Václav Havel

Václav Havel (* 5. október 1936, Praha) je český spisovateľ a dramatik, jeden z prvých hovorcov Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989, bývalý prezident Československej socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, posledný prezident Česko-Slovenska a prvý prezident Českej republiky.

Václav Havel sa narodil v Prahe v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine spätej s českým kultúrnym a politickým dianím 20. až 40. rokov. Jeho otec Václav M. Havel bol architekt, staviteľ a Rotarián. Jeho starý otec postavil pražský Palác Lucerna, jeho strýko založil Filmové štúdio Barrandov. Do svojich desiatich rokov žil čiastočne v dome, ktorý postavil jeho starý otec u Tišnova na Morave.

Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa prvorepublikové aktivity rodičov stali dôvodom, prečo Havlovi nedovolili po skončení základnej školy ďalej riadne študovať. Preto nastúpil v roku 1951 do učebného odboru ako chemický laborant a večerne študoval gymnázium. Z kádrových dôvod nebol prijatý na žiadnu vysokú školu humanitného zamerania, a preto dva roky študoval na ekonomickej fakulte Českého vysokého učení technického.

Po skončení základnej vojenskej služby (1957–1959) pracoval ako javiskový technik (najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí) a diaľkovo študoval dramaturgiu na divadelnej fakulte Akademie muzických umění (DAMU). Už od svojich dvadsiatich rokov Havel aktívne prispieval do literárnych časopisov „Květen“, „Tvář“ a „Sešity“. Neskôr začína „Divadlo Na Zábradlí“ uvádzať jeho alegorické hry, zamerané proti súčasnej situácii v spoločnosti. V roku 1964 bola uvedená jeho prvá hra Zahradní slavnost. V roku 1964 sa Havel po osemročnej známosti oženil so svojou prvou ženou Olgou Šplíchalovou, ktorá ho sprevádzala ťažkými životnými skúškami.

Počas „Pražskej jari“ pôsobil v Klube nezávislých spisovateľov a Klube angažovaných nestraníkov. S nástupom tzv. normalizácie, ktorá nasledovala po potlačení „Pražskej jari“ 1968 sovietskymi tankami, musel opustiť divadlo. Sústavne vystupoval proti politickej represii. Po potlačení „Pražskej jari“ Havel pokračuje v tvrdej kritike režimu. V tejto dobe nesmie vykonávať svoje povolanie a pracuje ako robotník v trutnovskom pivovare, súčasne píše do samizdatových „Lidových novin“.

V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Gustavovi Husákovi a vyvrcholením tejto činnosti bolo publikovanie Charty 77 v januári roku 1977. Havel bol spoločne s Jiřím Hájkom a Janom Patočkom jedným z prvých troch hovorcov tejto občianskej iniciatívy, ktorá požadovala dodržovanie základných práv a slobôd v Československu. V apríli 1979 sa stal spoluzakladateľom „Výboru na obranu nespravedlivě stíhaných“. Tieto politické aktivity mu priniesli 5 rokov vo väzení.

V druhej polovici 80. rokov bol Havel ešte dvakrát uväznený, naposledy v roku 1989. V tej dobe už komunistickému režimu dochádzal dych a bolo len otázkou času, kedy sa masová nespokojnosť prejaví v priamom strete so štátnou mocou. Tiež preto podpísali novú petíciu „Několik vět“ desaťtisíce ľudí, na rozdiel od Charty 77, pod ktorou sa objavili podpisy niekoľko sto občanov.

V novembri 1989 sa stal vedúcim predstaviteľom „Nežnej revolúcie“. Do čela následného občianskeho hnutia sa postavili študenti a umelci. Na stretnutí v „Činohernom klube“ 19. novembra bol Havel ustanovený za vodcu „Občanského fóra“ a ako jeho kandidát bol 29. decembra 1989 ešte komunistickým Federálnym zhromaždením zvolený po 40 rokoch za prvého československého nekomunistického prezidenta.

Druhýkrát bol zvolený za prezidenta po slobodných voľbách, 5. júla 1990. Počas jeho druhého funkčného obdobia však narastali rozpory medzi vtedajšou českou a slovenskou politickou reprezentáciou v názoroch na budúce usporiadanie. Hlboký rozkol vo Federálnom zhromaždení viedol k tomu, že Havel nezískal v júlových voľbách v roku 1992 dostatok hlasov. Hoci bol požiadaný, aby zotrval vo funkcii, než bude zvolený nový prezident, odstúpil 20. júla 1992 zo svojej funkcie a na niekoľko mesiacov sa z politického života stiahol. Dňa 26. januára 1993 zvolila Poslanecká snemovňa Václava Havla za prvého prezidenta Českej republiky.

Jeho žena Olga sa po boku hlavy štátu venovala predovšetkým charitatívnej činnosti. Inšpirovaná prácou vo „Výbore na obranu nespravedlivě stíhaných“, založila v roku 1990 „Výbor dobré vůle“, ktorého činnosť sa zamerala na pomoc telesne a mentálne postihnutým. V roku 1996 však po dlhej chorobe zomrela a Havel sám úspešne bojoval s ťažkým nádorovým ochorením. V roku 1997 sa oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou. V roku 1998 bol znovuzvolený do funkcie prezidenta. Posledné roky jeho vlády citeľne poznamenali ako zdravotné problémy, tak aj prehlbujúci sa súboj s Václavom Klausom. Prezidentský mandát vypršal Havlovi 2. februára 2003. Jeho nástupcom sa stal bývalý premiér Václav Klaus.

V druhej polovici svojho prezidentského obdobia skorigoval svoj doterajší prevažne pacifistický postoj a vyjadril niekoľkokrát podporu vojenským zásahom, najmä útoku NATO proti Juhoslávii a vojne USA proti Iraku.

V prezidentskom úrade bol vnímaný trochu kontroverzne. Jedným z jeho prvých krokov bola rozsiahla amnestia, pri ktorej boli prepustené dve tretiny kriminálnych väzňov (politickí väzni sa na slobodu dostali ešte pred jeho nástupom do funkcie). Významná časť verejnosti napríklad nesúhlasila s počtom udelených milostí a s udelením milostí, ktoré zasiahli do súdnych procesov proti Havlovým známym.

Havlovu popularitu u širokej verejnosti znížil i sobáš s Dagmar Veškrnovou. Politickí oponenti, napr. Václav Klaus, Havlovi vytýkali príliš aktívne zasahovanie do bežnej politiky, predovšetkým aktívne zásahy do formovania vlády (najmä zostavenie úradníckej vlády v čele s Jozefom Tošovským v roku 1997), využívanie prezidentského veta a ďalších právomocí. Ďalším predmetom kritiky sa stalo zákulisné vedenie politiky, podpora tzv. stranám Hradu (KDU-ČSL, Unie svobody - Demokratická unie) alebo Havlova podpora občianskej spoločnosti.

Zatiaľ čo v Česku jeho popularita počas doby v prezidentskom úrade skôr klesala, renomé v zahraničí to nijako neovplyvnilo. Havel zostal určitou ikonou boja za slobodu a demokraciu. Bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová o Havlovi prehlásila: „Prezident Havel urobil český národ hrdým, i ja som vďaka nemu hrdá na to, že som sa ako Češka narodila. Myslím si, že bude veľmi chýbať na medzinárodnej scéne. Pre mnoho ľudí na celom svete znamená slovo 'Havel' a 'Čech' jedno a to isté. Havel položil Prahu a celú Českú republiku na mapu doby po studenej vojne.“

Politickú úlohu Havla v českých dejinách sa pokúsil zbaviť mýtov John Kean vo svojej knihe Václav Havel: Politická tragédie v šesti dějstvích. John Kean, pôvodom Austrálčan, riaditeľ Strediska pre štúdium demokracie a profesor politických vied na University of Westminster v Londýne, už skôr publikoval niekoľko kníh na tému západnej demokracie. Biografia Václava Havla, ktorá vyšla v angličtine pod názvom Vaclav Havel. A Political Tragedy In Six Acts (Bloomsberry, Londýn 1999) bola ešte v tom roku preložená i do češtiny (Volvox Globator, Praha 1999).

Za svoje literárne a dramatické dielo bol Václav Havel ocenený radou prestížnych cien, je členom mnohých svetových klubov spisovateľov. Za svoje zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržovanie ľudských práv bol niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru a stal sa laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých štátov.

Napoleon Bonaparte

Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (franc. Napoléon Bonaparte) (* 15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821 v Longwood House, Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte bol generál Francúzskej revolúcie, neskôr 1802 – 1804 samozvaný Prvý konzul Francúzskej republiky, 1804 - 1814 a 1815 samozvaný cisár Francúzov a 1806 Protektor Rýnskeho spolku a kráľ Talianska.

Napoleon urobil málo, aby vyvíjal inovačné vojenské stratégie, ale predsa použil tú najlepšiu kvalitu z francúzskej armády pod rôznymi revolučnými vládami, aby dosiahol mnoho úspešných kampaní a niektoré prekvapujúce víťaztvá. Jeho kampane boli stále študované vo vojenských akadémiách po celom svete a bol spravidla považovaný za jedného z najväčších veliteľov na svete, aký kedy vôbec žil. Počas menej než desiatich rokov bojoval fakticky s každou európskou mocnosťou a získal kontrolu nad väčšou časťou západnej a centrálnej Európy. Od jeho dobývania či spojenectva až po jeho katastrofálny vpád do Ruska v roku 1812 nasledovaný porážkou pri Lipsku v októbri 1813, ktorý viedol k jeho odstúpeniu a o niekoľko mesiacov neskôr až k exilu na ostrov Elba. Jeho návrat, známy ako 100 dňové cisárstvo, bol však tiež odrazený rozhodujúcou bitkou pri Waterloo v dnešnom Belgicku 18. júna 1815 a Napoleon bol prinútený znovu k odstúpeniu a vyhnanstvu na ostrove Svätej Heleny, kde o 6 rokov zomrel.

Napoleon vymenoval niekoľko členov rodiny Bonapartovcov a blízkych priateľov za panovníkov území, ktoré sa mu podarilo podrobiť, ako dôležité vládnuce osoby (jeho brat Lucien sa stal francúzskym ministrom financií). Napriek tomu, že ich vládnutia neprežili jeho pád, jeho synovec Napoleon III. neskôr vládol vo Francúzsku v 19. storočí.

Napoleon prečítal hory kníh už ako malý, keď bol na vojenskej škole. Jeho učitelia si všimli, že zatiaľ čo iní žiaci sa cez prestávku odbehli hrať, Napoleon išiel do knižnice a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Aj po skončení školy, keď sa stal poručíkom, míňal väčšinu platu na knihy. Takže nebolo divu, že sa stal chodiacou encyklopédiou.

Bol veľmi dobrý v matematike a neskôr sa ako generál stal členom vedeckého inštitútu a stal sa akademikom.

Hoci vedel byť arogantný a panovačný, bol to energický človek činu a mal víziu budúcnosti. Pohŕdal prízemnými a neschopnými luďmi. Výborne vedel jednať v kritických situáciách a ako sa o ňom vyjadril jeho priateľ Marmont, v takých situáciách pocítil obrovský príval energie. Bol chodiaca smršť.

Ešte kým bol presvedčený republikán, dokázal svojou obrovskou charizmou pritiahnuť ľudí, z ktorých mnohí ostali jeho priateľmi na celý život.

Neskôr, keď dosiahol moc, spyšnel a zlenivel. Táto jeho stará energia sa mu na chvíľu vrátila až po porážke v Rusku, keď musel brániť samotné Francúzsko. Vtedy aj dosiahol svoje najlepšie víťazstvá proti oveľa silnejším armádam, ale to už mu nepomohlo, lebo od neho len nedávno oslobodená Európa sa rozhodla radšej umrieť ako prehrať.

Vstával najneskôr o 4. ráno a hneď sa dával do roboty a to aj keď bol cisárom.

Narodil sa ako Napoleone Buonaparte v meste Ajaccio na Korzike 15. augusta 1769, ktorá sa po dlhej vojne o nezávislosť proti Janovu roku 1768 stala súčasťou Francúzska. Jeho rodina patrila k drobnej talianskej šľachte žijúcej na Korzike, prítomnej od začiatku 15. storočia. Pochádzala z talianskeho Toskánska. Bol druhým synom otca Carlo Buonaparte a matky Maria Letizia Ramolino, ktorí spolu mali 13 detí, z ktorých však len 8 prežilo rané detstvo. Jeho otec ako právny zástupca (advokát) bol povolaný v roku 1778 korzickým zástupcom o uchádzanie sa práce na dvore Ľudovíta XVI., kde zostal niekoľko rokov. Dominantný vplyv mala na Napoleonovo detstvo jeho matka. Jej pevná disciplína pomohla k obmedzovaniu Napoleonových šibalstiev.

Napoleon začal školu už ako päťročný. roku 1774 bol zapísaný do školy, ktorú viedli rehoľné sestry. Mal voľnejšiu školu a často tak chodieval na prechádzky. Na týchto prechádzkách niekedy sa držal za ruku s dievčaťom, ktoré sa volalo Giacominetta. Napoleonovi spolužiaci spozorovali tento milujúci párik a vytvorili o nich rýmovačku: „Napoléone di mezzacalzetta, fa l'amore a Giacominetta“. Tento krátky rým znamenal: „Napoleon s jeho ponožkami napoly dole, vyznáva lásku Giacominette“. Kedykoľvek tento rým Napoleon počul, prenasledoval vinníka a pustil sa s ním do bitky.

Napoleon sa dôkladne pripravoval na vyučovanie. Mal rád aritmetiku a venoval sa jej celý svoj život. V roku 1777, tri roky po tom, ako začal navštevovať školu, išiel za mlynárom a vypočítal mu produkciu mlyna. Jeho láska k matematike viedla k tomu, že sa stal delostreleckým dôstojníkom vo francúzskej armáde, kde potreboval vypočítať uhol, trajektóriu, hmotnosť gule a množstvo pušného prachu pri paľbe na ciele v rôznych vzdialenostiach, čo vyžadovalo dobrú znalosť matematiky.

V roku 1778 sa Napoleonov otec rozhodol dať dvom najstarším chlapcom všestrané vzdelanie a zapísal ich do jednej z dvoch škôl pre francúzsku šľachtu. Napoleon sa rozhodol stať sa vojakom, pretože bol veľmi hlučný a miloval históriu a matematiku. Giuseppe bol obrátený obraz Napoleona, rozhodol sa stať kňazom.

Vo veku deväť rokov Napoleon, Giuseppe a ich bratranec odišli do Francúzska. Napoleonova matka mu pred odchodom stihla pošepnúť "guráž". Napoleon sa na Korziku vrátil ešte niekoľkokrát.

Pricestovali do Francúzska, kde sa s nimi stretol Napoleonov otec, a odviedol ich do školy. Napoleona prijali 15. mája 1779 do francúzskej vojenskej školy v Brienne (Brienne-le-Château). V Brienne ho považovali za vysoko nadaného outsidera. Najväčší talent mal na matematiku, okrem toho sa zaujímal o veľkých hrdinov dejín ako Alexandra Veľkého a Júlia Cézara.Pred vstupom do školy sa musel naučiť po francúzsky, ale počas celého života hovoril s talianskym akcentom a nikdy sa nenaučil poriadne hláskovať. Dosahoval výborné známky v matematike a v zemepise. Po dokončení štúdia v Brienne v 1784 bol Napoleon prijatý do elitnej školy École militaire v Paríži, kde sa mu za jeden rok podarilo dokončiť dva ročníky štúdia. Po jeho ukončení školy v septembri 1785 bol poverený ako pomocný poručík pluku kráľovského delostrelectva a v januári 1786 v 16 rokoch si začal plniť svoje povinnosti vo francúzskej armáde. Kvôli svojmu pomerne nízkemu pôvodu však boli jeho možnosti postupu v armáde obmedzené a preto sa venoval spisovateľskej činnosti. Jeho veľkým vzorom bol napr. Jean-Jacques Rousseau.

Thomas Alva Edison

Thomas Alva Edison (* 11. február 1847 – † 18. október 1931) bol americký vynálezca, celosvetovo jeden z najproduktívnejších a najvýznamnejších. Pod jeho menom je vedených viac než 1 000 patentov, ďalšie tisíce zaregistrovali jeho firmy. Medzi najznámejšie Edisonove vynálezy patrí fonograf (predchodca gramofónu) a žiarovka. Edison je aj zakladateľom dodnes vydávaného prestížneho časopisu Science.

Najslávnejšie Edisonove vynálezy vznikali v rokoch 1876 - 1883 v meste Menlo Park (teraz asi 100 000 obyvateľov) v štáte New Jersey (USA), ktoré bolo v roku 1954 premenované na Edison. Na mieste, kde sa nachádzalo Edisonove laboratórium, bol v roku 1937 postavený pamätník a otvorené múzeum Menlo Park Museum, venované tomuto úspešnému podnikateľovi a vynálezcovi.

V roku 1886 sa presťahoval do menšieho mesta West Orange (asi 45 000 obyvateľov). Tu vybudoval Glenmont - rozsiahly areál výskumných pracovísk, ktorého celková rozloha je 5,5 hektárov. Dnes je spravovaný ako národná pamiatka Edison National Historical Site.

Thomas Edison bol bez náboženského vyznania,vynikal podnikavosťou, pracovitosťou a cieľavedomosťou. Bol dvakrát ženatý, z každého manželstva mal tri deti. Spoločne so svojou druhou manželkou je pochovaný v Glenmonte vo West Orange, v miestach, kde strávil podstatnú časť svojho života. 21. októbra 1931 v deň, keď mal pohreb, boli na počesť tohto geniálneho vynálezcu v USA zhasnuté všetky žiarovky.

Edison nemal ľahké detstvo. Od malička bol často chorý, do školy chodil iba krátko. Už ako chlapec sa veľmi zaujímal o prírodné vedy, keď mal 10 rokov, v pivnici domu, v ktorom s rodičmi býval, vybudoval malé chemické laboratórium. Chemikálie boli drahé, musel si na ne zarábať predajom zeleniny a roznášaním novín. Jeho život silno ovplyvnil fakt, že vo svojich dvanástich rokoch čiastočne ohluchol (príčiny sú dodnes sporné, ako najpravdepodobnejší dôvod sa udávajú kiahne). Ako 17 ročný začal vydávať vlastné noviny - The Weekly Herald. Vystriedal rôzne zamestnania, s mnohými jeho prvými vynálezmi súvisela skutočnosť, že pracoval ako telegrafista.

Stláčací telegraf, duplexný telegraf a viackanálový automatický telegraf patrili medzi prvé vynálezy, ktoré Edison predal. Zarobené desiatky tisíc dolárov investoval do laboratória v Menlo Park. To bolo celosvetovo prvým zariadením, ktoré bolo vybudované za účelom vývoja a aplikácie nových vedeckých poznatkov a technológií.

V začiatkoch zavádzania elektrickej energie do bežného života sa ostro diskutovalo o otázke vhodnosti použitia jedosmerného alebo striedavého elektrického prúdu. Edison bol stúpencom prvej možnosti, zástancom druhej boli Nikola Tesla a George Westinghouse. Aby Edison a jeho zamestnanci ukázali nebezpečnosť striedavého prúdu, vymysleli a verejne predviedli elektrické kreslo.

V roku 1896 firma Westinghouse Electric Corporation uviedla do prevádzky elektráreň na Niagarských vodopádoch s rozvodným systémom využívajúcim transformátory napätia. Edison túto bitku prehral.

Thomas Alva Edison išiel veľmi pragmaticky a cieľavedomo za výsledkom, ktorým bolo využitie jeho nápadov na výrobu predajných produktov. Preto v priebehu svojho života založil celý rad firiem. Zamestnával v nich veľa nadaných ľudí, ktorých starostlivo osobne vyberal. Najslávnejším zamestnancom v celej histórii Edisonových firiem je Nikola Tesla, o ktorom sme už písali v časti spor o elektrický prúd.

Najvýznamnejšou Edisonovou firmou je zrejme v roku 1878 založená Edison General Electric Company. V roku 1892 sa zmenila na spoločnosť General Electric, ktorá je dnes jednou z najväčších nadnárodných firiem celého sveta.

Z mnohých spoločností menujme filmové študio Black Maria v New Jersey (1893) alebo Edison Botanic Research Company, ktorá od roku 1927 hľadala náhradu prírodného kaučuku.

Jedna z firiem, Edison Illuminating Company, zamestnávala od roku 1891 neskoršieho automobilového magnáta Henryho Forda. Ten bol až do Edisonovej smrti jeho veľmi dobrým priateľom.

V továrni Edison Machine Company začal svoju prax absolvent ČVUT Emil Kolben, ktorý sa neskôr stal jedným z najvýznamnejších česko-slovenských podnikateľov.

Bono Vox

Paul David Hewson (* 10. máj 1960, Dublin, Írsko), prezývaný Bono Vox alebo častejšie len Bono je vedúci člen írskej rockovej skupiny U2 a bojovník za ľudské práva a oddĺženie afrických krajín.

Paul D. Hewson sa narodil 10. mája 1960 v írskom hlavnom meste Dublin. Je druhým synom Boba a Iris Hewsonových (prvý je jeho brat Norman *1953), ktorí žili v severnej časti Dublinu. Vyrastal v zmiešanej rodine, pretože jeho otec bol katolík a mama protestantka. Takéto manželstvá boli v silne katolíckom Írsku neobvyklé. Rodičia sa rozhodli, že budú synov viesť v protestanskej viere. Malý Paul začal teda v roku 1964 navštevovať základnú školu v Glasnevin. Paul bol od začiatku neposedný a veľmi rád bol stredobodom pozornosti. Medzi ostatnými deťmi bol obľúbený a väčšinu času trávil na ulici so svojimi priateľmi.

V roku 1971 začal navštevovať školu svätého Patricka. Tu však dlho nevydržal a prestúpil na novú Mount Temple High School. Bola to jedna z prvých škôl v Írsku, kde sa nepoužívalo známkovanie a študovali tu dievčatá aj chlapci spolu. Paul sa stal veľmi populárnym, štúdium mu šlo výborne, všetko sa mu darilo až do septembra 1974, keď zomrel Paulov starý otec. Na jeho pohrebe Paulova matka skolabovala a krátko na to zomrela. Paul stratil mamu a ako 14-ročný zostal doma sám spolu so svojím bratom a otcom. Krátko po jej smrti sa presťahovali do nového domu. Bob a Norman pracovali dlho do noci a Paul prichádzal do prázdneho domu. Jeho vzťahy s otcom sa zhoršili a často sa s ním hádal. Začal sa túlať po nociach so svojimi priateľmi. V tom čase sa stalo niečo, čo mu úplne zmenilo život. Larry Mullen, Jr. vylepil na nástenku Mount Temple v roku 1976 leták, na ktorom stálo, že bubeník hľadá gitaristov. Na leták nikto nereagoval, a tak si Larry našiel spoluhráčov sám. Na prvej skúške u Mullenovcov sa zišli Larry Mullen Adam Clayton, Dave Evans (The Edge), Dick Evans a samozrejme Paul Hewson.

Chlapci sformovali kapelu Feedback a po prvých vystúpeniach sa premenovali na The Hype. V tomto čase dostal Paul svoju prezývku - Bono Vox (z lat. „dobrý zvuk“), z kapely odišiel Dick Evans a vznikla nová formácia s názvom U2 (nikto vlastne nevie, čo U2 znamená. U2-špionážne lietadlo alebo U2 ako "you too"- ty tiež alebo len u a 2). U2 vyhráva sponzorskú súťaž Limeric Civic Week Talent Contest, získava 500 libier a možnosť nahrať demo nahrávky v Keystone štúdiách. Ešte pred nahrávaním sa za manažérsku stoličku mladej kapely posadil Paul McGuinness.

V tomto čase Bono nachádza útechu v kapele a pracuje na zdokonalení svojho hlasu, pretože to jednu chvíľu vyzeralo na to, že ho ostatní členovia vyhodia kvôli zlému spevu. Napokon však ostatných presvedčí a v kapele zostáva; dokonca sa stáva jej frontmanom - údajne aj vďaka skvelej nálade, ktorú v kapele vytvára.

Kapela prechádza od cover-verzií k vlastným skladbám, ktoré sa objavujú na prvom EP Three a hudba U2 začína nadobúdať svoje typické črty. V roku 1980 prichádza prvý štúdiový album Boy a ihneď sa v Írsku stáva číslom 1. Britskí kritici sa o U2 vyjadrujú ako o nádejnej skupine.

Bonovi sa darí tvoriť texty k piesňam a jeho hlas sa značne zlepšil. Po prvých úspechoch nadobúda sebavedomejšie vystupovanie na pódiu a získava si povesť kreatívneho zabávača. Jeho problémy s otcom pokračujú, pretože Bob neverí, že sa Bono uživí spevom. Radí mu, aby sa zamestnal v štátnej sfére, no Bono sa už pevne rozhodol - bude spevákom, či sa to otcovi páči alebo nie.

V roku 1981 vydáva U2 svoj druhý album October. Album s kresťanskou tematikou sa neujal a návrat do hitparád prichádza až s protivojnovou platňou War (1983). Hlavnou skladbou je pieseň „Sunday Bloody Sunday“, ktorá odsudzuje násilie páchané v Írsku. O rok neskôr (1984) prichádza na pulty predajní The Unforgettable Fire a s ním skladba „Pride (In The Name Of Love)“, ktorá je venovaná pamiatke Martina Luthera Kinga. Popri štúdiových albumoch vychádzajú aj dva záznamy z koncertov: Under A Blood Red Sky (1983) a Wide Awake In America (1985). Skupina si získava priazeň kritikov i fanúšikov.

Bono sa v roku 1982 oženil so svojou školskou láskou Alison Steward v Catholic Guinnes Church, Raheny. Začínajú sa u neho objavovať dobročinné sklony a podporuje nenásilné riešenie otázky Sev.Írska a po Live Aid (1985) sa spolu s Ali vydáva do Afriky, kde sa oboznamuje s realitou chudoby a problémov v rozvojovom svete. Po tejto návšteve sa začína angažovať v boji za odpustenie dlhov afrických krajín a zvýšenie pomoci týmto štátom.