Tomáš Baťa

Životný príbeh človeka, ktorý rozvahou, štedrosťou a poctivou prácou dosiahol svoj sen.

Obchodný zisk vedie väčšinou k nezmyselnému hromadeniu peňazí, neraz aj na úkor nemajetných jednotlivcov. To nakoniec prináša sklamanie mnohým. Čo sa však stane, keď sa človek nenechá zotročiť vidinou zisku a snaží sa pomáhať iným? Odpoveď na tieto dôležité otázky nájdete v nasledujúcom článku, opisujúcom životnú cestu známeho zlínskeho obchodníka Tomáša Baťu.

Ako to všetko začalo?

Otec Antonín považoval svojich synov ešte stále za deti, i keď prvorodený Antonín mal už 21 rokov. 18-ročný Tomáš vo svojom mladom veku vynikal nápaditosťou, ale aj rozvahou dospelého muža. Ich sestra Anna dopĺňala súrodeneckú dvojicu ako gazdiná a správkyňa toho mála peňazí, ktoré mali našetrené.

Títo traja mladí ľudia túžili vytvoriť novú éru obuvníctva. Ako prvý krok k dosiahnutiu tohto cieľa si založili živnosť a kúpili domček, kde umiestnili zakúpené stroje na výrobu obuvi, o ktorých Tomáš od malička sníval. Antonín sa ako jediný plnoletý z troch súrodencov stal majiteľom novej firmy. Tomáš do nej prinášal moderné spôsoby práce, medzi ktoré patrila pravidelná pracovná doba zamestnancov a týždenné vyplácanie platov. Na rozdiel od ostatných obuvníkov začal Tomáš vo výrobnom procese uplatňovať poriadok a disciplínu.

Po roku firmu poznačili odbytové ťažkosti. Zmenku na suroviny im dodávatelia nepredĺžili a veritelia mladým podnikateľom nič neodpustili. Dlh predstavoval viac ako 8000 zlatých. Nakoniec sa Tomášovi podarilo presvedčiť veriteľov, aby ešte počkali, no bolo jasné, že so „zastaralou kolekciou“ topánok sa z dlhov v krátkom čase dostať nedá.

Preto sa zrodil v Tomášovej mysli nový nápad: vyrábať lacnejšiu obuv z praktického materiálu. Tým sa zrodila prevratná novinka – ľahká plátenná obuv. Potrebné stroje z Nemecka boli do týždňa kúpené. Konkurencia tento obchodný ťah podceňovala. Veď kto kedy videl plátenné topánky? Pomerne skoro však bola verejnosť nadchnutá dosiahnutými úspechmi. Nová moderná plátenná topánka s elegantnou špičkou sa stala hlavne vo Viedni veľkým hitom. Meno Baťa sa po prvýkrát „rozletelo“ po Európe.

V roku 1897 sa podarilo mladým obchodníkom splatiť všetky dlhy. O rok neskôr presahovali aktíva firmy viac ako 10 000 a na konci storočia viac ako 30 000 zlatých. Konečne si mohol Tomáš spolu so sestrou trochu vydýchnuť. Zároveň však začali s ešte väčším odhodlaním budovať svoj veľký sen – strojovú výrobu lacných a kvalitných topánok.

Cez prvú svetovú vojnu, keď bola spoločenská situácia komplikovaná, dostal Tomáš od rakúskej armády zákazku za výhodných podmienok. To podstatne zlepšilo jeho finančnú situáciu a podarilo sa mu prečkať nepriaznivé obdobie prvej republiky.

V rokoch 1922 – 1923 prekonal stagnáciu v obchodovaní naozaj suverénnym spôsobom. Znížil cenu topánok o 50%. Podľa úsudku konkurencie to bol veľmi neuvážený krok. Mnohí sa nazdávali, že firma kvôli tomu určite skrachuje. Stal sa však pravý opak; firma sa udržala a z Baťu sa stal jeden z najznámejších priemyselníkov. Získal si priazeň vlády, čím sa mu otvorila cesta k získaniu bankových úverov.

Nový Zlín - mesto storočia

Tomáš Baťa postavil vďaka úspešnému obchodovaniu a nezištnej snahe pomáhať moderné mesto pre 30 tisíc ľudí, ktoré bolo svojou komplexnosťou svetovým unikátom. Menšiu časť mesta tvorili továrne, väčšiu ubytovacie zariadenia, školy, nemocnice, jasle, jedálne, kultúrne a športové zariadenia, atď.

Bytová kultúra bola na vysokej úrovni. Do roku 1932 postavili v meste 1 500 rodinných domčekov zhruba pre 18 tisíc ľudí. Každý domček bol samostatný, bez oplotenia, samozrejme so zeleňou a spolu tvorili tzv. záhradné mesto. Slobodní pracovníci mohli bývať v internátoch, domovoch mládeže, atď. Celkovo bolo v meste viac ako 27 tisíc postelí pre stálych zamestnancov.

Základ úspechu - spokojnosť zamestnancov

Zmluvy s ľuďmi uzatváral Tomáš Baťa neraz doslova na celý život, tak ako je to dnes v mnohých japonských firmách. A jeho starostlivosť o ľudí sa začala prejavovať už od narodenia dieťaťa. V roku 1925 (pri výročí 50. narodenín) sa rozhodol, že každý novorodenec dostane do vienka 1.000 Kč, úročených 10%. To znamená, že v 24 rokoch mal občan k dispozícii okolo 10 tisíc korún. Prevažná väčšina zamestnancov si ešte pred svadbou dokázala našetriť v priemere okolo 50 tisíc korún. Veľmi dômyselne bolo premyslené stravovanie. Jedlo muselo byť hodnotné a v dostatočnom množstve, čo sa pravidelne kontrolovalo. Raňajky i večera stáli vo verejných reštauráciách len 1 Kč. Výdatný obed vo francúzskej reštaurácii stál 8 Kč, v „ľudových“ jedálňach 6 Kč a menej.

Výdaje dospelého robotníka predstavovali priemerne 640 Kč za mesiac. Inde v ČSR boli najmenej o tretinu vyššie. Bolo to spôsobené tým, že na ubytovaní, stravovaní, športovom a kultúrnom vyžití sa „u Baťovcov“ nemalo zarábať. Zdroje príjmov boli predovšetkým vo výrobnej sfére.

Do Baťovho koncernu patrili nielen továrne, ale aj predajne a domy služieb, ktoré doma ani v zahraničí nemali konkurenciu. Aj tieto objekty dal Tomáš Baťa postaviť. Mal svoje tehelne, stolárstva i ďalšie prevádzky. Ako zakladateľ úspešnej firmy mal tiež záujem pomáhať mladým ľuďom nadobudnúť vzdelanie.

Výchova mládeže pre život

Najpozoruhodnejšie bolo jeho hnutie, nazývané „Mladý muž a mladá žena“. V ňom spájal vzornú prácu so vzdelaním. Mladí ľudia boli do firmy prijatí, až keď sa oboznámili s celým výrobným postupom. Po práci mali 2 hodiny voľno. V tom čase sa mohli podľa svojich záujmov venovať športu, kultúre či inej činnosti. Podvečer chodili do školy. Záujem o tieto školy pre mladých bol veľký. A to nielen z oblastí Přerova, Kroměříža, Holešova, Uherského Hradiska, ale aj ďalších mestách a dedinách. Mladí ľudia prichádzali až z Prahy i cudzích krajín.

Deti významných československých politikov, bankárov a vládnych činiteľov považovali za česť, keď sa stali „zlínskymi kadetmi“. Každý z nich musel prejsť psycho-technickou skúškou, dôkladnou zdravotnou prehliadkou a ústnym pohovorom. Žiadna protekcia neexistovala. Vlastne jedna áno; prednosť dostávali potomkovia obuvníkov.

Domovy Mladých mužov boli na svoju dobu krásne. Išlo o poschodové budovy zo skla, ocele, tehiel a betónu, ktoré boli priestorné, vzdušné, vybavené sociálnym, kultúrnym i športovým komfortom. K tomuto povznášajúcemu prostrediu patrilo ešte jednotné spoločenské oblečenie – biele nohavice, modré dvojradové saká a pekné biele čiapky (takzvané „masaryčky“) s modrým šiltom (dievčatá mali samozrejme sukne).

Výučba trvala tri roky. Po zoznámení sa s celým výrobným procesom poznávali kadeti aj kancelársku činnosť. Od prvého týždňa dostávali veľmi dobrú mzdu. Bolo to 480 Kč mesačne. Pritom všetky existenčné náklady neprekročili 280 Kč. Hlavne pre deti z chudobných rodín to bol priam „zázrak“. Pritom rodičia nesmeli počas celých troch rokov posielať svojim ratolestiam ani peniaze, ani jedlo. Kadeti nesmeli posielať peniaze domov. Každoročne prichádzalo 160 tisíc žiadostí o zamestnanie a každý rok bolo v priemere 7,5% ľudí prepustených za lenivosť, meškanie, nízku kvalitu práce, trestné priestupky, zlú životosprávu a pod. Výchove mladých mužov sa u Baťu venovali najlepší majstri, učitelia, vychovávatelia, športoví inštruktori, atď. Tí viedli svojich zverencov k duševnej i fyzickej čistote, rozvíjali ich športový a kultúrny talent. Niet preto divu, že pre mladých stalo sa toto trojročné vzdelávanie najkrajším štartom do života.

Koniec životnej cesty

V roku 1932 Tomáš Baťa zahynul pri havárii lietadla. Firma, ktorú založil, však i v súčasnosti vyrába široký sortiment kvalitnej obuvi. Životný odkaz nesmierneho významu vzájomnej pomoci nadobúda v súčasnosti svoj význam, pretože aj dnes možno skvalitniť celkovú životnú úroveň ľudí len rozvážnou štedrosťou a pomocou druhým.

Matka Tereza

Matka Tereza (vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu (ˈagnɛs gɔnˈd͡ʒa bɔˈjad͡ʒiu)) (* 26. august 1910 Skopje, Macedónsko – † 5. september 1997, Kalkata, India) bola rádová sestra albánskeho pôvodu[1], zakladateľka rehoľného rádu Kongregácia misionárok lásky a nositeľka Nobelovej ceny za mier.

Jej matka Drane pochádzala z mesta Gjakovë (v dnešnom Kosove), otec Nikollë bol majiteľom drogérie a zomrel, keď mala Agnes 8 (podľa iných zdrojov 7 až 10) rokov. Mala dvoch súrodencov - brata Lazëra a sestru Age. V náboženskej výchove zohrali významnú úlohu nielen rodičia, štátne gymnázium, či Mariánska kongregácia, ale aj juhoslovanskí jezuiti, hlavne Franjo Jambreković, ktorý jej čítal listy misionárov z Indie už ako dvanásťročnej. Ako osemnásťročná premýšľala o svojej budúcnosti. Zvláštnym spôsobom sa znova stretla s listami, v ktorých boli kázne jezuitských misionárov z Indie. Túžila po misiách, ale nechcela byť rehoľníčkou. Keď premýšľala ako by sa dostala do Indie, jediné východisko bolo vstúpiť do rehole. Jezuiti jej sprostredkovali kontakt s loretskými sestrami (IBVM - Institut Beata Virgine Maria) v Írsku, ktoré mali v Bengálsku misijné stanice.

29. novembra 1928 odišla do kláštora Loreto v Rathfarnham, Dublin; odtiaľ do Indie (1. decembra 1928), kde začala svoj noviciát v Dárdžilingu (Darjeelingu) spolu s juhoslovanskou spolusestrou Máriou Magdalénou. Tam Agnes dostala rehoľný habit, a dala si meno Tereza z úcty ku sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša (6. január 1929). Po zložení sľubov sa stala učiteľkou zemepisu a dejepisu na St. Mary´s High School v Kalkate. Zároveň študovala, aby dosiahla magisterský titul a stala sa riaditeľkou školy. 24. mája 1931 zložila prvé sľuby a 24. mája 1937 zložila večné sľuby v Dárdžilingu za prítomnosti arcibiskupa Ferdinanda Periera SJ.[2]

Keď Matka Tereza oslavovala 36 rokov, v Kalkate sa politická situácia zostrila a po menších vzburách medzi hinduistami a moslimami vypukla 16. augusta 1946 posledná, najkrvavejšia z nich. Po krviprelievaní a mučení najchudobnejších Matka Tereza začala uvažovať o svojom živote a jej pravej cesty. 10. septembra odišla do Darjeelingu na duchovné cvičenia, aby si ujasnila svoje povolanie. Pri odchode sa na stanici v Kalkate ocitla medzi chudobnými a jeden z nich kričal, že je smädný a hladný. Jeho slová jej počas duchovných cvičení rezonovali v ušiach. Keď sa vrátila do Kalkaty bola rozhodnutá o zmeniť svoj život.

V januári 1948 požiadala svoju predstavenú o dovolenie žiť mimo kláštora a pracovať v kalkatských chudobných štvrtiach; o mesiac neskôr si vyžiadala povolenie z Ríma. 18. augusta 1948 odišla z rehole Loretániek a obliekla si biele sárí s belasým okrajom a krížom na ramene. Odišla na tri mesiace do Patny k lekárskym misionárkam na ošetrovateľský kurz. V decembri sa vrátila do Kalkaty a bývala u malých chudobných sestier. 21. decembra 1948 otvorila prvú školu v chudobnej štvrti Moti Jheel.

7. októbra 1950 bola schválená nová Kongregácia misionárok lásky (rehoľná skratka MC; ľudovo: sestry Matky Terezy) so sídlom v Kalkate. Pridala si k rehoľným sľubom (chudoba, čistota, poslušnosť) ešte štvrtý sľub: poskytovať horlivú a dobrovoľnú službu tým najúbohejším. 1. februára 1965 sa sestry stali rehoľnou spoločnosťou s pápežskými právami. V roku 1976 založila Matka Tereza na žiadosť amerických biskupov kontemplatívnu vetvu rehole Sestry Slova. V roku 1997 sa zo zdravotných dôvodov vzdala misie a na jej miesto nastúpila sr. Nirmala MC. Zomrela 5. septembra 1997 vo veku 87 rokov. Jej telo ležalo v chráme sv. Tomáša celý týždeň pod sklom, zahalené štátnou indickou vlajkou. Indická vláda Matku Terezu poctila štátnym pohrebom rovnako ako aj Mahatma Gándhího.

John Lennon

John Winston Lennon, neskôr John Ono Lennon, známy ako John Lennon (* 9. október 1940, Liverpool, Spojené kráľovstvo – † 8. december 1980, New York, USA), bol britský spevák, skladateľ a gitarista, zakladajúci člen skupiny The Beatles a úspešný sólový hudobník. Bol známy tiež ako výtvarník, herec, spisovateľ a politický aktivista.

Ako súčasť legendárnej skladateľskej dvojice Lennon-McCartney výrazne ovplyvnil vývoj modernej populárnej hudby. Je považovaný za jednu z hudobných ikon 20. storočia a jeho piesne ako "Imagine" a "Strawberry Fields Forever" sú často radené medzi najlepšie skladby storočia. V roku 2002 BBC uskutočnila prieskum s cieľom objaviť 100 najväčších Britov všetkých čias. Lennonovi britská verejnosť prisúdila ôsme miesto.

John Winston Lennon sa narodil večer 9. októbra 1940. Obaja rodičia sa venovali hudbe, hoci nie profesionálne. Lennon žil s rodičmi v Liverpoole, kým jeho otec, Fred Lennon, námorník, neopustil rodinu. Lennonova matka Julia sa nebola schopná o Johna sama postarať a dala ho do výchovy svojej sestre Mimi. Lennon žil s tetou Mimi a jej manželom až do puberty.

Počas puberty sa Lennon stal silne krátkozrakým a bol nútený začať nosiť okuliare. V začiatkoch kariéry The Beatles nosil kontaktné šošovky alebo dioptrické slnečné okuliare.V roku 1967, kedy účinkoval vo filme Richarda Lestera How I won the war nosil známe okrúhle okuliare,dnes známe ako lennonky, ktoré už mu na tvári zostali.

Napriek tomu, že John nevyrastal s matkou, zostal s ňou v pravidelnom kontakte. Julia priviedla Johna k záujmu o hudbu a učila ho hrať na bendžo. 15. júla 1958 ju zrazilo auto riadené opitým policajtom mimo službu a Julia následkom zranení podľahla. Táto udalosť ovplyvnila mnohé neskoršie Lennonove skladby a zároveň zocelila jeho priateľstvo s Paulom McCartneym, ktorého matka zomrela na rakovinu prsníka, keď mal Paul 14 rokov (1956). Neskôr Lennon na počesť svojej matky napísal piesne Julia, My Mummy's Dead („Moja mama zomrela“) a Mother („Matka“). Svojho prvého syna pomenoval Julian.

Teta Mimi - vďaka Johnovým kresbám - zaistila Lennonove prijatie na Liverpoolsku vyššiu strednú umeleckú školu. Tam sa Lennon zoznámil s neskoršom manželkou Cynthiou Powellovou. Postupne však začal konformitu umeleckej školy nenávidieť a podobne ako ďalší v jeho veku sa začínal viac zaujímať o rock and roll a amerických spevákov ako Elvis Presley a Buddy Holly. Koncom 50. rokov založil skifflovú skupinu The Quarry Men, neskôr premenovanú na Johnny and the Moondogs, The Silver Beetles a konečne The Beatles.

V roku 1962 si vzal Cynthiu za manželku po tom, čo otehotnela s ich prvým a jediným potomkom, Julianom.

Ako člen The Beatles mal Lennon výrazný vplyv na rokenrolovú hudbu a rozširovanie hraníc tohto žánru v priebehu 60. rokov minulého storočia. Spolu s Paulom McCartneym je považovaný za jedného z najvplyvnejších spevákov, skladateľov a hudobníkov 20. storočia. Lennon je pokladaný za výraznejšieho textára, pričom McCartney je považovaný za výraznejšieho skladateľa.

Napriek tomu, že sa jedná o zjednodušenie, tento názor sa zakladá na pravde, keďže piesne dua Lennon-McCartney inšpirované Lennonom sú hlbšie a prepracovanejšie, s textami často v prvej osobe a zaoberajúce sa osobnými záležitosťami. Lennonove texty sú tiež často viac lyrické, čo súvisí i s jeho obľubou hrať sa so slovami a vymýšľať viaczmyselné a zvláštne slová. Jeho najsurrealistickejšie kúsky Strawberry Fields Forever (Navždy jahodové polia) a I Am The Walrus (Som mrož) sú najlepším príkladom Lennonovho výnimočného štýlu. Lennonove partnerstvo s McCartneym zahŕňalo aj vyvažovanie McCartneyho bezstarostného, pozitívneho štýlu.
Street sign for Abbey Road, in Westminster, London, England IMG 1461.JPG

John Lennon sa zvykol vyjadrovať otvorene a tlač mu často kládla otázky na rôzne témy. 4. marca 1966 pre londýnsky Evening Standard poznamenal, že náboženstvo sa stáva nedôležitým faktorom v živote mladých. Článok nevyvolal žiadne reakcie, až kým o päť mesiacov na to nevyšiel časopis Teen na obálke so slovami vytrhnutými z kontextu: „Neviem, čo sa pominie skôr - rokenrol alebo kresťanstvo...“.

Spojenými štátmi sa prevalila búrka protestov a južanské konzervatívne skupiny organizovali protesty, pri ktorých pálili platne a suveníry The Beatles. Rozhlasové stanice nevysielali piesne The Beatles a boli rušené ich živé vystúpenia. Dokonca aj Vatikán odsúdil Lennonove poznámky. 11. augusta 1966 The Beatles zorganizovali tlačovú konferenciu v Chicagu, aby sa vyjadrili k rastúcim vášňam. Počas konferencie sa Lennon neochotne za svoje výroky ospravedlnil.

Vatikán jeho ospravedlnenie prijal a situácia sa po čase upokojila, ale nekonečná „beatlemánia“, prenasledovanie šialencami, blázniví adolescenti a teraz tiež tlač čakajúca na možnosť roztrhať The Beatles na kúsky kvôli ich výrokom, to všetko bolo na členov skupiny priveľa. The Beatles sa čoskoro rozhodli, že nebudú pokračovať v koncertných turné a okrem slávneho vystúpenia na streche nahrávacieho štúdia naživo už nikdy nevystupovali.

The Beatles sa odvtedy stali čisto štúdiovou skupinou (pravdepodobne prvou na svete), čo umožnilo Lennonovi a ostatným plne skúmať svoje umelecké špičky, spôsobom, ktorý predtým nebol mysliteľný a uskutočniteľný. Zároveň mohla skupina komponovať skladby, ktoré nemusela prispôsobovať pre budúce koncertné vystúpenia, takže mohla naplno využiť technologický potenciál štúdií a tvoriť výnimočné a originálne nahrávky o aké sa predtým nik nepokúšal.

9. novembra 1966, krátko po natáčaní filmu Richarda Lestera Ako som vyhral vojnu, Lennon navštívil výstavu avantgardnej umelkyne Yoko Ono v londýnskej galérii Indica. Neskôr, v roku 1968, po návrate z Indie, kde bol spolu s The Beatles na meditačných seansách Lennon opustil svoju manželku Cynthiu. Lennon a Ono sa odvtedy stali nerozlučným párom, rovnako v súkromí ako na verejnosti, a tiež počas nahrávaní s The Beatles.

Lennon sa s Ono oženil v roku 1969 na Gibraltare. Časť svadobnej cesty strávili v Amsterdame, kde v hoteli Hilton zorganizovali kampaň za mier, tzv. Bed-In. Bed-in pokračovalo v Montreali, kde Lennon a Ono nahrali Give Peace a Chance, z ktorej sa stala neoficiálna hymna medzinárodného hnutia za mier. Lennon si po uzavretí manželstva tiež oficiálne zmenil meno na John Ono Lennon. O manželstve a mediálnej pozornosti, ktorá ho sprevádzala Lennon napísal pieseň The Ballad Of John And Yoko (Balada o Johnovi a Yoko).

Nahrávanie platne Let It Be nepomohlo členom The Beatles zlepšiť napäté vzťahy. Po tom, čo boli Lennon a Ono zranení pri automobilovej nehode v Škótsku, John zariadil, aby s ním Yoko bola neustále i v štúdiu počas práce na poslednom albume The Beatles, Abbey Road. Hoci sa skupine podarilo vytvoriť mimoriadne kvalitný album, čoskoro sa medzi členov skupiny vkradli obchodné spory súvisiace s ich nahrávacou spoločnosťou Apple Corps.

Lennon sa rozhodol odísť zo skupiny bez toho, aby na to verejne upozornil. Nevydaný album, z ktorého sa stalo Let It Be sa pokúšal zachrániť producent Phil Spector, s čím však na rozdiel od Lennona nesúhlasil McCartney a tak ich partnerstvo doznalo trpkého konca. McCartney vydal tlačové oznámenie, že od skupiny odchádza a začal propagovať svoj sólový album.

V roku 1980 Lennon počas dovolenky na Bermudách spolu s Yoko Ono pracoval na materiáli pre ich budúci konceptuálny album, nazvaný Double Fantasy. Inšpiráciou pre názov albumu bol druh frézie, ktorý John uvidel v bermudskej botanickej záhrade. Tento názov výstižne popisoval to, čo počas ich spoločného manželstva zažili. Comeback sprevádzaný vydaním tohto albumu si naplánovali na koniec roku 1980.

Lennonovci začali pracovať na prezentácii ich nového albumu. Poskytli série interview, nakrútili niekoľko videí. Singel z albumu "(Just Like) Starting Over" začal stúpať v singlových rebríčkoch a John začal uvažovať o koncertnom turné. Spolu Yoko nahrávali materiály pre jeho nasledujúci album, ktorý vyšiel v roku 1984 pod názvom Milk and Honey.
Apartmánový dom Dakota v New Yorku.

Lennon v tom čase obýval byt v apartmánovom dome na severozápadnom konci 72. ulice a západného okraja Central parku v New York City, ktorý je známy pod názvom The Dakota.

8. decembra 1980 o piatej popoludní odhchádzali John a Yoko z bytu na jednanie, počas ktorého sa mal s vydavateľom dohodnúť, ktoré skladby z albumu Double Fantasy budú ešte vydané ako single. David Geffen (majiteľ vydavateľstva Geffen Records), vraví, že koncom roku 1980 bolo predaných viac ako 700 000 hudobných nosičov tohto albumu. Pri vychádzaní z budovy poskytli niekoľkým postávajúcim fanúšikom autogramy. Jeden fanúšikov vtedy odfotografoval Johna Lennona, ako podpisuje obal albumu Double Fantasy mladíkovi, ktorý bol neskôr identifikovaný ako Mark David Chapman.

Lennonovci vtedy strávili niekoľko hodín v štúdiu na 44. západnej ulici. Okolo 22:50 sa John rozhodol, že skončia a obaja chceli odbehnúť cestou na večeru do apartmánu pozrieť ich päťročného syna Seana ešte kým pôjde spať. Predtým, ako ich auto vošlo do dvora domu The Dakota, John a Yoko z neho vystúpili. V tieni vstupnej brány do domu si vtedy Jose Perdomo, šofér, liftboy a vrátnik domu, všimol postávajúceho Chapmana.
Vchod do domu Dakota, kde bol zastrelený John Lennon

Lennon vychádzal posledný a Yoko Ono práve otvárala vnútorné dvere vchodu. John v tej chvíli stál sám za ňou vo vchode. Chapman vtedy zavolal "Mr. Lennon!", John sa zastavil a otočil sa smerom k nemu. Chapman zaujal postoj strelca a z revolveru kalibru .38 Special päťkrát na Lennona vystrelil duté, expanzné projektily. Jeden výstrel Johna netrafil, preletel mu ponad hlavu a trafil okno na budove, dva výstrely trafili ľavú stranu Lennonovho chrbta a dva ho zasiahli do ľavého ramena. Všetky strely Johnovi spôsobili vnútorné devastačné zranenia a najmenej jeden výstrel mu pretrhol aortu. Očití svedkovia tvrdia, že Lennon urobil s pomocou vrátnika Jaya Hastingsa ešte šesť krokov smerom do vnútra budovy, povedal „som postrelený“ a skolaboval. Vrátnik Jay Hastings zavolal záchranku. Mark Chapman si pokojne sadol na kraj chodníka a čakal. Vrátnik podišiel k nemu a spýtal sa ho „Vieš, čo si práve urobil?“ načo Chapman mu pokojne odpovedal „Práve som zastrelil Johna Lennona.“ ("I just shot John Lennon.").

Prví policajti, ktorí prišli na miesto boli Steve Spiro a Peter Cullen. Počuli vo vysielačke hlásenie o streľbe na 72. ulici. Uvideli pokojne sediaceho Marka Chapmana na kraji chodníka. Revolver bol položený na zemi pred ním. Mal pri sebe brožované vydanie knihy J. D. Salingera, „The Catcher in the Rye“, kazetový prehrávač s viac ako desiatimi kazetami na ktorých boli audionahrávky s vyše štrnástimi hodinami hudby skupiny The Beatles.

Niekoľko minút na to prišli aj ďalší policajti, Gamble a James Moran, ktorí Johna naložili do ich služobného auta a odviezli ho do Rooseveltovej nemocnice. Moran hovorí, že keď dávali nariekajúceho Lennona do auta spýtal sa ho, či vie kto je. Lennon vraj prikývol, ale keď chcel odpovedať vydal zo seba iba chrčivý zvuk. Yoko hovorí, že Johna už odvtedy nepočula nič hovoriť, čoskoro upadol do bezvedomia.

Na záchrannú stanicu Rooseveltovej nemocnice Lennona doviezli o 23:15. John Lennon zomrel na šok z vykrvácania, stratil viac ako 80% krvi. Hlavný vyšetrujúci lekár, Dr. Elliott M. Gross, sa vyjadril, že s takými rozsiahlymi strelnými zraneniami by nikto nedokázal prežiť viac ako pár minút. Yoko Ono na to reagovala: „Nie, nie, nie... povedzte mi, že to nie je pravda,“ po šokujúcom zistení, že jej manžel je mŕtvy, bola tiež hospitalizovaná v Rooseveltovej nemocnici.

Michael Jackson

Michael Joseph Jackson, známy ako Michael Jackson (* 29. august 1958 Gary, Indiana, USA – † 25. jún 2009 Los Angeles, Kalifornia, USA [1][2]) bol americký popový, soulový, a rockový spevák, skladateľ a tanečník černošského pôvodu, ktorý popri The Beatles a Elvisovi Presleym najvýraznejšie ovplyvnil popovú hudbu, a zmenil spôsob jej vnímania, predovšetkým tanečným stvárnením, ktorú reprezentovali aj umelecké videoklipy. Stal sa aj revolucionárom v živých vystúpeniach, a v tomto jeho vplyv je možné vidieť vo väčšine dnešných-súčasných najväčších hudobných hviezd.

Jeho komerčný úspech je dodnes neprekonaný, a v predajnosti albumov prekonal aj samotných The Beatles a Elvisa Presleyho, nehovoriac o jeho oceneniach, ktorými sa stal najoceňovanejším umelcom so ziskom viac ako 600 najrôznejších cien a uznaní, medzi ktoré patria predovšetkým tie hudobné ceny, ako 13 cien Grammy (+ 4 ďalšie ako súčasť projektu We are The World a samotný singel, ktorý Michael napísal a zložil spolu s Lionelom Ritchiem, a jednu so skupinou The Jackson 5 v roku 1971), 18 cien American Music Awards, vrátane ceny Americký Umelec 20. storočia, 22 cien Billboard Music Awards (+ 5 ďalších Billboard Video Awards), 12 cien World Music Awards, vrátane ceny na - Najpredávanejšieho umelca Milénia ocenili za album Thriller zápisom do Guinessovej knihy rekordov za najpredávanejší album všetkých čias. Najúspešnejšia koncertná séria (7x za sebou vypredaný štadión Wembley), Najviac získaných cien Grammy v priebehu jedného udeľovania 1984, Najväčší výnos zo svetového turné (v roku 1988 to bolo 124 mil. dolárov za turné Bad), Najvyšší hudobný kontrakt - viac ako 890 mil. dolárov za 16 rokov spolupráce, Najpredávanejšie video - "The Making Of Thriller", Umelec, ktorý najviac podporoval organizácie rôzneho druhu (viac ako 37 organizácii a spoločností v rámci (nielen) charity s dotáciami viac ako 300 miliónov dolárov), nehoroviac o hitparádových úspechoch ako sú zisky titulu - jediný umelec, ktorého 5 skladieb z jedného albumu (Bad) sa dostalo na vrchol singlového rebríčka v USA, alebo Michael bol prvým umelcom, ktorého singel debutoval priamo na vrchole amerického singlového rebríčka (v roku 1995 skladba - „You are not Alone“), a vrcholom rebríčkových ocenení je počet prvých miest v oficiálnej americkej hitparáde (vznikla 4. augusta 1958), kde dosiahol 13 jednotiek (+ 4 so skupinou The Jackson 5), a stal sa tak najúspešnejším mužským umelcom.

Michael pochádzal z 10 súrodencov a to ako 8. v poradí. Svoju hudobnú kariéru začal už ako päťročné dieťa.

Michael Jackson sa výrazne presadil ako tanečník. V tanci prišiel so zvláštnym tanečným krokom, kedy má divák pocit, že tanečník kráča vpred, ale v skutočnosti kráča vzad, tzv. Moonwalk a to iste aj do oboch strán, tzv. Sidewalk.

Začiatkom 60. rokov 20. storočia jeho starší bratia vystupovali v súrodeneckej skupine (Jackie, Jermaine, Tito, Marlon) a Michael sa k nim pridal v roku 1964. Onedlho sa stal ako vtedy najmladší člen lídrom skupiny The Jackson 5. Skupina prerazila v roku 1969 a prvú platňu vydala, keď mal Michael 12 rokov. Súčasne s tým odštartoval svoju sólovú kariéru. Prvým jeho hitom bola balada „Got to Be There“ (1972), avšak prvým hitom č.1 sa stala skladba „Ben“ 5. augusta 1972, z rovnomenného albumu, z ktorej sa predalo viac ako 1 milión kópií. Naposledy s bratmi vystupoval v roku 1984 na svetovom turné Victory, v roku 2001 však ešte spoločne odspievali niekoľko hitov na koncerte usporiadanom na počesť Michaela (Michael Jackson: 30th Anniversary Celebration 2001).

V roku 1978 Jackson debutoval aj vo filme, v muzikáli The Wiz (Čarodejník), kde hrala aj Diana Ross. Hral v ňom strašiaka. Vtedy sa spoznal s Quincy Jonesom.

Quincy Jones sa stal jeho producentom na prvý sólový album roku 1979 Off the Wall (vydavateľstvo: Epic Records). Album mal veľký úspech na celom svete, a obsadil 4 prvé miesta v rebríčkoch USA.

V roku 1982 Michael Jackson vydáva Thriller, najpredávanejší album na svete (predalo sa niečo okolo 108 000 000 kusov) na tomto albume sa stalo 7 piesní hitmi, ktoré opäť lámali rekordy. Michael mal originálne videoklipy, ktoré by sa dali nazvať aj krátkymi filmami, ktoré ešte zvyšovali kvalitu singlov. Spolupracoval na nich s najlepšími producentmi a režisérmi, vo videoklipoch využíval najnovšie technológie a špeciálne efekty. Pre klipy „Billie Jean“ a „Thriller“ použil umelecké efekty ako make-up skombinované s fantastickým tancom a choreografiou. Vyprodukoval tak 14-minútové video. Toto video sa stalo tiež najúspešnejšie predávaným videoklipom. Album Thriller je nielen najpredávanejší album všetkých čias (predalo sa niečo okolo 108 mil. kusov), ale aj prototypom dokonalého popového albumu. V roku 1983 predviedol svoj legendárny tanec Moonwalk na show "Motown in 25 years". V roku 1984 Michael vyhral 8 cien Grammy, utvoril tým nový svetový rekord. Dostal ich za album Thriller a za jeho prácu na rozprávaní „ET Storybook“.

Nasledoval album Bad (1987; s viac ako 35 mil. predaných kusov) a Dangerous (1991; s viac ako 32 mil. predaných kusov), ktoré pre zmenu znamenali aj umelecký posun - predovšetkým album Dangerous, ktorý je najvýraznejším v novom hudobnom štýle tzv. - New Jack Swing. Nasledoval album HIStory (1995), ktorý je najpredávanejším dvojalbumom s celkovým predajom 40 miliónov kusov v dvojbalení, Blood on the Dance Floor (1997), ktorý je najpredávanejší remixový album s viac ako 8 miliónmi predaných kusov) a album Invincible (2001) s predajnosťou 10 miliónov kusov. Jeho zatiaľ posledným albumom je reedícia 25 rokov starého albumu Thriller, kde sú pôvodné skladby upravené v spolupráci so súčasnými spevákmi. Od februára sa z tejto reedície predalo 2008 viac ako 2,2 miliónov kusov. Celkovo od roku 1970 predal nestarnúci Kráľ popu viac ako 500 mil. nahrávok.

V roku 2009 sa Michael pripravoval na koncertné turné This is it, ktoré sa malo začať 13. júla.

Jeho prvou manželkou sa stala Lisa Marie Presley, dcéra Elvisa Presleyho. Vzali sa v máji 1994, odlúčili v decembri 1995, rozviedli v januári 1996.

Druhýkrát sa oženil so zdravotnou sestrou Debbie Rowe, s ktorou má dve deti, Paris Michael Katherine Jackson a Prince Michael Joseph Jackson I. Onedlho po narodení detí žili manželia oddelene a rozviedli sa po necelých troch rokoch (1996–1999). Jacksonove tretie dieťa Prince Michael Jackson II (známy aj ako Blanket) sa narodil v roku 2002. Identita matky nebola Jacksonom nikdy zverejnená, no poznamenal, že je výsledkom umelého oplodnenia náhradnej matky jeho spermiami. V novembri toho istého roku priniesol svojho novorodenca ukázať svojim fanúšikom na balkón svojej hotelovej izby v Berlíne. Detské telíčko so zakrytou tváričkou držal za pravé rameno a nakrátko ním zamával v priestore za zábradlím, čím si vyslúžil pohoršenie médií a verejnosti. Neskôr sa Michael ospravedlňoval za tento incident a označil ho za „príšernú chybu“

Michael sa aktívne osobne i finančne spolupodieľal na mnohých humanitárnych akciách a projektoch, rovnako aj na aktivitách proti vojnám, živelnému ničeniu fauny a flóry na Zemi, čo sa stalo námetom viacerích jeho skladieb a videoklipov („Gone Too Soon“, „Heal the World“, „Earth Song“, USA For Africa:„We Are the World“, „Will You Be There“, „Gone Too Soon“, ...). Bol zakladateľom charitatívneho fondu Heal the World (Uzdravme svet).

V auguste 1993 bol obvinený otcom 13 ročného chlapca, z údajného sexuálneho obťažovania, ktorého proces sa nekonal, keďže rodina súhlasila s mimosúdnou dohodou o "stiahnutí žaloby". Prípad bol od samotného začiatku veľmi pochybný, a vyšetrovanie nedokazovalo žiadny trestný čin zo strany Michaela, avšak súkromní detektívi odhalili vydieranie zo strany otca chlapca, ktoré bolo zachytené na audio zázname, kvôli mimosúdnemu vyrovnaniu sa vo vyšetrovaní ďalej nepokračovalo. "Odškodné" vo výške 20 miliónov dolárov nakoniec vyplatila poisťovňa, ktorá tak urobila aj napriek nesúhlasu Michaela a jeho právnikov v čase, keď bol Michael v polovici svojho svetového turné Dangerous, a práve kvôli obchodným zmluvám a takmer miliarde dolárov, ktoré toto turné stálo, poisťovňa v snahe zabrániť možným obrovským stratám pre zrušené kontrakty, uprednostnila "vyplatenie" rodiny, a tým zabránila akémukoľvek očisteniu mena Michaela. [8][9]

Na konci roku 2003 bol obvinený zo zneužívania 14-ročného chlapca. Aj v tomto prípade bol použitý rovnaký scenár vydierania, a na veľké prekvapenie, do prípadu boli zainteresovaní rovnakí ľudia a vyšetrovatelia ako pred 10 rokmi. Matka chlapca navštívila rovnakého psychiatra ako otec chlapca v roku 1993, prípad vyšetroval rovnaký tím vyšetrovateľov ako v roku 1993, rodinu zastupoval rovnaký právnik, ktorý "obhajoval" aj chlapca v roku 1993, a z médií tu boli 3 novinári, ktorí sa zaoberali prípadom aj v roku 1993. Vo februári 2005 sa začal proces, v ktorom mu hrozilo až 20 rokov väzenia. V máji 2005 ho porota oslobodila zo všetkých bodov obžaloby, obvinenie nebolo dokázané, pretože neexistovali reálne a relevantné dôkazy a Michael odišiel zo súdu ako nevinný.

Celkový pohľad na tieto obvinenia, ktoré sa stali symbolom "sprisahania" prinášajú dve knihy - „Conspiracy“ od autorky Aphrodite Jones, ktorá bola svojho času novinárka a je autorkou bestselerov kriminálnych prípadov, a ktorá denne sledovala dianie v súdnej sieni, a „Redemption“ od Geraldine Hudges, ktorá pracovala ako asistentka právnika v roku 1993, ktorý zastupoval oboch chlapcov.

Michael Jackson zomrel ako 50-ročný na zlyhanie srdca vo štvrtok 25. júna 2009 o 12:30 miestneho času (21:30 SEČ) v prenajatom sídle Holmby Hills v Los Angeles (Kalifornia). Po pokusoch o oživovanie bola jeho smrť oficiálne oznámená hovorcom lekárskeho ústavu UCLA Medical Center Fredom Corralom o dve hodiny neskôr - o 14:26.

Martin Luther King, Jr.

Dr. Martin Luther King, Jr. (* 15. január 1929, Atlanta, Georgia – † 4. apríl 1968, Memphis, Tennessee) bol americký baptistický kazateľ, bojovník za občianske práva a nositeľ Nobelovej ceny za mier. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších vodcov americkej histórie.

King sa narodil do rodiny reverenda Martina Luthera Kinga seniora a jeho manželky Alberty Williamsovej Kingovej ako Michael King.[1] V roku 1948 získal titul bakalára zo sociológie a v roku 1951 z teológie. Postgraduálne štúdium a titul PhD získal v roku 1955 zo systematickej teológie na univerzite v Bostone.

King sa oženil 18. júna 1953 s Correttou Scottovou. Mali spolu štyri deti:

* Yolanda Denis (* 17. november 1955)
* Martin Luther III (* 23. október 1957)
* Dexter Scott (* 30. január 1961)
* Bernice Albertine (* 28. marec 1963)

Všetky štyri deti nasledovali otcove šľapaje a stali sa bojovníkmi za občianske slobody, hoci v niektorých otázkach sa ich názory rozchádzajú.

V roku 1953 sa King stal pastorom v baptistickom kostole na ulici Dexter Avenue v meste Montgomery v Alabame. Viedol bojkot verejnej dopravy v Montgomery z roku 1955, po tom, čo Rosa Parksová odmietla uvoľniť svoje miesto v autobuse bielemu pasažierovi. Bojkot trval 382 dní. Počas tohto obdobia bola do Kingovho domu napr. hodená bomba, King bol za svoj postoj zatknutý, ale v konečnom dôsledku kampaň viedla k zrušeniu rasovej segregácie na vnútroštátnych autobusových linkách.

Po tejto kampani sa v roku 1957 King podieľal na založení skupiny Southern Christian Leadership Conference (SCLC), ktorej úlohou bolo koordinovať černošké kresťanské skupiny pri nenásilných protestoch v záujme dosiahnutia reformy zákonov týkajúcich sa občianskych slobôd. King viedol túto skupinu až do svojej smrti.

Členmi SCLC boli predovšetkým obyvatelia černošských komunít v spojení s baptistickými cirkvami. King postupoval podľa filozofie nenásilnej občianskej neposlušnosti, ktorú predtým úspešne presadil Mahatma Gándhí v Indii. Uvedomil si, že organizované nenásilné protesty proti rasistickému systému južanskej segregácie (známe ako Zákony Jima Crowa) za volebné práva černošskej menšiny povedú k obsiahlej informovanosti prostredníctvom médií. Reportáže a televízne zábery na každodenné ponižovanie a neprávosti páchané na černochoch a násilie zo strany zástancov segregácie vyvolali vlnu sympatií s hnutím za občianske slobody, ktoré sa stali najdôležitejšou politickou otázkou začiatku šesťdesiatych rokov v Spojených štátoch.

King organizoval a viedol protestné pochody čiernych obyvateľov za právo voliť, právo na prácu, za ukončenie rasovej segregácie a ďalšie základné občianske práva. Väčšina z týchto práv bola úspešne zakomponovaná do právneho poriadku Spojených štátov prijatím zákona o občianskych právach z roku 1964 a zákona o volebnom práve z roku 1965.

King, podľa Nobelovej Nadácie, ktorá mu v roku 1964 udelila Nobelovu cenu za mier, v rokoch 1957 – 1968 precestoval viac ako šesť miliónov míľ, predniesol asi 2500 prejavov, viedol početné protestné pochody a bol viac ako 20-krát zatknutý. Cenu dostal rok po pochode na Washington, D.C., kde pred zhromaždením 250 000 ľudí proklamoval svoju nádej, že „jedného dňa ... synovia bývalých otrokov a synovia bývalých majiteľov otrokov budú schopní spoločne zasadnúť za stôl bratstva... a že moje štyri malé deti budú raz žiť v národe, ktorý ich nebude posudzovať podľa farby ich pokožky, ale podľa ich charakteru.“ King bol v roku 1968 zavraždený najatým vrahom, ktorý bol následne zadržaný a odsúdený na doživotné väzenie.