Dr. Martin Luther King, Jr. (* 15. január 1929, Atlanta, Georgia – † 4. apríl 1968, Memphis, Tennessee) bol americký baptistický kazateľ, bojovník za občianske práva a nositeľ Nobelovej ceny za mier. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších vodcov americkej histórie.King sa narodil do rodiny reverenda Martina Luthera Kinga seniora a jeho manželky Alberty Williamsovej Kingovej ako Michael King.[1] V roku 1948 získal titul bakalára zo sociológie a v roku 1951 z teológie. Postgraduálne štúdium a titul PhD získal v roku 1955 zo systematickej teológie na univerzite v Bostone.
King sa oženil 18. júna 1953 s Correttou Scottovou. Mali spolu štyri deti:
* Yolanda Denis (* 17. november 1955)
* Martin Luther III (* 23. október 1957)
* Dexter Scott (* 30. január 1961)
* Bernice Albertine (* 28. marec 1963)
Všetky štyri deti nasledovali otcove šľapaje a stali sa bojovníkmi za občianske slobody, hoci v niektorých otázkach sa ich názory rozchádzajú.
V roku 1953 sa King stal pastorom v baptistickom kostole na ulici Dexter Avenue v meste Montgomery v Alabame. Viedol bojkot verejnej dopravy v Montgomery z roku 1955, po tom, čo Rosa Parksová odmietla uvoľniť svoje miesto v autobuse bielemu pasažierovi. Bojkot trval 382 dní. Počas tohto obdobia bola do Kingovho domu napr. hodená bomba, King bol za svoj postoj zatknutý, ale v konečnom dôsledku kampaň viedla k zrušeniu rasovej segregácie na vnútroštátnych autobusových linkách.
Po tejto kampani sa v roku 1957 King podieľal na založení skupiny Southern Christian Leadership Conference (SCLC), ktorej úlohou bolo koordinovať černošké kresťanské skupiny pri nenásilných protestoch v záujme dosiahnutia reformy zákonov týkajúcich sa občianskych slobôd. King viedol túto skupinu až do svojej smrti.
Členmi SCLC boli predovšetkým obyvatelia černošských komunít v spojení s baptistickými cirkvami. King postupoval podľa filozofie nenásilnej občianskej neposlušnosti, ktorú predtým úspešne presadil Mahatma Gándhí v Indii. Uvedomil si, že organizované nenásilné protesty proti rasistickému systému južanskej segregácie (známe ako Zákony Jima Crowa) za volebné práva černošskej menšiny povedú k obsiahlej informovanosti prostredníctvom médií. Reportáže a televízne zábery na každodenné ponižovanie a neprávosti páchané na černochoch a násilie zo strany zástancov segregácie vyvolali vlnu sympatií s hnutím za občianske slobody, ktoré sa stali najdôležitejšou politickou otázkou začiatku šesťdesiatych rokov v Spojených štátoch.
King organizoval a viedol protestné pochody čiernych obyvateľov za právo voliť, právo na prácu, za ukončenie rasovej segregácie a ďalšie základné občianske práva. Väčšina z týchto práv bola úspešne zakomponovaná do právneho poriadku Spojených štátov prijatím zákona o občianskych právach z roku 1964 a zákona o volebnom práve z roku 1965.
King, podľa Nobelovej Nadácie, ktorá mu v roku 1964 udelila Nobelovu cenu za mier, v rokoch 1957 – 1968 precestoval viac ako šesť miliónov míľ, predniesol asi 2500 prejavov, viedol početné protestné pochody a bol viac ako 20-krát zatknutý. Cenu dostal rok po pochode na Washington, D.C., kde pred zhromaždením 250 000 ľudí proklamoval svoju nádej, že „jedného dňa ... synovia bývalých otrokov a synovia bývalých majiteľov otrokov budú schopní spoločne zasadnúť za stôl bratstva... a že moje štyri malé deti budú raz žiť v národe, ktorý ich nebude posudzovať podľa farby ich pokožky, ale podľa ich charakteru.“ King bol v roku 1968 zavraždený najatým vrahom, ktorý bol následne zadržaný a odsúdený na doživotné väzenie.
