Henry Ford

Henry Ford (* 30. júl 1863 – † 7. apríl 1947) bol americký vynálezca a priemyselník, priekopník automobilového priemyslu.

Narodil sa v rodine farmára ako jedno zo šiestich detí Mary a Williama Fordovcov. Vyrastal na rodinnej farme v Greenfielde v štáte Michigan. Vďaka tomu sa Ford skoro zoznámil s tvrdou manuálnou prácou. Už od svojich desiatich rokov bol fascinovaný technikou. V dvanástich videl lokomotívu čo zmenilo jeho život. Bolo to prvé vozidlo bez zvieracieho ťahu aké kedy videl. V šestnástich rokoch odišiel do neďalekého Detroitu, aby sa vyučil za zámočníckeho učňa. Pracoval v Drydock Engine Works v dielni na parné stroje. Než sa Henry Ford stal strojníkom, musel viac ako tri roky pracovať nevýnosne ako učeň. Po vyučení sa vrátil na otcovu farmu, kde sa venoval opravám parných strojov. Už vtedy ale vedel, že jeho osud leží inde. Nejaký čas myslel na využitie pary, ale po čase si uvedomil že je táto cesta slepá. Čítaním vedeckých časopisov sa dozvedel o stroji nazývanom Otto (tichom plynovom motore). Odborníci sa zhodovali na jednom, že benzín nikdy nenahradí paru pri pohone motora. Henry Ford sa nevzdal a stále viac času a síl venoval vývoju strojov, ktorým patrila budúcnosť - benzínovým motorom. Ford sa od svojej práce nenechal odviesť napriek naliehaniu svojho otca a prísľubu pôdy ak sa vzdá prekliatych strojov. V roku 1888 sa oženil s Clarou Bryant s ktorou mal jediného syna.

V roku 1891 sa zamestnal v Edison Illuminating Company ako inžinier a po druhý raz opustil rodinnú farmu. Čoskoro sa stal hlavným inžinierom a mohol sa naplno pustiť do svojich experimentov. Každý večer po návrate z továrne domovtrávil hodiny prácou na benzínovom motore. Úsilie a vytrvalost neboli márne. V roku 1896 zostrojil svoje prvé samohybné vozidlo podobné bicyklu, zvané Quadricycle. Povzbudený svojim úspechom založil spolu s ďalšími investormi v roku 1899 Detroit Automobile Company. Chcel dokázať nesprávnosť tvrdenia, že automobil je hračka bohatých. Žiadny obchodník v Detroite by nebol investoval do tak riskantného podniku. Ľudia obvykle prijímaju nový výrobok váhavo, zvlášť keď je postrádateľný. Spoločnosť Detroit Automobile Company však nikdy nepredala viac ako šesť alebo sedem automobilov ročne. Záujem spoločníkov bol vyrábať automobily na zakázku čo bolo v rozpore s Fordovou predstavou automobilu pre širokú verejnosť. Tieto rozpory narastali. Časom nechal ale svoju firmu zbankrotovať, lebo bol presvedčený že jeho autá môžu byť ešte lepšie a je predčasné začínať s masovou výrobou. Ďalší pokus prišiel v roku 1901 s firmou Henry Ford Company. Vývoj postupoval dobre, ale čoskoro prišiel konflikt s investormi, ktorí namiesto Fordovej vízie lacného auta pre všetkých presadzovali luxusné modely. Neostávalo mu nič iné ako podnik opustiť, ten však nezbankrotoval, ale premenil sa na značku luxusných automobilov Cadillac Automobile Company.

Do tretice založil The Ford Motor Company. Kde základné imanie bolo 28 000 dolárov a bolo vyzbierané od rádových občanov. S touto spoločnosťou si naplnil svoju víziu do poslednej bodky. The Ford Motor Company začala vyrábať automobily v továrni na Mack Avenue v Detroite. Bol prvý, ktorý začal vyrábať autá na montážnej linke, čo umožňovalo masovú produkciu cenovo výhodných automobilov. Týmto ľudovým automobilom bol legendárny Ford T, ktorého sa od roku 1908 do roku 1927 vyrobilo a predalo neuveriteľných 15 007 034 kusov. Nástupca tohto legendárneho modelu, ktorý niesol označenie Ford A dosiahol taktiež úctyhodných 4 000 000 predaných kusov. Tento úspech znamenal nielen revolúciu v priemysle, ale tak veľký vplyv na modernú kultúru, že mnohí teoretici nazývajú toto obdobie ekonomickej a sociálnej histórie ako "Fordizmus".

Henry Ford patrí nielen k podnikateľským veličinám, ale aj k technicky a organizačne nadaným ľuďom. Na svojom konte má 161 patentov. Jeho snaha o produkciu pri vynaložení čo najmenších nákladov viedla nielen k vynálezom rôznych technických vymožeností, ale tiež k objavu faktu, že spokojný zamestnanec toho urobí viac, ako traja nespokojní. Bol dobrým známym vtedajších boháčov a obchodníkov v USA, napríklad Firestone, Edison, Rockefeller a ďalší. O čo bol Ford úspešnejší v profesionálnom živote, o to bol neúspešnejší v súkromnom živote. Celý svoj život venoval iba autám.

Charlie Chaplin

Charles Spencer Chaplin sa narodil 16. aprila 1889 v Londýne. Jeho otec, Charles Spencer starší, a matka, Hannah Harriette Hillová, boli varietní umelci. Napriek atmosfére zábavného priemyslu, ktorá ovládala celý ich život, mali Charles a jeho nevlastný brat Sydney detstvo ako vystrihnuté z kníh Charlesa Dickensa - plné biedy, hladovania, chudobincov.

Charles bol veľmi utiahnuté dieťa. Neznášal spoločnost' ostatných detí a nevedel s nimi komunikovat'. Ako by sme povedali dnes: bol mamičkiným maznáčikom. Matka bola preňho zdrojom inšpirácie, od ktorej sa učil nielen hereckým technikám
, ale aj životným postojom. Jeho otcovi, bohémskemu umelcovi, rodinný život nesvedčal. Preto zanedlho po Charlesovom narodení rodinu opustil. Charles prvýkrát vystúpil na dosky, ktoré znamenajú svet ako pat'ročný. Zastúpil matku, ktorá pri spievaní náhle stratila hlas. Jeho vystupénie bolo také zábavné, že mu ľudia hádzali na javisko drobné mince. Salvu smiechu vyvolalo, ked' Charles prestal spievať, pozbieral peniaze a potom pokračoval v speve, akoby sa nechumelilo. Aj napriek takýmto drobným úspechom však rodina nemala dost' peňazí na normálny život. Matka sa odsťahovala do londýnskeho chudobinca, Charles a Sydney museli odíst' do Hanwellskej školy pre siroty a chudobné deti. A neskôr ich postihol d'alší úder osudu. U ich matky sa prejavila duševná choroba a chlapcov sa ujal otec. Ten na tom nebol ovel'a lepšie. Bol t'azký alkoholik a dával sa vydržiavat' svojou milenkou. Alkoholizmus bol častou chorobou väčšiny umelcov a taktiež i príčinou smrti len 38-ročného Charlesa Spencera Chaplina staršieho. Od tejto chvíle sa obaja bratia museli živit' takmer sami. Vrátili sa síce k matke, tá však nebola schopná postarat' sa o nich. Ked'že Charlie vedel jediné - rozosmievat' ľudí, rozhodol sa živit' sa tým. V sedemnástich sa pridal k revue Freda Karnoa, s ktorým cestoval po celej Amerike. V novembri 1913 podpísal kontrakt s Mackom Sennettom z firmy Keyston a odišiel do Hollywoodu.

Jeho prvý film Making a Love mal premiéru vo februári 1914. V tom istom roku nakrútil d'alších 35 filmov. Jeho značkou sa stal tulák so štetkou fúzov, s pinčom a bambusovou paličkou, v príliš vol'ných nohaviciach a obrovských topankách. Ako sám neskôr povedal, k svojmu imidžu prišiel vlastne náhodou: ,,Nemal som poňatia, ako by mala moja postava vyzerať. Jednoducho som otvoril skriňu a navliekol na seba, čo som videl.

A ked'že som sa nevedel rozhodnuť, či má byť tulák mladý, alebo starý, pridal som mu ešte fúzy, aby nebolo také ľahké určiť vek." Bol to obrovský úspech. Ľudia ho milovali. A on konečne zarábal vel'ké peniaze. V roku 1919 založil spolu s hercom Douglasom Fairbanksom, jeho manželkou herečkou Mary Pickfordovou a režisérom D. W. Griffithom spoločnost' United Artists. A ešte intenzívnejšie pokračoval v nakrúcaní grotesiek. Nemé filmy ako Kid, Zlatá horúčka, Svetlá vel'komesta neskôr vystriedali zvukové, tie však neboli o nič menej úspešné - ved' spomeňme napríklad Diktátora z roku 1940.

Okrem herectva mal však Charlie Chaplin vel'ký talent ešte na niečo - zvádzat' neplnoleté dievčiny. Jeho prvá manželka Mildred Harrisová mala len 16 rokov. On bol o 14 rokov starší. Aj jeho d'alšia žena Lita Greyova mala 16 rokov, on však už 35. Porodila mu dve deti, napriek tomu sa po dvoch rokoch rozviedli. S 19-ročnou
Paulette Godardovou, ktorú si zobral ako 44-ročný, im manželstvo vydržalo iba 6 rokov. V júni roku 1943 sa oženil so svojou štvrtou a poslednou ženou.

Osemnást'rošnej dcére dramatika Eugena O'Neilla - Oone - tridsaťšest'ročný vekový rozdiel neprekážal. Oona mu porodila osem detí a vydržala s ním až do jeho smrti. Napriek tomu, že si rodený Londýnčan vybudoval v Amerike obrovskú kariéru, táto krajina mu nikdy k srdcu neprirástla. Nikdy nezažiadal o občianstvo, čo sa mu v 50. rokoch vypomstilo. Mccarthizmus zasiahol kruto aj do jeho života - dostal sa na listinu podozrivých z protiamerickej činnosti. V roku 1952, ked' odcestoval do Británie na premiéru svojho najnovšieho filmu Limelight, ešte na lodi dostal správu, aby sa už do Ameriky nevracal, pretože ho tam nepustia. Hrdý Chaplin sa s celou rodinou presťahoval do Švajčiarska. Do Ameriky sa vrátil už iba raz. V roku 1972, ked' mu Akadémia udelila Oscara za celoživotné dielo. Bol dojatý, napriek tomu tu však už nechcel ostat'. Vrátil sa domov do Vevey, kde 25. decembra 1977 ako 88-ročný zomrel. Odišiel pokojne v spánku, obklopený rodinou. Ešte raz sa však jeho meno ocitio na prvých stránkach novín. V marci 1978 totiž niekto telo ukradol z rodinnej hrobky. Polícii sa ho podarilo nájst' až 18. mája toho istého roku.

Walt Disney

Walt Disney patrí k ikonám amerických dejín a národného mýtu o úspechu. Narodil sa v robotníckej rodine despotického otca v Chicagu 5. decembra 1901, teda pred sto rokmi. V prvej svetovej vojne slúžil v armáde ako dobrovoľník. Európa ho očarila. Už vtedy si zarábal kresbičkami. S bratom Royom odišiel do Hollywoodu. Víziou pohybujúcich sa obrazov postáv bol posadnutý.

Roku 1928 sa narodil Mickey Mouse, čiernovlasý myšiak. Distribúcia o neho nemala záujem, veď kto by sa chcel pozerať na nejakú myš? Obecenstvo vtedy vzrušovala iná novinka: zvuk. Disney pochopil, že komický účinok možno posilniť ruchmi a hudbou. Pribúdali ďalší hrdinovia - závistlivý káčer Donald, dobromyseľný pes Pluto, tri veselé prasiatka.

Disneyho grotesky, uvádzané ako osvieženie pred hlavným programom, boli čoraz populárnejšie. Začal chrliť ďalšie celovečerné rozprávky, ktoré boli viac sentimentálne než humorné: Pinocchio bol o drevenom panáčikovi, Dumbo o ušatom sloníčati, čo sa učí lietať, Bambi dojímal príhodami nežného srnčeka, sladkobôľnosť Popolušky a Šípkovej Ruženky ani nemusíme zdôrazňovať.

Začiatkom štyridsiatych rokov impérium zamestnávalo tisíc ľudí. Nakrúcal niekoľko protihitlerovských grotesiek, v ktorých má Káčer Donald účes podľa Hitlera. Disneyho obraz veľkého otca, chlebodarcu, sa láme okolo roku 1941 - jeho štúdiami otriasol štrajk zamestnancov, zatiaľ čo intelektuálna elita mu kruto máčala nos v jeho pýche. Jeho zvlášť ambiciózny projekt Fantázia, obrazová ilustrácia klasickej hudby, prepadol. Všetko to považoval za podraz, ktorý zorganizovali komunisti. Od tohto výroku boli disneyovky v sovietskom bloku na čiernej listine. Do slovenských kín sa prebojovali až začiatkom sedemdesiatych rokov - keď už Disney nežil.

Štúdio sa stalo bežnou továrňou na zábavu, ktorá chrlila nové a nové variácie osvedčených modelov, rozprávačských aj kreslených. Walt sa ospravedlňoval: „Radšej budem ľudí baviť a pritom dúfať, že im prinesiem aj nejaké poučenie, než ich len poúčať a pritom dúfať, že sa snáď aj zabavia.“ Disney - stále s bratom Royom - robil všetko, aby popularitu speňažil. Už v tridsiatych rokov vydáva gramofónové platne, začína ponúkať figúrky obľúbených postavičiek. Pod menom Walta Disneyho vychádzalo ročne v 30 krajinách 20 miliónov kníh a časopisov. V roku 1955 otvára v Kalifornii zábavný park Disneyland. Pracovitý určite bol, v jeho filmografii nájdeme 622 položiek, za ktoré získal 29 Oscarov.

V päťdesiatych rokoch začal s romantickými hranými filmami, kde obsadzoval tie najžiarivejšie hviezdy - slávne sú snímky Mary Poppinsová, Príbeh Robina Hooda, Meč a ruže či Rob Roy. Uznanie dosiahli dokumenty z prírody - aj nafilmovaní zvierací protagonisti však vždy boli dobrí alebo zlí, a vždy mali svoj príbeh. Zápletka bola vždy rovnaká: štvornohý protagonista musí prekonať prekážky, než sa dostane do bezpečia.

S Disneyho životom sa nespájajú nijaké škandály. Štyridsať rokov bol ženatý s Lillian Boundsovou. Stačilo mu málo, a tak sa správal aj k okoliu. Traduje sa, že panej, ktorá sa im starala o domácnosť, venoval na Vianoce vždy ten istý darček - akcie svojich podnikov. Tá ich zakaždým len znechutene hodila do skrine. Keď po jej smrti získal listiny jeden z pozostalých, stal sa z neho boháč.

Práve jeho obrovské, rôznorodé a ťažko uchopiteľné dielo zvádza k tomu, že Walta Disneyho chceme vidieť ako jednu z jeho postáv: buď ako ambiciózneho myšiaka, alebo ako jedného z mnohých kreslených bezohľadných hrabivých tyranov, čo jeho továreň stvorila.

Pod ťarchou všetkých produktov s jeho menom dávno zaniklo, že aj Disney kedysi patril medzi filmovú avantgardu, ktorá bola poháňaná nutkaním vymýšľať stále niečo nové a že veľký ruský klasik Sergej Ejzenštejn (Krížnik Potemkin) o ňom v monografii napísal: „V Shakespearových komédiách sa postavy donekonečna menia. Buď čarami, alebo sa ustavične prezliekajú. U Disneyho prechádzajú jedna do druhej. Metamorfóza už nie je prísľub. Keď čítame Ovídia, zdá že niektoré stránky celé prebral od Disneyho.“

Walt Disney zomrel 15. decembra 1966. Jeho priemyselné filmové impérium úspešne funguje dodnes.

Albert Einstein

Albert Einstein (* 14. marec 1879, Ulm – † 18. apríl 1955, Princeton) bol židovsko-nemecko-švajčiarsko-americký teoretický fyzik, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho vedca 20. storočia. Predložil teóriu relativity a významne prispel k rozvoju kvantovej mechaniky, štatistickej mechaniky a kozmológie. V roku 1921 mu bola za vysvetlenie fotoelektrického javu a zásluhy v oblasti teoretickej fyziky udelená Nobelova cena za fyziku.

Po sformulovaní všeobecnej teórie relativity v novembri 1915, sa stal Einstein známym na celom svete. Neskôr jeho sláva prekonala všetkých vedcov v histórii. Jeho meno sa stalo synonymom vysokej inteligencie a génia.

Keď mal päť rokov, otec mu ukázal kompas a Einstein si uvedomil, že niečo v „prázdnom“ priestore musí pôsobiť na strelku. Neskôr opísal Einstein túto skúsenosť ako jednu z najdôležitejších vo svojom živote. Hoci pre zábavu staval modely a neskôr mechanické zariadenia, bol považovaný za pomaly sa učiaceho žiaka - pravdepodobne kvôli dyslexii, hanblivosti alebo veľmi neobvyklej štruktúre mozgu (čo sa ukázalo po smrti pri skúmaní jeho mozgu). Neskôr sám Einstein prisudzoval objav teórie relativity svojej pomalosti. Hovoril, že vďaka tomu, že premýšľal o podstate priestoru a času neskôr ako ostatné deti, mohol zapojiť vyvinutejší intelekt. Iná, novšia, teória o jeho mentálnom vývoji predpokladá, že Einstein mal Aspergerov syndróm, poruchu príbuznú autizmu.

Od roku 1888 navštevoval Einstein Luitpold-Gymnasium, kde získal relatívne moderné vzdelania. Opakujúca sa fáma, že v matematike prepadal, nie je pravdou; dôvodom je chyba prvých biografov, ktorí si zamenili známkovací systém v Nemecku a vo Švajčiarsku (v Nemecku je najlepšia známka 1, vo Švajčiarsku je to 6) čo spôsobilo v neskorších rokoch zmätok. Dvaja z Einsteinových strýkov podporovali jeho intelektuálne záujmy počas neskoršieho detstva a ranej mladosti. Poskytovali mu vedecké, matematické a filozofické knihy.

Po skrachovaní elektrochemickej firmy jeho otca a strýka v roku 1894 sa rodina presťahovala z Mníchova do Pavie a neskôr blízkeho Milána. Albert však kvôli škole ostal v Mníchove. Disciplína a poriadok školského systému Nemeckého cisárstva mu ale nevyhovoval, čo sa ani nesnažil skrývať. Učitelia mu navyše vyčítali, že svojou neúctou ovplyvňoval aj ostatných spolužiakov. Preto 29. decembra 1894 opustil školu pomocou lekárskeho potvrdenia od spriateleného doktora, v ktorom bolo napísané, že jeho zdravotný stav vyžaduje pokoj a zdržiavanie sa u rodiny v Taliansku. Takisto mal aj potvrdenie od svojho profesora matematiky, že jeho vedomosti prevyšujú úroveň gymnázia, a že je dostatočne pripravený na vysokú školu. Keďže svojich rodičov neinformoval, že opustil školu, tí boli prekvapení keď ich šestnásťročný syn nečakane prišiel do ich domu v Pavii v Taliansku.

Einstein nevyhovel prianiu svojho otca študovať elektrotechniku. Namiesto toho sa rozhodol, na odporúčanie rodinného priateľa, uchádzať sa o miesto na Zürišskej Polytechnike, dnes Eidgenössische Technische Hochschule (Švajčiarska vysoká škola technická). Urobil to napriek tomu, že bol iba šestnásť a polročný a predpísaný vek na vstup bol osemnásť rokov. Navyše mal v tom čase absolvovaných iba šesť rokov vyššieho vzdelania. Keďže mu chýbala maturita, musel v lete 1895 – ako najmladší účastník pohovorov – absolvovať prijímacie skúšky. Namiesto intenzívnej prípravy však uprednostnil cestovanie po severnom Taliansku. Hoci výborne zvládol prírodovednú časť skúšky, všeobecná časť nedopadla najlepšie a Einstein nebol prijatý. Napriek tomu vďaka výsledkom z matematiky a fyziky zanechal dobrý dojem a presvedčil rektora aby mu sprostredkoval miesto na liberálne vedenej Kantonálnej strednej škole v Arau, kde nastúpil 26. októbra 1895 do tretieho ročníka (11. trieda) so zameraním na techniku.

Počas štúdia býval u rodiny profesora Josta Wintelera v dome naproti škole a zaľúbil sa do Marie, jednej z troch profesorových dcér. (Neskôr, v roku 1910 sa Albetrova sestra Maja zosobášila s Paulom, synom profesora Wintlera a Albertov priateľ Michele Besso sa oženil Annou, ďalšou dcérou profesora.) Aby sa vyhol armáde, koncom januára 1896 sa Einstein vzdal nemeckého občianstva a navyše vystúpil aj zo židovského náboženského spoločenstva. V septembri 1896 tu ukončil štúdium a získal maturitu.

Začiatkom školského roka 1896/1897 začal so štúdiom na Polytechnike v Zürichu, kde bol prijatý už bez prijímacích skúšok a Marie sa presťahovala do Olsbergu. Na rovnakú školu prestúpila aj srbka Mileva Marićová, ktorá v tomto ročníku študovala ako jediná žena rovnaký smer ako Einstein. Einsteinov vzťah k nej prerástol časom do ľúbostného.

V roku 1900 získal učiteľský diplom a po piatich rokoch bez štátneho občianstva získal v roku 1901 švajčiarske občianstvo, ktoré si ponechal až do smrti. V tej dobe diskutoval Einstein svoje vedecké záujmy so skupinou blízkych priateľov, vrátane Milevy. S Milevou mal nemanželskú dcéru Lieserl, narodenú v januári 1902 v Srbsku, kde bola aj adoptovaná. Jej osud nie je známy a nie je vylúčené, že zomrela na záškrt, nakoľko v Srbsku bola v tom čase epidémia záškrtu.

Aristotelis Onasis

Aristotelis Onasis, gr. Αριστοτέλης Ωνάσης - Aristotelis Onasis (15.1. 1906 – 15. 3. 1975) bol grécky lodný magnát a najbohatší človek sveta.

Onasis sa narodil v anatólskom meste Smyrna (dnes Izmir, Turecko). V tej dobe bola Smyrna osídlená predovšetkým Grékmi. Onasisovi rodičia boli Sokratis Onasis, miestny tabakový magnát a jeden z najbohatších a najvplyvnejších obyvateľov Smyrny a Pinelopi Dologlou. Onasisovi rodičia pochádzali z kraja Kapadócia, z dediny Moutalasski a boli to Kapadócki Gréci. Do Smyrny sa presťahovali kvôli Sokratovým podnikateľským aktivitám. Mladý Aristos, ako ho prezývali, chodil do najlepších mestských škôl a tak ovládal rôzne jazyky, turečtinu, taliančinu, španielčinu a angličtinu. Podľa jeho vyjadrení však v škole príliš nevynikal, dokonca mal milostné pomery s učiteľkami. V rokoch 1919–1922 bola Smyrna pričlenená ku Grécku, ale nakoniec utrpeli Gréci od Turkov porážku a tí napadli Smyrnu, mnoho obyvateľov zmasakrovali. Potom bola podpísaná Grécko-turecká výmena obyvateľov, teda všetci Gréci sa museli z Turecka vysťahovať (okolo 2 000 000 Grékov). Turci zhabali celý majetok Onasisovej rodiny a mladý Onasis odišiel spolu s tisíckami iných Maloázijskými Grékmi do Atén. Mal vtedy 16 rokov a bolo to prvýkrát, čo prišiel do Grécka. Aristosov život sa radikálne zmenil, musel sa prispôsobiť skromnému životu. Neskôr sa vydal na cestu do Istanbulu zarobiť peniaze na cestu do Argentíny. To sa mu aj podarilo a tak v roku 1923 prišiel Onasis do Argentíny iba s 250 dolármi.

V Argentíne si našiel rôzne práce, pracoval ako spojovateľ v telefónnej spoločnosti, vďaka čomu sa zdokonalil v jazykoch. Využíval tu opäť ženy, vďaka ktorým prišiel k peniazom a ktoré ho vďačne podporovali v jeho plánoch. Jeho nápad spočíval v importovaní tabaku z Turecka do Argentíny, čo sa mu vďaka kontaktom jeho otca podarilo a tak si Onasis založil v Argentíne vlastnú prosperujúcu tabakovú spoločnosť. Vďaka kontaktom sa Onasis neskôr stal aj konzulom Grécka v Argentíne. Obchodom s tabakom Onasis rýchlo zarobil svoj prvý milión dolárov. V roku 1932 kúpil prvú loď, ktorú nazval Kallirói, po svojej sestre. Onasis začal na loďiach rozvážať rôzne materiály a obchod bol taký výnosný, že nakoniec upustil od tabaku. Celú svoju pozornosť sústredil na lode a čoskoro si vytvoril svoju obchodnú flotilu, keď svoju firmu premiestnil do USA.

Z Onasisovej firmy sa čoskoro stala najmocnejšia loďiarska firma na svete. V roku 1954 bol obvinený FBI za porušenie zákona, nakoľko prekročil stanovený monopol a nariadenie, že veľké lodiarenské firmy môžu vlastniť iba občania USA. V Skutočnosti však išlo o to, že americká vláda sa obávala jeho moci a chcela ho zastaviť. Onasis bol uznaný vinným a bol povinný zaplatiť 7 000 000 dolárov. V roku 1957 odkúpil grécke aerolínie a premenoval ich na Olympic Air, ktoré fungujú dodnes. väčšina ropy transportovaná USA sa prevážala na Onasisových ľodiach. Onasis spolupracoval aj s gréckym diktátorom Georgiosom Papadopoulosom, keď chceli v Grécku postaviť rôzne rafinérie a továrne. To sa mu však kvôli nátlaku verejnosti nepodarilo a podobný projekt realizoval jeho rival Stavros Niarchos. Spolu s gréckymi magnátmi Niarchosom, Livanosom a Latsisom tvoril Onasis štvoricu najvplyvnejších lodných podnikateľov na svete. Onasis kúpil neobývaný grécky ostrov Skorpios a postavil si tu svoje sídlo, ostrov je dodnes majetkom Onasisovej rodiny.

V roku 1946 sa Onasis oženil s Athinou, dcérou gréckeho lodného magnáta z ostrovu Chios, Staurosa Livanosa. V roku 1948 sa im narodil syn Alexandros Onasis a v roku 1950 dcéra Christina. Svadba s Athinou bola zrejme Onasisova ambícia spojiť svoje impérium s Livanosovým a zabrániť tak vzájomnej konkurencií. Aj preto manželstvo nevydržalo, Onasis začal mať pomer s gréckou opernou speváčkou Mariou Callasovou. Aféra s Mariou Callasovou vraj bola založená na Onasisovej skutočnej láske k nej, no vzťah ukončil kvôli politickým dôvodom. V roku 1968 sa oženil s vdovou po americkom prezidentovi Jacqueline Kennedyovou. V roku 1973 sa zabil Aristotelov syn Alexandros, havaroval lietadlom. Od tejto doby sa Onasis stiahol do úzadia a podľa niektorých názorov to zapríčinilo jeho blízku smrť. V tejto dobe sa ťažko znášal so svojou manželkou Jacqueline a ľutoval, že opustil Mariu Callasovú. Onasis zomrel 15. marca 1975 vo svojom sídle vo Francúzsku vo veku 69 rokov na bronchopneumóniu.