkuje po celom svete ubytovne pri detských klinikách pre rodičov liečených detí.

Ray Kroc zomrel 14. januára 1984.

Nelson Mandela

Nelson Rolihlahla Mandela, vlastným menom Rolihlahla Dalibhunga Mandela (* 18. júl 1918, Mvezo pri Transkei, Južná Afrika) je bývalým prezidentom Južnej Afriky a jedným z jej hlavných bojovníkov proti apartheidu. Svoje detstvo strávil v kmeni Thembu, a potom začal právnickú kariéru.

Rolihlala Mandela sa narodil v dedine Mvezo neďaleko Transkei. Jeho otec Henry Mandela, náčelník kmeňa Thembu, bol hlavným poradcom Najvyššieho náčelníka Thembulandu. Odtiaľ aj pochádza Mandelov neskorší záujem o právnickú kariéru. Mandela vyrastal v dedine Qunu neďaleko Umtata. Svoje vzdelávanie Mandela začal v miestnej misijnej škole, kde mu jeho metodistický učiteľ dal anglické meno Nelson. Po ukončení základného vzdelania začal Mandela chodiť na Wesleyanskú strednú školu. Svoj Junior Certificate (vysvedčenie) dokončil za dva roky namiesto obvyklých troch.

Bakalárske štúdium začal na Fort Hare University, kde sa stretol s Oliverom Tambom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom a kolegom. Na konci prvého roka štúdia sa zapojil do bojkotu Študentskej zastupiteľskej rady proti univerzitnej politike, za čo bol vylúčený. Odišiel do Johannesburgu, kde diaľkovo dokončil svoje štúdium na University of Witwatersrand a získal právnický diplom.

Už ako mladý študent sa Nelson Mandela zapojil do politickej opozície proti režimu bielej menšiny, ktorá potlačovala politické, sociálne a ekonomické práva juhoafrickej čiernej väčšiny. V roku 1942 sa stal členom Afrického národného kongresu (ANK), kde o dva roky neskôr spoločne s Waltrom Sisulu, Oliverom Tambom a ďalšími spoluzakladal dynamickejšiu Liga mladých.

Po volebnom víťazstve Národnej strany v roku 1948 s jej politikou apartheidu (rasovej segregácie), Nelson Mandela viedol v roku 1952 ANK v kampani odporu proti nespravodlivým zákonom a v roku 1955 zohral dôležitú úlohu pri popularizácii Charty slobody prijatej Ľudovým kongresom. Charta poskytla hnutiu antiapartheidu základný program.

Nelson Mandela bol spočiatku presvedčený o nenásilnom odpore proti vládnej politike apartheidu. V roku 1955 bol zatknutý, ale po dlhotrvajúcom procese (1956 - 1961) bol oslobodený z obvinenia z vlastizrady. Koncept ozbrojeného odboja prijal spolu so svojimi kolegami potom, ako bol v roku 1960 v Sharpeville zastrelený neozbrojený demonštrant a ANK a ďalšie skupiny bojujúce proti apartheidu boli následne zakázané.

V roku 1961 sa stal veliteľom Umkhonto we Sizwe („Kópia národa“), ozbrojeného krídla ANK. V auguste 1962 bol zatknutý a odsúdený na päť rokov za nelegálnu cestu do zahraničia a za podnecovanie k štrajku. Počas roku 1963 boli zatknutí ďalší predstavitelia Umkhonto we Sizwe a Mandela bol spolu s nimi postavený pred súd za sprisahanie proti vláde. V júni 1964 bol Mandela a sedem ďalších obvinených v tzv. Rivonijskom procese odsúdení na doživotie za plánovanie ozbrojenej akcie na zvrhnutie vlády.

Až do roku 1982 bol Mandela zavretý vo väzení na ostrove Robben (Robben Island), potom bol premiestnený do väzenia v Polsmoor. Vo februári 1985 Nelson Mandela odmietol podmienečné prepustenie z väzenia výmenou za zrieknutie sa ozbrojeného boja. Vo väzení tak zostal až do 11. februára 1990, kedy neprestávajúca kampaň ANK a medzinárodný tlak viedli k jeho prepusteniu na príkaz prezidenta Frederika Willema de Klerka. Zákaz činnosti ANK bol takisto zrušený. Nelson Mandela v roku 1988 obdržal Sacharovovu cenu a spolu s de Klerkom zdieľal Nobelovu cenu za mier v roku 1993.

Ako prezident ANK (júl 1991 – december 1997) a ako prvý čierny prezident Južnej Afriky (máj 1994 – jún 1999) sa Mandela podieľal na prechode od vlády menšiny a rasovej segregácie k demokratickej vláde väčšiny. Získal aj medzinárodný rešpekt za svoju obhajobu národného a medzinárodného uzmierenia, hoci sociálne výsledky počas jeho vlády niektorých radikálov sklamali. Jeho úsilie o národné uzmierenie vyvrcholilo v máji 1995 prijatím novej ústavy Juhoafrickej republiky, ktorá, okrem iného, zakazuje diskrimináciu národných menšín, vrátane belochov. Mandelova vláda si ale vyslúžila kritiku aj za údajnú neschopnosť zastaviť krízu AIDS.

Nelson Mandela bol tri razy ženatý. Jeho prvé manželstvo s Evelyn Ntoko Mase skončilo po 13 rokoch rozvodom v roku 1957 a jeho 38 rokov trvajúce manželstvo s Winnie Madikizela skončilo odlúčením v apríli 1992 a rozvodom v marci 1996. Na svoje 80. narodeniny sa oženil s Graca Machel, vdovou po Samora Machelovi, bývalom prezidentovi Mozambiku a spojencovi ANK, ktorý zahynul pri leteckom nešťastí o 15 rokov skôr.

o ukončení prezidentského obdobia v roku 1999 sa Mandela stal zástupcom rady sociálnych spolkov a spolkov bojujúcich za ľudské práva. Dostal veľa zahraničných ocenení, vrátane Radu sv. Jána od britskej kráľovnej Alžbety a prezidentské medaily slobody od George W. Busha.

Vo februári 2003, krátko pred americkou inváziou do Iraku, Mandela označil USA za „hrozbu svetovému mieru“ a vyhlásil, že prezident Bush chce „uvrhnúť svet do holokaustu“. Tento incident nevyvolal takmer žiadnu odozvu tlače v USA. Mandela Busha obvinil z „ignorovania OSN“. Mandela pokračoval s obvinením otázkou, či to je „pretože súčasný generálny tajomník OSN je černoch?“