Bruce Jun Fan Lee

Bruce Lee alebo Lee Jun Fan (* 27. november 1940, San Francisco - † 20. júl 1973, Hong Kong) bol herec, majster a popularizátor bojových umení. Venoval sa tréningu bojových umení, čo ho neskôr dostalo na filmové plátno. Svoju hereckú prácu ovplyvnil natáčaním a popularitu súdobých akčných filmov. Krátko po svojej smrti sa stal legendou a dodnes je známy ako najvplyvnejšia osobnosť bojových umení 20. storočia. Jeho učiteľom bol majster Wing Chun Yip Man.

Potom, čo sa dostal do konfliktu s jedným členom mafiánskej triády ho otec poslal do USA, pretože sa obával o jeho život. Takže sa 19 ročný Bruce Lee objavuje v San Francisku. Jediné, čo v túto chvíľu má, je nejakých sto dolárov a titul majstra v boxe. Pracuje u otcových známych a zároveň si dorába vzdelanie. Stále pritom tvrdo trénuje. V roku 1964 sa objavuje na Medzinárodnom majstrovstve v karate (kde mimo iného stretáva Chucka Norrisa). Predvádza tu kliky na dvoch prstoch (palec a ukazovák), pričom ich robí tak rýchlo, že diváci nestíhajú sledovať. Taktiež tu predvádza svoj "jednopalcový úder" (one inch punch). Ten spočíva v tom, že Lee, ktorý stojí čelom k svojmu partnerovi má ľahko naťaženú pravú ruku, pričom prsty sú približne jeden palec (2,54 cm) ďaleko od hrudi jeho oponenta.Ako by bol pravú ruku stiahol späť a napriahol sa, Bruce znovu udrie. Jeho partner je odhodený dozadu, kde dopadá na pripravenú stoličku. Sila rany je však taká, že sa na stoličke neudrží a padá na zem.

V nasledujúcich rokoch si Lee zahrá v jednom seriáli a hlavne - otvára svoju vlastnú školu, kde vyučuje svoj štýl Jeet Kune Do, co je kombinácia mnohých bojových umení a ich najlepších prvkov, ktoré sám Lee vybral. Bruce Lee v zásade študoval 4 bojové umenia a to: Tai Chi Chuan, Hung Gar, Wing Chun a Jun Fan Gung Fu. Ďalej sa venoval spúste ďalších, takže jeho štýl obsahuje aj prvky z Tae-Kwon-Da a mnohých dalších.

Ako oficiálna príčina smrti je uvádzaný mozgový edém. V ten deň bol Lee v Hong Kongu a po normálnom pracovnom dni, ktorý strávil s ľudmi, s ktorými mal točiť nový film. Po večeri sa sťažoval Ting Pei (herečka, ktorá mala hrať hlavnú rolu), že ho bolí hlava a ona mu dala nejaké prášky proti bolesti. O 19:30 si šiel ľahnúť na gauč a keď preňho Ting Pei po chvíli prišla, nebola schopná ho prebudiť. Privolaný doktor sa ho pokúšal vzkriesiť, ale cez všetky pokusy bol Bruce Lee mrtvy skôr, než ho sanitka vyložila v nemocnici. Druhá (mystickejšia) verzia hovorí o tom, že Bruce Lee zomrel následkom takzvaného "dotyku smrti" (dim-mak - funguje na rovnakom princípe ako jednopalcový úder, ale následky sa môžu prejaviť až po týždňoch alebo i rokoch), kvôli tomu že šíril východné tajomstvo medzi ľudmi na Západe. V tej dobe mal len 32 rokov.

Michel de Nostradame – Nostradamus

Michel de Nostradame – Nostradamus je dodnes tajuplně fascinující postavou lidských dějin. Jeden z nejznámějších a nejpřesnějších jasnovidců světa až do dnešních dob. Přesnost jeho předpovědí vždy udivovala a dodnes fascinuje i ty, kteří výjimečnosti Nostradama tak úplně nevěří.

Michel de Nostradame, častěji zvaný jako Nostradamus se narodil 14. prosince 1503 v St. Remy de Provence. Byl to věštec a dobový cestovatel, žijící ve dvou realitách. Byl také znalcem astrologie a astronomie, a současně s tím také jasnovidec. Používal přírodní vědy k tomu aby interpretoval své vize, které během svého studování tajně přijal.
Kvůli svým vizím, které zahrnovaly smrt a válku, byl často volán jako „prorok zkázy“. Jeho stoupenci říkají, že předpovídal Francouzskou revoluci, zrození a nárůst síly Hitlera i vraždu J.F. Kennedyho. Jeho věštecké vize, jeho 942 skupin tajných veršů, které jsou zvány „The Centuries“- „Staletí“, jsou vždy v souboru po 100 verších. Jednotlivé verše jsou vždy společně
nazvány „čtyřverší“ a 100 čtyřverší tv oří „Centurie“. Jsou nesmírně poutavé a fz generace na
generaci fascinují všechny své čtenáře. Předpověděl některé nejvýznamnější a nejpamátnější historické události, např. Velký oheň v Londýně v roce 1666, a také zničení vesmírného kyvadla.

Michel de Nostradame – Nostradamus a jeho zaznamenané dětství.

Jeho rodiče byli velice chudého rodu, žili v okolí Avignonu. Nostradamus byl nejstarším synem, měl ještě 4 bratry. O prvních třech z nich víme jen velice málo. Nejmladší z nich, Jean, se stal však stal prokuristou parlamentu v Provence.

Nostradamova obrovská inteligence se stala zjevnou ještě v době, kdy byl velice mladý. Jeho vzdělání bylo svěřeno do rukou jeho dědečka, Jeana, který ho učil základům Latiny, Řečtiny, Hebrejštiny, Matematiky a Astrologie. Když jeho dědeček zemřel, byl Nostradamus poslaný do Avignonu studovat. Velmi brzy zde ukázal svůj veliký zájem o Astrologii, což se stalo společným tématem při společných rozhovorech několika studentů. Podpořil Koperníkovu teorii o tom, že je Země kulatá, a že rotuje okolo slunce více, než 100 let před tím, co byl za stejnou víru stíhán Galileo.

Neboť to byl věk inkvizice, rodina přestoupila ze židovství ke katolické víře, když bylo Nostradamovi 9 let, jeho rodiče však byli plní úzkosti, neboť bývalí Židé byli nejvíce napadnutelní. V roce 1522 ho tedy poslali studovat medicínu do Montpellier. Nostradamus získal po třech letech se zjevnou lehkostí titul bakaláře. Když získal licenci k provádění medicíny, rozhodl se, že odejde na venkov léčit tamější lid a pomáhat obětem moru.

Michel de Nostradame – Nostradamus jako lékař, učitel a cestovatel.

Téměř po čtyřech letech se vrátil do Montpellier dokončit svůj doktorát a na studia se opět zapsal 23. října 1529. Nostradamus měl problém v objasňování svých neortodoxních ošetření a léčebných postupů, které používal na venkově. Nicméně jeho učení ani jeho schopnosti nemohly být zakázány, a tak doktorát nakonec obdržel. Na jeden rok zůstal učit v Montpellier, ale až do konce jeho přítomnosti mu jeho nové teorie, například odmítnutí pouštět svým pacientům žilou, působily problémy, takže se rozhodl, že se pustí do dalšího putování.
Během svého praktikování v Toulouse, obdržel dopis od Julia Caesara Scaligera, filozofa.
Nostradyamova odpověď zřejmě natolik Scallingera potěšila, že ho pozval na návštěvu do jeho domu v Agenu.

Michel de Nostradame – Nostradamus, jeho manželství, morová rána a pronásledování za kacířství.

Tento život Nostradamovi obdivuhodně vyhovoval, a kolem roku 1534 se oženil s malou dívkou dosti vysokého postavení, velmi krásnou a obdivuhodnou, jejíž jméno se však do dnešní doby nezachovalo. Měli spolu syna a dceru a jeho život se tak zdál zcela naplněn.

Pak však udeřily série tragédií. Do Agenu přišel mor a navzdory veškerému jeho úsilí, mu mor navždy vzal jeho manželku i jeho dvě děti, které za krátko na mor zemřely. Skutečnost, že nebyl schopen vlastní rodinu zachránit, měla pak katastrofální účinek na jeho praxi. Pohádal se se Stallingerem a navždy tak ztratil jeho přátelství.

Rodina jeho bývalé manželky se ho pokusila zažalovat o návrat jejího věna a už jako finální maličkost byl navíc v roce 1538 obviněn z kacířství, pouze kvůli náhodné poznámce, kterou však pronesl o několik let dříve. K jedné práci dělníka, který vytvořil bronzovou sochu Panny Marie se Nostradamus vyjádřil, že zhotovil ďábla. Jeho námitka či obhajoba, že pouze komentoval základní nedostatek estetického vzhledu sochy byl ignorován a inkvizitoři ho poslali do Toulouse.

Nostradamus, který si pochopitelně ani trochu nepřál, aby byl proces uskutečněn, se opět vydal na putování, a takto se dobře držel stranou od církevních autorit po celou dobu 6 let. O této době však víme jen velice málo. Z odkazů pozdějších knih víme, že cestoval po Lotrinsku a odjel do Benátek a na Sicílii. Legendy o Nostradamových prorockých tajuplných silách se začínají objevovat právě v této době.

V roce 1554 se Nostradamus usadil v Marseilles. V listopadu tohoto roku zakoušela Provence jednu z nejhorších záplav v celé své historii. Mor tak zdvojnásobil svoji prudkou nakažlivost, díky šíření vodou a jedovatými mrtvolami. A Nostradamus horečně a nepřetržitě pracoval.

Michel de Nostradame – Nostradamus začíná nový život a píše svá Proroctví.

Jakmile bylo město obnoveno, Nostradamus se přestěhoval do Salonu, natolik příjemného města, že se zde rozhodl usadit na celý zbytek života. V listopadu se oženil s Anne Ponsart Gemelle, velice bohatou vdovou. Dům, ve kterém opravdu strávil zbytek svého života, může být dodnes viděn blízko Pallace de la Poissonnerie.

Po roce 1550 vytvořil roční „Almanach“ – kalendář, a po roce 1554 také „Prognostiky“ – Proroctví, které se zdají velmi úspěšné a povzbuzují ho k tomu, aby vzal na sebe stále mnohem více obtížný úkol – proroctví. Přestavěl vrchní část svého domu s Salonu na studovnu a tak, jak nám v Proroctvích říká, pracoval tam se svými okultními knihami každou noc. Hlavním zdrojem jeho magických inspirací byla kniha nazvaná „The Mysteriis Egyptorum“.

V roce 1555 Nostradamus dokončil první část své knihy proroctví, které obsahovaly předpovědi od doby, ve které žil, až do konce světa. Slovo „Century“ - Století, však nemá nic společného se stovkou let. Bylo tak nazváno proto, že v každé knize tohoto díla bylo sto veršů nebo čtyřverší. Verše jsou psány mrzutým, zamotaným a temným a nezřetelným stylem v několikajazyčné slovní zásobě jazyka Francouzského, Provensálského, Italského, Řeckého a Latinského. Za účelem vyhnout se tehdy pravděpodobnému obžalování z čarodějnictví, Nostradamus píše, že vědomě popletl časovou posloupnost Proroctví tak, aby tato tajemství nemohla být nezasvěceným odhalena.

Michel de Nostradame – Nostradamus se zpovídá a sestavuje horoskopy královské rodině.

Je mimořádné, jak neuvěřitelně rychlým způsobem se sláva Nostradama rozšiřuje přes Francii po celé Evropě, která se na Proroctví, publikovaná ve své neúplné podobě v roce 1555, spoléhala. Kniha obsahovala pouze první čtyři Století a část čtvrtého. Proroctví způsobila, že zuřil celý dvůr, a královna, Kateřina Medičejská, poslala pro Nostradama, aby před dvůr předstoupil. Nostradamus tedy 14. července 1556 vyrazil do Paříže. 15. srpna si Nostradamus rezervoval místnost v hostinci sv. Michela a již další den pro něho královna poslala.

Nejeden by si jistě přál, aby na tamto setkání byl nějaký svědek, který by ho zaznamenal. Nostradamus a královna spolu hovořili po dobu dvou hodin. Královna se ho údajně ptala na čtyřverší, které se týká královské smrti a byla spokojena s jeho odpovědí. Zcela jistě věřila Nostradamovým Předpovědím až do konce svého života. Král Henry II. Udělil Nostradamovi jen krátkou audienci a bylo zřejmé, že jím nebyl příliš zaujatý.

O dva týdny později pro něho královna poslala podruhé a Nostradamus byl nyní již konfrontován s delikátním a obtížným úkolem, a to sestavením horoskopů sedmi Valoiských dětí, jejichž tragické osudy již odhalil ve svém díle Století. Vše, co Kateřině Medičejské řekl bylo, že všichni její synové budou panovníky, což je pro jednoho z nich, Francoise, mírně nepřesné, neboť ten zemřel ještě před tím, než mohl titul zdědit.

Michel de Nostradame – Nostradamus utíká zpět do Salonu a dokončuje svá Proroctví.

Brzy poté byl Nostradamus varován, že soudcové z Paříže pátrají po jeho magické praxi, a tak se rychle vrátil do Salonu. Od této doby trpěl dnou a artritidou, sestavoval horoskopy pro spoustu svých významných návštěvníků, a také kompletně dopsal svá Proroctví. Zřejmě dovolil, aby bylo několik kopií jeho rukopisů uvedeno do oběhu ještě před publikováním celého díla, neboť mnoho jeho Předpovědí bylo citováno ještě před dokončením knihy a jejím vytištěním v roce 1568, až dva roky po jeho smrti.

Důvodem pro tuto mlčenlivost a diskrétnost na konci jeho života byla pravděpodobně králova smrt v roce 1559. Nostradamus ji předpověděl v části I.35, a tedy zřejmě jasně pociťoval, že zveřejnění by pro jeho pohodlí bylo příliš explicitní, a že je tedy mnohem lepší několik let počkat, dokud se záležitosti nezklidní. Následující rok 1560 král František II. zemřel, a právě tehdy byl Nostradamus otevřeně citovaný.

Michel de Nostradame – Nostradamus obdržel od královny titul „Řádného lékaře“ a svými tajemnými předpověďmi udivuje dodnes.

V roce 1564 Kateřina, nyní královna regentka, se rozhodla, učinit královský pochod celou Francií. Během této cesty také přijela do Salonu a navštívila Nostradama. Povečeřeli spolu a královna Nostradamovi udělila titul Řádného doktora, který s sebou přinášel také pravidelný plat a další výhody.

Ale od té doby se dna, kterou Nostradamus trpěl, obrátila na vodnatelnost a nyní tedy on sám, navíc jako doktor, uvědomil, že se jeho konec přiblížil. Dne 17. června roku 1566 sepsal svoji poslední vůli a zanechal po sobě na svoji dobu velikou částku, přesně 3.444 korun, a k tomu navíc ještě další majetek. Dne 1. července dal poslat pro místního kněze, aby mu dal poslední pomazání, a když se s ním Chavigny té noci loučil, řekl mu Nostradamus, že ho již živého neuvidí. A skutečně, jak si sám předpověděl, jeho tělo bylo nalezeno druhého dne ráno.

Byl pohřben ve svislé, stojící poloze za jednou ze zdí Františkánského chrámu v Salonu a jeho žena Anna na tomto místě na jeho památku vztyčila skvostnou mramorovou destičku.

Dle pověsti existoval v jeho rakvi velice tajný dokument, který by jeho Proroctví dekódoval. V roce 1700 byla jeho rakev přesunuta do významné zdi chrámu. Velice opatrně, tak, aby nenarušili jeho tělo, rychle se podívali do odhalujícího amuletu na jeho kostře, na kterém byl vyznačen rok 1700.
Jedné noci v roce 1791 během Francouzské revoluce, vojáci z Marseille vnikli do chrámu a pátrali po kořisti. Druhý den ráno byli přepadení roajalisty. Voják, který použil Nostradamovu lebku, jako sklenici na víno, zemřel noc před tím odstřelovací kulkou.

Winston Churchill

Sir Winston Leonard Spencer-Churchill (* 30. november 1874 zámok Blenheim, Woodstock – † 24. január 1965, Londýn, dom na Ulici Hyde Park Gate 28) bol britský politik, premiér Spojeného kráľovstva v rokoch 1940 – 1945 a 1951 – 1955. Tiež spisovateľ (Nobelova cena za literatúru 1953), historik, žurnalista, vojak a zákonodarca. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších štátnikov 20. storočia.

Churchillove celé priezvisko znelo Spencer-Churchill, ale podľa vzoru svojho otca Lorda Randolph Churchilla vo verejnom živote používal len priezvisko Churchill. Jeho knihy vychádzajú pod menom Winston S. Churchill alebo Winston Spencer Churchill, pretože pod menom Winston Churchill publikoval už iný autor.

Narodil sa 30. novembra 1874 na zámku Blenheim v Spojenom kráľovstve ako vnuk 7. vojvodu z Marlboroughu. Jeho otec, Lord Randolph Churchill, bol tým, kto vyviedol britských konzervatívcov z krízy v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Matka, Lady Randolph Churchill (rodená Jennie Jerome), bola dcérou amerického milionára Leonarda Jerome. Žiadny z rodičov nepreukazoval Winstonovi zvláštnu náklonnosť alebo lásku, napriek tomu Winston Churchill ako dieťa svoju matku zbožňoval.

Mladý Winston nastúpil ako sedemročný na elitnú školu St. James. Tam však vydržal iba dva roky, pretože nemal k učeniu, aspoň vo svojich raných rokoch kladný vzťah, aj keď je pravda, že v predmetoch, ktoré ho bavili (napríklad história) dosahoval dobré výsledky. Prestúpil teda na školu v Brightone, kde sa mu nedarilo oveľa lepšie. Rovnako mal zlý prospech aj na ďalšej škole v Harrow. Opustil teda všetky civilné školy a v roku 1893 sa na tretí pokus stal vojenským kadetom na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste. Tu sa mu darilo veľmi dobre. Po dvoch rokoch skončil ako ôsmy v poradí medzi zhruba sto chlapcami vo svojom ročníku.

Churchill sa stal kavaleristom. Po smrti svojho otca, v januári 1895, napriek tomu, že jeho kavaléria odišla do Indie, sa stal poručíkom husárov a od novembra pôsobil ako vojnový korešpondent novín Daily Graphic na Kube (Na Kube sa naučil fajčiť cigary a vytvoril návyk spávať popoludní. Tieto návyky pestoval do smrti.). Nasledujúci rok strávil v Indii a v roku 1896 sa zúčastnil takzvanej Kitchenerovej expedície v Sudáne a bitky pri Omdurmáne, ktorá sa považuje za poslednú bitku, v ktorej bola použitá britská kavaléria.

Pre syna prominentného politika nebolo prekvapujúce, že sa pokúsil presadiť v politike. Počas 90. rokov predniesol niekoľko verejných prejavov na schôdzach konzervatívcov a v roku 1899 sa pokúsil prvý raz vstúpiť do politiky, keď kandidoval do Dolnej snemovne. Bolo to v meste Oldham, kde kandidoval za konzervatívcov a prehral rozdielom približne tisíctristo hlasov.

V októbri 1899 vypukla v južnej Afrike Búrska vojna a Winston Churchill tu začal pôsobiť ako korešpondent novín Morning Post. Počas jedného prepadu bol zajatý a uväznený. Zo zajateckého tábora sa mu podarilo utiecť a prejsť vlakom 500 km cez celé nepriateľské územie až na územie kontrolované Britmi. Zatykač ho v tom čase opísal: „Angličan, vek 25 rokov, výška 5 stôp 8 palcov, stredne silnej postavy, mierne zhrbená chôdza, bledý výzor, ryšavo-hnedé vlasy (...) problémy s vyslovovaním hlásky s“. Keď už bol v bezpečí, poslal búrskemu premiérovi ironický telegram, v ktorom mu oznámil, že ušiel. Toto dobrodružstvo z neho urobilo na nejaký čas národného hrdinu, dokonca bol navrhnutý na vyznamenanie Viktoriným krížom, ale Horatio Kitchener tento návrh vetoval. Vďaka udalosti začal opäť pôsobiť ako vojak a Churchill nastúpil do aktívnej služby.

Potom, ako Británia dosiahla isté úspechy, uskutočnili sa v októbri 1900 nové voľby, v ktorých Churchill znova kandidoval a znova v Oldhame. Neváhal využiť svoju popularitu vojnového hrdinu a vo voľbách zvíťazil rozdielom dvestodvadsaťdva hlasov.

15. februára 1901 zasadol v Dolnej snemovni do lavice za konzervatívcov a v marci nasledujúceho roku predniesol svoj prvý prejav. Týmto začala jeho úspešná politická kariéra, počas ktorej bol členom v rokoch 1900-1922 a 1924-1964 Dolnej snemovne.

V roku 1904 po konflikte s konzervatívnou stranou a s predsedom strany Josephom Chamberlainom z nej vystúpil a prešiel k liberálom (nesúhlasil s politikou konzervatívnej strany, ktorá sa týkala ochranárskych opatrení).

V roku 1906 vyhrali liberáli všeobecné voľby a o rok neskôr nastúpil Churchill do funkcie zástupcu ministra kolónií. V tom čase sa Churchill zblížil s advokátom z Walesu Davidom Lloydom Georgom, ktorý sa mal v budúcnosti stať jeho politických partnerom.

V roku 1908 sa stal ministrom obchodu, na tomto poste úzko spolupracoval s Lloyd Georgom, novým štátnym pokladníkom (Chancellor of the Exchequer) a v roku 1910 bol vymenovaný do funkcie ministra vnútra (oficiálne v angličtine „Secretary of State for the Home Department“). Jeho pôsobenie v tejto funkcii bolo hodnotené ako trochu kontroverzné. Slávna fotografia ukazuje Churchilla, ako sa osobne zúčastňuje takzvaného obliehania Sydney Street, kde proti sebe v roku 1911 stáli anarchisti a Škótske gardy. Jeho rozhodnutie nevolať hasičov dokonca keď už obliehaná budova začala horieť bolo podrobené silnej kritike. Anarchisti tak boli postavení pred voľbu buď sa vzdať alebo zomrieť.

V roku 1911 sa stal Prvým lordom Admirality – ministrom námorníctva. Podieľal sa na snahách zreformovať britské loďstvo. Zriadil štáb admirality, presadil zmenu pohonu lodí z uhlia na naftu atď. Churchill tušil možnosť konfliktu s Nemeckom už od agadirskej krízy a tak predložil vláde memorandum „Problémy kontinentálneho vedenia vojny“. Sám sa zúčastnil vojenských akcií v Antverpách.

Churchill patril k hlavným tvorcom koncepcie vylodenia v Gallipoli na Dardanelách, ktorá síce nakoniec nevyšla a znamenala jeho pád, ale je mnohými považovaná za jednu z najznamenitejších v prvej svetovej vojne.

Turecko, spojenec Nemecka a Rakúsko-Uhorska, bolo relatívne slabé. Jeho hlavné mesto Carihrad (Konštantínopol) ležalo pri mori, odkryté pre zásah námornej veľmoci majúcej prevahu. Ak by Carihrad padol, dalo sa počítať s kapituláciou celého Turecka. Tým by vzniklo bezpečné spojenie s Ruskom, kam by sa tak dali posielať transporty zbraní. Srbsko sa stále ešte držalo, Bulharsko nebolo spojencom Trojspolku a pád Carihradu by im dal potrebný impulz. Takýto postup si žiadal koordináciu námorníctva a pozemných síl – komplexné vedenie vojny.

Vtedajší minister vojny Kitchener (viedol už spomínanú expedíciu do Sudánu, ktorej sa Churchill tiež zúčastnil) však plánu príliš nedôveroval. 18. marca 1915 sa podarilo loďstvu ochromiť pevnosť v Dardanelách. Bolo potrebné okamžite začať s inváziou, ale prišiel rozkaz čakať na armádu. Tá síce bola 25. apríla vysadená a vytvorila predmostie, ale ďalej sa už nedostala, pretože Turci sa zatiaľ stihli skonsolidovať. Dorazili ich posily a v polovici mája bolo jasné, že Churchillov plán padol (pozri aj bitka o Gallipoli). Zostávalo iba viesť zákopovú vojnu v ďalekom Turecku alebo sa stiahnuť. Armáda a loďstvo sa nakoniec stiahli, odstúpil Churchillov vrchný admirál Fischer a v Británii sa schyľovalo k vládnej kríze.

Konzervatívci dali po takzvanom „Shell Scandal“[1] vláde premiéra Asquitha ultimátum – buď vstup do spoločnej koalície alebo hlasovanie o dôvere jeho vláde. Premiér súhlasil s koalíciou, čo znamenalo okrem iného Churchillov odchod. Pre konzervatívcov bol neprijateľný aj ako zradca strany, aj kvôli nevydarenej operácii v Dardanelách a keďže liberálna strana chcela ísť s nimi do koalície, 18. mája 1915 bol odvolaný.

V novembri 1915 odišiel tiež z funkcie kancelára lancasterského vojvodstva a nastúpil ako reaktivovaný dôstojník v hodnosti major do armády. Odcestoval do Francúzska, kde bol neskôr povýšený do hodnosti podplukovníka. Už v máji roku 1916 sa ale Churchill vrátil do Dolnej snemovne, po páde vlády premiéra Asquitha, keď sa do čela sa dostal David Lloyd George. Ani ten však nemohol Churchilla do vlády presadiť, pretože konzervatívci na čele s Bonarom Lawom boli proti. V roku 1917 vstúpili Spojené štáty do vojny, zúrila najťažšia ponorková vojna, prebiehali boje vo Francúzsku, ale Churchill bol medzitým v pozadí.

Až 16. júla 1917 nový premiér povolal Churchilla do vlády a ponúkol mu buď ministerstvo pre výrobu vojnového materiálu alebo novovytvorené ministerstvo letectva. Churchill si vybral ministerstvo pre výrobu vojnového materiálu a nasledujúci deň bolo zverejnené jeho menovanie.

V rokoch 1917 – 1922 Churchill znova zastával významné posty. V období po októbrovej revolúcii v Rusku, presadzoval čo najväčší zásah intervenčných vojsk (tvrdil, že boľševizmus „musí byť zadusený ešte v kolíske“) a uzatvorení separátneho mieru. V roku 1918 prebiehali v Británii nové voľby a Lloyd George znova zvíťazil. Tentoraz sa Churchill stal ministrom vojny (tento úrad zastával od polovice januára 1919) a v roku 1921 bol menovaný za ministra kolónií. V tejto funkcii bol tiež jedným zo signatárov Anglo-Írskej zmluvy v roku 1921, ktorá umožnila vznik Írskej republiky. V roku 1922 sa začala hospodárska kríza a v kríze sa ocitla vplyvom vnútorných sporov aj liberálna strana. V tejto atmosfére padla Lloyd Georgeova vláda a v nových voľbách prehrala. Churchill tak prišiel nielen o miesto ministra, ale aj o miesto poslanca v parlamente pretože prehral aj vo svojom okrsku v Dundee (zhodou okolností v rovnakom čase aj o apendix).

V roku 1923 znovu neúspešne kandidoval za liberálov v Leicestri. V roku 1924 bol zvolený v Eppingu ako „konštitualista“ už s podporou konzervatívnej strany a v novembri zasadol do kresla ministra financií, v ktorom zotrval päť rokov. V roku 1925 sa stal znovu členom konzervatívnej strany. V tom čase došlo v Británii k dvom významným udalostiam. V roku 1925 sa Británia vrátila k zlatému štandardu a o rok neskôr vypukol generálny štrajk.

Súvislosti sú zrejmé. Návrat k zlatému štandardu znamenal znehodnotenie libry, čo malo katastrofálne následky pre britskú exportnú politiku. V dôsledku toho došlo k prudkému poklesu miezd a nasledoval generálny štrajk.

Tento nešťastný krok (ktorý neskôr Churchill označil za najhoršie rozhodnutie svojej kariéry) dokonca okomentoval Maynard Keynes v štúdii The Economic Consequences of Mr. Churchill. V roku 1929 padla konzervatívna vláda a Churchill prešiel do tieňového kabinetu. Odtiaľ Churchill odišiel v roku 1930, pretože nesúhlasil s ústupkovou politikou voči Indii. Keď potom konzervatívci v roku 1931 vyhrali voľby, neponúkli mu vo vláde žiadne miesto a tak zostal iba radovým poslancom.

Žil na svojom vidieckom sídle v Chartwelle v Kente. V tom čase sa stal známym hlavne vďaka svojim prejavom v parlamente, v ktorých oponoval ústretovej politike vlády voči Indii a jej snahe získať nezávislosť. Nebol oslovený, ani keď bolo v Británii zriadené ministerstvo pre koordináciu obrany v roku 1936 a keď v roku 1937 odišiel premiér Baldwin, ministerským predsedom sa stal Neville Chamberlain.

Od tejto výmeny na poste premiéra bola v britskej zahraničnej politike viditeľná istá zmena. Baldwin sa vyhýbal stretnutiu s Hitlerom, naopak Chamberlain k nemu poslal už na jeseň roku 1937 svojho neskoršieho ministra zahraničia lorda Halifaxa, aby sa dozvedel viac o Hitlerových cieľoch. Churchill sa stal vodcom opozície vo vládnej strane. Úmerne s tým, ako rástla moc Nemecka, rástol aj Churchillov odpor.

Dňa 1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko a 3. septembra vstúpila Británia do vojny. Nasledujúci deň sa šesťdesiatpäťročný Winston Churchill stal znova prvým lordom admirality. Počas takzvanej Podivnej vojny sa ukázal ako jeden z najaktívnejších ministrov, kedy jediná výrazná aktivita prebiehala na mori. Churchill obhajoval preventívne obsadenie Narviku, nórskeho neutrálneho prístavu, odkiaľ sa vyvážala železná ruda (surovina, ktorú Nemecko súrne potrebovalo a nemalo ju) a švédskej Kiruny, v blízkosti ktorej ležali bane na železnú rudu. Chamberlain a zvyšok kabinetu s touto akciou nesúhlasili a tak bola odložená až do doby nemeckej invázie do Nórska, ktorá bola napriek britským snahám úspešná. Dňa 10. mája 1940 po demisii kabinetu Nevilla Chamberlaina sa stal Winston Churchill ministerským predsedom (rozhodovalo sa medzi ním a lordom Halifaxom) a 13. mája predniesol v snemovni slávny prejav „o krvi, drine, potu a slzách“ a zadefinoval cieľový program svojej vlády. Churchillovu politickú činnosť počas 2. svetovej vojny možno rozdeliť do troch etáp.

Prvá trvala od mája 1940 do decembra 1941, kedy bola Británia osamotená proti Nemecku a Taliansku. Spojené štáty ešte do vojny nevstúpili, Sovietsky zväz uzavrel Pakt o neútočení a ostatné štáty už zostali mimo hru. Churchill sa zo začiatku sústredil na štyri body. Odsunul do pozadia prominentných politikov appeasementu. Sústredil na seba všetky významné funkcie tak, aby mohol viesť vojnu a pritom rozhodovať o všetkom dôležitom. Uskutočnil industriálnu mobilizáciu Británie (okamžite zveril svojmu priateľovi barónovi Beaverbrookovi leteckú produkciu; bola to Beaverbrookova zásluha, že počas leteckej bitky bola Británia schopná vzdorovať nemeckým náletom) a nakoniec uviedol do života anglo-americkú alianciu, ktorá v tejto fáze mala podobu vysielania amerických lodí cez Atlantik a zásobovania Británie životne dôležitými materiálmi. Dňa 14. augusta 1941 sa Winston Churchill stretol s americkým prezidentom Franklinom D. Rooseveltom na lodi HMS Prince of Wales. Na stretnutí podpísali spoločnú deklaráciu, ktorá sa stala známou pod názvom Atlantická charta (Atlantic Charter). Ponúkli v nej zásady medzinárodnej spolupráce pri udržiavaní mieru a bezpečnosti.

Druhá etapa, ktorá zahŕňa obdobie od decembra 1941 až po november 1942 nebola veľmi úspešná. Japonci dobili Malajziu a Barmu, nemecký poľný maršal Rommel porazil nílsku armádu, padol Tobruk, preťažované loďstvo v Pacifickom oceáne bolo decimované a India vypovedala Británii poslušnosť. V júli bolo navrhnuté hlasovanie o dôvere vláde a v septembri bol navrhnutý dokonca Churchillov protikandidát (sir Stafford Cripps), ale Churchill svoju pozíciu dokázal obhájiť. V roku 1941 vznikla aliancia spojencov (USA, ZSSR, Veľká Británia), v ktorej Británia predstavovala najslabší článok, ale Churchill dúfal, že sa podarí udržať ZSSR mimo strednú Európu tak, že by bol vedený úder zo severnej Afriky v smere Terst – Viedeň – Praha. To sa však nestretlo so Stalinovou ani s Rooseveltovou podporou.

V tretej etape (december 1942 – jún 1945) bol nútený tento plán zanechať. Paradoxne to bolo pre neho obdobie veľkých víťazstiev. Churchill sa zúčastnil na konferenciách, na ktorých sa rozhodovalo o budúcich hraniciach Európy a Ázie. Týkalo sa to predovšetkým konferencie v Teheráne, Jalte a Postupime, kde sa Churchill snažil “hrať partiu” so Stalinom za slabej Rooseveltovej podpory. Zvlášť spornou sa stala hranica medzi Poľskom a Sovietskym Zväzom a Poľskom a Nemeckom. Táto dohoda o posunutí hraníc bola po vojne vnímaná ako zrada poľskej exilovej vlády v Londýne, ktorá s ňou nikdy nesúhlasila. Churchill bol presvedčený, že jediný spôsob, ako zmierniť napätie medzi národnosťami, je vytvorenie hraníc, ktoré by rešpektovali národnostnú hranicu. Zároveň malo byť odsunuté nemecké obyvateľstvo smerom na západ.

Veľká trojka – Stalin, Franklin D. Roosevelt, a Winston Churchill na konferencii v Teheráne, 28. novembra 1943

Niektoré z jeho rozhodnutí a činov sú dodnes považované za kontroverzné. Týka sa to jeho indiferentného postoja voči bengálskemu hladomoru v roku 1943, ktorý si vyžiadal životy najmenej 2,5 miliónov ľudí. Churchill tiež podporoval bombardovanie Drážďan krátko pred koncom vojny. Drážďany boli predovšetkým civilným cieľom, zhromaždilo sa tu veľké množstvo utečencov z východnej Európy a je diskutabilné, či zničenie Drážďan malo strategickú hodnotu (vybombardovanie pomohlo sovietskej armáde k rýchlejšiemu postupu).

Napriek jeho dôležitej úlohe počas druhej svetovej vojny, mal Churchill na britskej politickej scéne mnoho nepriateľov. Jeho popularitu nezvýšili ani výroky, ktoré znevažovali myšlienku verejnej zdravotnej starostlivosti či zlepšenie štandardov všeobecného vzdelania masovej populácie. Navyše obyvateľstvo si stále pamätalo na chyby konzervatívnych vlád v 30. rokoch. Toto boli dôvody, prečo tesne po skončení vojny v júni 1945 konzervatívna strana a Churchill ako jej vodca prehrali všeobecné voľby.

Zdalo sa, že sedemdesiatročný Churchill vo vysokej politike skončil, ale on už od roku 1946 pracoval na svojom návrate. Odmietol ponúkaný titul vojvodu (čím by sa dostal do Hornej snemovne) a zostal vodcom opozície v Dolnej snemovni.

5. marca 1946 mu bol v malom americkom meste Fulton udelený čestný doktorát na Westminster College. Slávnosti sa zúčastnilo asi štyridsaťtisíc ľudí, nechýbal ani americký prezident. Pri tejto príležitosti predniesol Churchill známy Fultonský prejav, v ktorom rozoberal situáciu v povojnovom svete a ako veľký odporca komunizmu poukázal na rozpínajúcu sa sovietsku zahraničnú politiku. Povedal: V Európe bola spustená železná opona, ktorá rozdelila kontinent a naším poslaním je oslobodenie národov od nej z totalitnej kontroly Moskvy. (znova uviedol do verejného povedomia pôvodne Goebbelsov pojem železná opona). O svojom prejave sa radil s prezidentom Trumanom a pomýlil sa iba v tom, že predpokladal v krátkej dobe nový vojnový konflikt.

Churchillovou nemalou zásluhou Francúzsko získalo stále miesto v Bezpečnostnej rade OSN (takto mohla ďalšia európska mocnosť vyvažovať stále miesto ZSSR).

Bol stúpencom európskej integrácie a jedna z troch hlavných budov Európskej únie v Bruseli nesie jeho meno.

Churchill v slávnostnom prejave prednesenom v Zürichu v septembri 1946 vyhlásil:

Musíme vybudovať Spojené štáty Európy. Je to jediná možnosť ako umožniť stovkám miliónov pracujúcich znova nájsť svoje drobné radosti a vieru v to, že život sa oplatí žiť… Prečo by nemohla existovať európska skupina schopná poskytnúť poblúdeným národom tohto rozbúreného a mocného kontinentu pocit širšieho vlastenectva a spoločného občianstva?

V roku 1950 boli ďalšie parlamentné voľby, pred ktorými Churchill spustil veľkú predvolebnú kampaň. Nakoniec ale zvíťazili tesne labouristi a Churchill sa stal poslancom.

Do veľkej politiky sa Winston Churchill vrátil ešte raz, keď v predčasných voľbách v roku 1951 vyhrala tesnou väčšinou konzervatívna strana. Po šiestich rokoch bol znova na Downing Street 10.

Počas tohto volebného obdobia obnovil priateľské vzťahy s USA a zapojil sa do vytvárania „novej Európy“. Jeho hlavným záujmom sa stala zahraničná politika.

Na začiatku 50. rokov musel riešiť iránsku krízu, ktorá vznikla znárodnením anglo-iránskej naftovej spoločnosti vládou Muhammada Mossadeka v roku 1951. O rok neskôr došlo kvôli pozemkovej reforme v Keni k povstaniu (Povstanie Mau Mau), ktoré prerástlo do občianskej vojny.

V Malajzii sa vystupňovalo povstanie, ktoré proti britskej nadvláde vypuklo už v roku 1948. Rovnako ako v Keni, aj tam Churchill preferoval vojenský zásah, ale aj tak bolo jasné, že britské koloniálne panstvo v Ázii a v Afrike sa končí.(V roku 1957 sa Malajzia stala nezávislým štátom.)

Na Churchilla doliehala staroba a zdravotné problémy. Nedoslýchal, ale nechcel nosiť načúvací prístroj, ktorý by mu uľahčoval vystupovanie na verejnosti. V marci 1953 zomrel Stalin a z Veľkej trojky zostal iba on, Mr. History, ako ho volali americkí novinári.

V júni 1953 Churchill prekonal ďalší záchvat mŕtvice a 27. júna odišiel na dovolenku. V roku 1954 už bolo jasné, že Churchill na svoj úrad fyzicky nestačí a preto 5. apríla 1955 odstúpil z funkcie premiéra. Na jeho miesto nastúpil Anthony Eden, o ktorom sa to ako o zvláštnom protégé Churchilla dlho predpokladalo.

Churchill trávil veľkú časť svojho času v Chartvelle, vo svojom vidieckom sídle a mieste, kde sa po celý život uchyľoval k odpočinku a na juhu Francúzska. Spoločnosť mu robil jeho obdivovateľ, americký milionár maďarského pôvodu Emery Reves, ktorý mu dal k dispozícii svoju prímorskú vilu La Pausa.

V roku 1962 utrpel zlomeninu stehennej kosti, ale napriek tomu, že mal už 88 rokov, sa ešte zotavil a vrátil domov.

15. januára 1965 mal ďalší záchvat mŕtvice, po ktorom sa už nespamätal a posledné dni bol v bezvedomí. Zomrel o deväť dní neskôr, 24. januára 1965 v Londýne v jeho dome na ulici Hyde Park Gate 28 vo veku deväťdesiatjeden rokov. Jeho pozostatky boli tri dni vystavené vo Westminstr Halle, pochovaný bol v katedrále sv. Pavla.

Pohreb Winstona Churchilla bol prvým štátnym pohrebom, ktorým bol vyznamenaný nečlen kráľovskej rodiny od smrti poľného maršala lorda Robetrsa z Kandaharu v roku 1914. Pohreb, ktorý bol 30. januára sa zároveň stal prehliadkou svetových politických osobností. Hold mu prišlo vzdať stojedenásť predstaviteľov štátov. Počet zúčastnených politických špičiek prekonal až pohreb pápeža Jána Pavla II. v roku 2005.

Churchill si želal, aby bol pochovaný v Bladone, neďaleko Woodstocku, ktorý nie je príliš vzdialený od miesta jeho narodenia Blenheimu.