Bill Gates

William Henry Gates III (* 28. október 1955), všeobecne známy ako Bill Gates, je americký podnikateľ. Spolupodieľal sa na napísaní interpretra Altair BASICu pre architektúru Altair 8800 (prvý komerčne úspešný osobný počítač). Bol spoluzakladateľom spoločnosti Microsoft Corporation a dnes je predsedom jej predstavenstva a „hlavný softwarový architekt“.

Podľa časopisu Forbes je Gates najbohatším človekom sveta (1996, 1998-2006 a druhé miesto v roku 1997). Jeho majetok je odhadovaný na sumu okolo 60 miliárd USD. Gates sa postupne vzdáva svojich manažerských funkcíí a venuje sa charite.

Bill Gates je synom Williama H. Gatesa, Sr., firemného právnika (dnes pracuje pre Nadáciu Billa a Melindy Gatesových) a Mary Maxwell Gatesovej (zomrela v roku 1994 na rakovinu), učiteľky a členky správnej rady First Interstate Bank, Pacific Northwest Bell a národnej rady medzinárodnej neziskovej organizácie United Way. Bill Gates má dve sestry.

Po dokončení šiestej triedy základnej školy Bill Gates prestúpil na exkluzívnu súkromnú strednú školu Lakeside School. Na tejto škole mal možnosť prvýkrát pracovať s počítačom a začal sa učiť programovať. Niekoľko študentov tejto školy (medzi nimi okrem Gatesa bol aj Paul Allen) získalo v miestnej počítačovej firme možnosť využívať zadarmo (resp. za to, že pomôžu hľadať chyby systému) ich minipočítač PDP-10.

Ako sedemnásťročný získal Gates za svoj program na tvorbu školských rozvrhov 4 200 dolárov, v tom istom roku s Allenom založil firmu Traf-O-Data, kde pracovali na systému na analýzu dopravnej prevádzky (systém používal procesor Intel 8008).

Po strednej škole Bill Gates nastúpil v roku 1973 na Harvardskú univerzitu (na internáte býval na tej istej chodbe ako Steve Ballmer). Počas štúdia vytvoril spolu s Allenom originálny interpreter programovacieho jazyka Altair BASIC pre počítač Altair 8800 (prvý komerčne úspešný osobný počítač). Tento programovací jazyk bol založený na jednoduchom jazyku BASIC, ktorý sa na Dartmouth College používal pre výuku. Licenciu predali výrobcovi počítača Altair, spoločnosti MITS (Micro Instrumentation and Telemetry Systems).

V roku 1975 založil s Allenom společnost Micro-Soft (z ktorej neskôr vznikol Microsoft Corporation), aby mohli svoju verziu jazyka BASIC, nazvanú Microsoft BASIC, predávať aj iným firmám. Komerčný úspech tohto produktu bol základom ich ďalšieho rozvoja. V treťom ročníku sa preto Gates rozhodol školu opustiť a venovať sa podnikaniu. Kľúčový prielom prišiel na konci 70. rokov, v období keď sa spoločnosť IBM chystala na vstup na trh osobných počítačov se svojim IBM PC (uvedeným v roku 1981). Vtedy sa Gatesovi podarilo firme IBM predať licenciu na operačný systém, ktorý kúpil od miestneho výrobcu počítačov. Operačný systém MS-DOS sa neskôr stal de facto štandardom v oblasti osobných počítačov a partnerstvo s IBM, skončené až nezhodami pri vývoji operačného systému OS/2, vynieslo Microsoftu vedúce postavenie na trhu počítačového softvéru.

Ako tvorca obchodnej stratégie Microsoftu bol Gates úspešný v rozšírení firemného záberu. V mnohých častiach trhu sa Microsoftu podarilo vypracovať do pozície jednotky a na tejto pozícii sa pevne udržať. Niektoré postupy Microsoftu a jeho vedenia však vzbudili kontroverzné reakcie či podozrenia z porušenia zákonov, v niektorých prípadoch dokonca aj súdy ich jednanie ohodnotili ako nezákonné.

1. januára 1994 sa Gates oženil s Melindou Frenchovou. Majú spolu tri deti (Jennifer Katharine Gatesová narodená 26. apríla 1996, Rory John Gates narodený 23. mája 1999 a Phoebe Adele Gatesová narodená 14. septembra 2002). Bývajú v obrovskom dome na kopci pri Washingtonskom jazere. Tento dom je postavený „pre 21. storočie“, je v ňom nainštalované veľké množstvo elektronických systémov.

V roku 2000 sa Gates vzdal funkcie generálneho riaditeľa v prospech svojho dlhoročného priateľa Steva Ballmera a sám prevzal novovytvorenú pozíciu „hlavného softwarového architekta“. V roku 2006 oznámil, že v priebehu nasledujúcich dvoch rokov opustí všetky manažérske funkcie vo firme a od júla 2008 sa chce venovať iba svojej nadácii, v Microsofte bude fungovať iba ako predseda správnej rady a poradca.

Spolu s ženou založil Gates charitatívnu organizáciu Nadácia Billa a Melindy Gatesových. Nadácia rozdeľuje peniaze na univerzitné štipendiá pre zástupcov menšín, prevenciu AIDS, boj s chorobami, ktoré ohrozujú hlavne krajiny tretieho sveta a na ďalšie charitatívne účely. Nakoľko Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) sa viac zamerala na financovanie iných projektov, v súčasnej dobe financuje Gatesova nadácia 90% celého projektu boja proti detskej obrne. V júni 1999 darovali Gatesovci tejto nadácii 5 miliárd dolárov, čo je historicky absolútne najväčší jednorázový dar od žijúcej osoby.

Gates daroval viac ako 100 miliónov dolárov na pomoc deťom postihnutým AIDS. 26. januára 2005 oznámila nadácia, že darovala ďalších 750 miliónov dolárov medzinárodnému Fondu pre vakcíny, ktorý bojuje s chorobami ako sú napríklad. čierny kašeľ, osýpky, detská obrna a žltá zimnica. V roku 2005 bol Gates spolu so svojou manželkou a spevákom Bonom (U2) vyhlásený časopisom Time za osobnosť roka.

Eleanor Rooseveltová

Eleanor Rooseveltová (* 11. október 1884, New York – † 7. november 1962, New York) bola jedna z významných amerických osobností, ktorá mala trvalý vplyv na národnú politiku voči mladým, černochom, ženám, chudobným a Spojeným národom. Manželka prezidenta Franklina Delano Roosevelta bola jednou z najaktívnejších „prvých dám“ ako aj významnou osobnosťou verejného života.

Narodila sa sa v spoločensky významnej rodine Elliota Roosevelta a Anny Hallovej, ako neter prezidenta Theodore Roosevelta. Mala pomerne nešťastné detstvo. Jej otec, ktorého zbožňovala sa uchýlil k alkoholizmu. Obaja rodičia zomreli ešte keď bola dieťaťom. Zobrala si ju jej stará mama Hallová. Vo veku 15 rokov ju poslali do dievčenskej školy, do Allenswoodu, neďaleko Londýna. Pod osobnou starostlivosťou a za podporoy riaditeľky školy Marie Souvestre sa stala z plachého dievčatka vedúcou osobnosťou študentiek. V roku 1902 sa vrátila do New Yorku a debutovala vo vyššej spoločnosti, no vzápätí sa snažila z tejto spoločnosti ujsť a pracovala v mestskom zaopatrovacom dome pre chudobných. 17. marca 1905 sa vydáva za svojho vzdialeného bratanca F.D.Roosevelta.
[upraviť] Manželka a matka

V nasledujúcich 11 rokoch porodila Eleanor 6 detí. Jedno z nich zomrelo, ako malé. V ich výchove sa podrobila dominancií svojej nepríjemnej svokry. V roku 1910 po voľbe manžela do senátu štátu New York plnila spoločenské úlohy, aké sa od manželky štátneho úradníka očakávali. Ako manželka tajomníka ministra vojnového loďstva pôsobila počas I. svetovej vojny v organizácií medzinárodného červeného kríža.

Koniec vojny ju zastihol v nepríjemnej situácií, keď zistila manželovu náklonnosť k inej žene. Nakoniec sa Eleonor a Franklin zmierili, ale po návrate do New Yorku sa rozhodla žiť svoj vlastný život. Rozvíjala aktivity v „Lige žien voličiek“ v ženských odboroch. V rokoch 1924-1928 bola predsedníčkou finančného oddelenia sekcie žien pri Demokratickej strane štátu New York. Povzbudzovaná manželovým poradcom Louisom Howem živo sa zaujímala o verejné záležitosti. V r. 1928 zohrala významnú úlohu v kampani za zvolenie F.Roosevelta na úrad guvernéra štátu New York a v r. 1932 v jeho kampani za zvolenie prezidentom USA.

Keď sa jej manžel v r. 1933 stal prezidentom, veľmi sa jej nechcelo presťahovať do Bieleho domu. Obávala sa, že bude väzňom v pozlátenej klietke, ale ako prvá dáma porušila mnoho zaužívaných a predpísaných zvykov. Inicializovala týždenné tlačové konferencie s novinárkami. Robila prednášky po celej krajine, mala vlastný rozhlasový program, jej novinový stĺpec My Day, bol uverejňovaný niekoľko rokov. Na svojich cestách po krajine slúžila svojmu manželovi, ako jeho „oči a uši“, ktoré sa stali dôležitým názorom ovplyvňujúcim politiku voči rasovým menšinám a vrstvám obyvateľstva potrebujúcim pomoc. V r. 1941-1942 bola námestníčkou riaditeľa Úradu pre občiansku obranu. V priebehu II. svetovej vojny navštívila amerických vojakov v Anglicku, v južnom Pacifiku v Karibiku na amerických vojenských základniach.

Po smrti svojho manžela 12. apríla 1945, sa zdalo, že jej príbeh skončil, no ešte nasledujúcich 17 rokov pôsobila vo verejnej službe a urobila možno najviac za svojej skvelej kariéry. V decembri 1945 ju prezident Harry S. Truman vymenoval za členku delegácie pri OSN. Ako predseda komisie pre ľudské práva stála pri zrode Všeobecnej deklarácie ľudských práv. V r. 1952 na svoju funkciu rezignovala, ale prezident J. F. Kennedy ju znovu v r. 1961 vymenoval. Stále pôsobila v orgánoch Demokratickej strany. V r. 1952 a 1956 podporovala v prezidentskej kampani Adlai Stevensona.

Je autorkou radu kníh a početných publicistických statí na rôzne sociálne otázky a otázky medzinárodných vzťahov. Dlhšiu dobu bola kronikárkou novín New York World Telegramm a spolupracovala tiež s novinami New York Post. Zomrela 7. novemra 1962 a je pochovaná v Hyde Parku, vedľa svojho manžela.

Socrates

Sokrates (starogr. Σωκράτης Sōkrátēs * asi 469 pred Kr., Atény – † 399 pred Kr., Atény) bol starogrécky filozof, tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg.

Sokrates bol synom sochára Sofroniska a babice Fainarety. Sokrates sa spočiatku zaoberal filozofiou prírody a matematikou, ktorú zanechal pravdepodobne pod vplyvom Anaxagora. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli - i keď nepriamo - aj jeho prvými učiteľmi dialektiky a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil ako moralista a politik, pokúšal sa o reformu demokratického zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia. Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním. Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa z Platónových dialógov, zo Spomienok Xenofonta a z krátkych zmienok u Aristotela. Jeho najznámejší výrok bol "ξέρω, ότι δεν ξέρω τίποτα" (xéro, óti den xéro típota; "viem, že nič neviem"). Tento výrok sa dá vyjadriť tak, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.

Sokrates sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitejšie: naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“. Namiesto viery v to, čo rozpráva mýtus, musí mudrc odhaliť pravdu v sebe samom.

Sokrates však túto pravdu nehľadá v osamotenom hĺbaní, ponorení do seba, ale v rozhovore. Lebo pravda nie je niečo, po čom by sme mohli bezprostredne siahnuť. Pravda sa nám nezjavuje, môžeme sa len usilovať k nej priblížiť tým, že objasníme predstavy a myšlienky, ktoré o nej máme. To sa však môže podariť iba v rozhovore, v ktorom sme postavení pred výzvu povedať, čo si myslíme a našu mienku zdôvodniť. Sokratovi partneri v rozhovore musia takmer vždy zakúsiť, že to, čo hovoria, vedie k hlúpostiam a protirečeniam. Ustavičným pýtaním ich Sokrates núti objasniť predpoklady, z ktorých skryte vychádzajú. Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, ktorý zastáva princíp rozumovej argumentácie.

Napriek tomu, že sa Sokrates zaraďuje medzi najväčších starogréckych filozofov, je pravdou, že s určitosťou môžeme o ňom povedať len to, kedy zomrel. V roku 399 pred Kr. bol odsúdený aténskym súdom na smrť pre bezbožnosť a marenie výchovy aténskej mládeže. Jeho obžaloba bola založená na obvinení z pohoršovania mladých najmä svojou neverou v aténskych bohov. Platón, jeho žiak, sa však vo svojom diele Obrana Sokratova snažil ukázať, že na pozadí Sokratovho odsúdenia stojí nenávisť voči jeho politickým prejavom. Sokrates bol totiž proti aténskej demokracii, a práve demokrati po uchopení moci vykonštruovali spomínané obvinenie. Určiť čas narodenia Sokrata je možné opäť len vďaka Platónovi, ktorý píše, že Sokrates mal vo chvíli vykonania trestu smrti asi 70 rokov. Preto rok narodenia kladieme do obdobia rokov 470 – 469 pred Kr.

Sokratovými rodičmi bol otec sochár a matka pôrodná babica alebo práčka šiat. Pravdepodobne bol dvakrát ženatý; jeho prvou manželkou bola Mirta a druhou Xantipa, pričom mal tri deti.[1] Svoj život prežil v Aténach, z ktorých odchádzal len pri účasti na vojenskom ťažení. Takto sa zapojil do troch známych bitiek pri mestách Potideya, Anfipoly a Delio. Neúspešných bojovníkov neodsudzoval, ba naopak – vyjadroval nesúhlas s trestom smrti pre týchto porazených, ktorí boli obvinení, že po námornej bitke nepochovali svojich mŕtvych. Sokrates však k neúspešným určite nepatril, bol odvážny a silný, ktorý dokázal vydržať aj zimu naľahko oblečený. Podľa Platóna bol svojím spôsobom príťažlivý a výnimočný, takže v ňom vo svojich dielach koncentroval najlepšie a najmúdrejšie myšlienky. Tiež však popisuje, že bol fyzicky nepekný, pričom jeho opis umožnil neskorším autorom vytvoriť známe Sokratove umelecké zobrazenia.

Sokratova účasť na ťaženiach nebola náhodná – po dosiahnutí základného vzdelania bol vychovávaný k fyzickej zdatnosti. Zaoberal sa však aj hudbou, gramatikou, geometriou a aritmetikou. Mal silné morálne kvality – bol známy svojou čestnosťou, nepodplatiteľnosťou v spoločenských funkciách a dôsledným dodržiavaním svojich povinností.

Ernst Cassirer: Nikdy neútočí na teórie svojich predchodcov, ani ich nekritizuje; jeho zámerom nie je vypracovať nové filozofické učenie. Všetky predchádzajúce problémy uňho nadobúdajú nový význam, lebo ich zasadzuje do nového myšlienkového rámca. Jeho pozornosť plne absorboval teoretický záujem o človeka. Jeho filozofia, ak vôbec dajakú filozofiu má, je filozofia dôsledne antropologická.

Sokratova smrť je považovaná za mučenícku. Ranokresťanskí myslitelia sa snažili prijať Sokrata ako kresťana za svojho. Jednak preto, že kresťanstvo si prialo získať na vážnosti pred starovekým svetom nájdením súladu s gréckym myslením, a taktiež preto, že Sokrates bola mimoriadna osobnosť. Sokrates však žil niekoľko storočí pred Kristom. Vo svojej druhej Obrane z rokov okolo 150-160 po Kr. písal Justin Mučeník o Sokratovi ako o kresťanovi pred Kristom.

Freddie Mercury

Freddie Mercury (* 5. september 1946, Zanzibar – † 24. november 1991, Londýn) bol britský klavirista, skladateľ a vedúci spevák rockovej skupiny Queen. Pochádzal zo Zanzibaru, jeho pôvodné meno je Farookh Frederic Bulsara.

Freddie Mercury uzrel svetlo sveta 5. septembra 1946 na africkom ostrove Zanzibar, ktorý bol v tom čase britskou kolóniou. V súčasnosti Zanzibar patrí k Tanzánii.

Jeho rodičia Bomi a Jer Bulsara boli indicko- perského pôvodu. Freddie mal jednu mladšiu sestru Kashmiru. Ako osemročného ho zo Zanzibaru poslali rodičia späť do Indie, kde navštevoval anglickú internátnu školu Svätého Petra v Panchgani blízko Bombaja. Tu sa naučil hrať na klavír a založil svoju prvú skupinu nazvanú The Hectics. Väčšinu svojho detstva prežil v Indii pri svojej tete a starej mame.

Keď mal Freddie sedemnásť rokov jeho rodina sa presťahovala počas zanzibarskej revolúcie roku 1964 do Anglicka. V Anglicku študoval na Isleworth Polytechnic (teraz West Thames College) v západnom Londýne históriu umenia. V tých časoch so svojimi priateľmi pravidelne navštevoval vystúpenia na Eel Pie Island, kde účinkoval aj Rod Stewart, Long John Baldry, The Dowliners Sect, Brian Auger, The Artwoods a rozliční americkí bluesoví umelci. Na Ealing Art College neskôr získal vysokoškolský diplom v odbore umeleckého a grafického dizajnu. Tieto svoje znalosti mohol neskôr skvele využiť pri návrhu vizuálnej prezentácie skupiny Queen.

Už počas štúdia sa spriatelil so svojimi budúcimi druhmi na ceste slávy – bubeníkom Rogerom Taylorom a gitaristom Brianom Mayom, ktorí v tom čase tvorili spolu s Timom Staffellom skupinu Smile. Zoznámil ich práve Tim Staffell. Po zániku skupiny Smile spôsobenom Staffellovým odchodom Freddie Mercury, Brian May a Roger Taylor vytvorili skupinu Queen. Neskôr sa k nim pridal basgitarista John Deacon. Freddie navrhol logo skupiny (kombináciou ich znamení zverokruhu) „Je to len pomenovanie, ale evidentne veľmi kráľovské. “ A tak sa štyria vysokoškolsky vzdelaní muzikanti začali prebíjať nemilosrdným svetom showbiznisu.

Freddie bol od začiatku bombardovaný útokmi novinárov pre okázalú show, ktorú zvykol predvádzať na koncertoch. Hudobná tlač ho odsudzovala ako symbol všetkého skazeného v rocku. Sčasti to bolo tým, že Queen sa stal populárny priam raketovou rýchlosťou. „Keď počujete, že ste sfetovaní, že nemáte žiadny talent a celá vaša kariéra bola len výmysel, to vás raní na duši.“ Hoci na prvých priečkach hitparád ich piesne lámali rekord za rekordom, pre anglickú tlač boli stále len akousi nepodarenou napodobneninou Led Zeppelin.

„ Vždy som vedel, že som hviezda. A teraz sa zdá, že so mnou súhlasí aj zbytok sveta.“

Davy ho milovali a mali na to dobrý dôvod. Mercury v žiadnom prípade nebol len zhýralcom. Nepreslávil sa len svojím oslnivým zjavom, charakteristickým predkusom (za celý život nepodstúpil operáciu chrupu, lebo sa bál o svoj hlas), búrlivými večierkami, provokatívnymi výrokmi, či nie vždy práve vkusným šatníkom. Dôvodom, prečo ho dodnes obdivuje kopa ľudí po celom svete, je predovšetkým jeho božský tenor s rozsahom štyri oktávy. Venoval sa náročnému, takmer opernému spevu. Bol brilantný klavirista, nadaný umelec a hoci na pódiu vyvádzal ako diabol, v súkromí to bol vraj človek s veľkým srdcom…

Freddie Mercury je považovaný za jedného z najlepších spevákov populárnej hudby na svete. Jeho hlas má rozsah štyroch oktáv. Aj keď jeho hovorová reč je skôr v barytónovom rozsahu, väčšina jeho piesní je spievaná v tenore.

Mercury skomponoval desať zo sedemnástich najväčších hitov skupiny Queen: „Seven Seas of Rhye“, „Killer Queen“, „Bohemian Rhapsody“, „Somebody to Love“, „Good Old-Fashioned Lover Boy“, „We Are the Champions“, „Bicycle Race“, „Don't Stop Me Now“, „Crazy Little Thing Called Love“ a „Play the Game“.

Najviac pozoruhodné na jeho komponovaní je to, že skladal piesne rôznych žánrov vrátane rockabilly, heavy metalu aj diska. V porovnaní s viacerými rockovými skladateľmi, Freddie inklinoval ku skladaniu hudobne zložitejšieho materiálu. Napríklad skladba „Bohemian Rhapsody“ je neperiodická a je zložená zo skoro šesťdesiatich akordov, oproti tomu skladba „Crazy Thing Called Love“ je zložená iba z pár akordov. Napriek faktu, že Mercury veľakrát komponoval veľmi zložité zvukové harmónie sťažoval sa, že len ťažko dokáže rozumieť hudbe.

Producent Gary Langan, ktorý spolupracoval so skupinou Queen na výrobe viacerých albumov v ich počiatkoch poznamenáva, že Freddie bol stále intenzívnou podporou ostatných členov skupiny pri ich komponovaní, a dokázal sa starať viac o druhých ako sám o seba. Bol to rozdiel oproti iným skupinám. Keď bol v inej skupine známy skladateľ a niektorý iný člen skladal musel sa veľakrát hádať aby sa presadil.

Mercury používal pri komponovaní klavír. Často vyberal kombinácie tónov, ktoré boli technicky náročné pre ostatných členov, ako aj pre ďalšieho lídra skupiny gitaristu Briana Maya. I keď mal Freddie len slabé technické znalosti v hre na gitaru, dokázal skomponovať party a rífy pre tento nástroj vrátane väčšiny toho, čo môžeme počuť v skladbe „Bohemian Rhapsody“. Napísal aj gitarové party ku skladbe „Crazy Little Thing Called Love“, ktoré aj bežne dokázal hrávať na živých vystúpeniach.

„Keď budem mŕtvy, chcem, aby som ostal v spomienkach ľudí ako hudobník nejakej hodnoty a podstaty.“

Čo sľúbil, aj dodržal. Jeho kritikou pod čiernu zem znosená rocková opera "Bohemian Rhapsody", hymna všetkých rockerov "We Will Rock You", songy ako "We Are the Champions", "The Show Must Go On", "Tie Your Mother Down", "Under Pressure", "Who Wants To Live Forever"…

Jim Hutton vo svojej knihe Mercury an Me píše, že Freddiemu diagnostikovali AIDS na jar 1987. Počas nasledujúcich rokov sa jeho zdravotný stav začal zhoršovať. Vidno to aj na videoklipoch. Na jeho poslednom videu ku skladbe "These Are the Days of Our Lives" je jeho zlý zdravotný stav zjavný.

22. novembra 1991 zavolal Mercury svojho manažéra Jima Beacha do svojho kensingtonského domu, aby spolu prebrali zverejnenie jeho zdravotného stavu. Nasledujúci deň 23. novembra 1991 poskytli tlači toto vyhlásenie:
„Po objavení enormného počtu domnienok v tlači z posledných dvoch týždňov by som chcel verejne potvrdiť, že som bol pozitívne testovaný na HIV a mám AIDS. S ohľadom na ochranu môjho súkromia som považoval za správne nezverejňovať túto informáciu o mojej osobe. Napriek tomu je čas, aby sa moji priatelia a fanúšikovia z celého sveta dozvedeli pravdu a dúfam, že sa všetci spoja s mojimi lekármi a celým svetom v boji proti tejto hroznej chorobe. Moje súkromie bolo vždy neverejné, bol som známy tým, že som nerád poskytoval o ňom interview. Pochopte prosím, že s týmto pravidlom budem pokračovať.“

Necelých 24 hodín po tomto vyhlásení vo veku 45 rokov Mercury umrel.
Pred svojim koncom bol pre zákernú chorobu nútený vzdať sa doterajšieho spôsobu života a s priateľom Jimom Huttnom sa utiahol do súkromia. Bojoval až do konca.
„Moje srdce vo mne puká, môj make-up možno steká… postavím sa tomu s rozosmiatou tvárou, ja som sa nikdy nevzdával, show musí pokračovať…“

Fyzicky i psychicky vyčerpaný Freddie nahral so skupinou posledný album Innuendo a v tom istom roku, 24. novembra 1991 navždy opustil tento svet. Nakazeného vírusom HIV ho v kruhu milovaných zdolal zápal pľúc. Značnú časť svojho majetku zanechal v závete práve na výskum choroby, ktorá ho zložila. Dom, v ktorom žil v Londýne, zdedila Mary Austin, ktorá mu bola až do poslednej chvíle dôvernou priateľkou. Tá vo Freddieho dome žije dodnes aj so svojou rodinou.