Július Satinský

prozaik, dramatik, fejtónista, humorista, autor literatúry pre deti

* 20.08.1941 Bratislava
† 29.12.2002 Bratislava

Július Satinský bol rodákom z Bratislavy a k svojmu rodisku mal počas celého života vrúcny vzťah. Po maturite na Strednej pedagogickej škole študoval dramaturgiu na VŠMU. Už počas štúdia vystupoval spolu s Milanom Lasicom v autorských dialógoch v bratislavskej Tatre. V rokoch 1964 - 1967 pracoval ako dramaturg v Československej televízii v Bratislave a koncom 60. rokov pôsobil v Divadle na korze.
V roku 1970 mu normalizačná štátna moc znemožnila pôsobenie na Slovensku, preto v rokoch 1971 - 1972 spolu s Milanom Lasicom vystupovali v kabarete Večerní Brno. Neskôr nesmeli hrať ani tam. Od roku 1972 účinkoval v spevohre Novej scény v Bratislave, od roku 1978 aj v činohre. V roku 1982 prešiel do novozaloženého Štúdia S (teraz Štúdio L+S). Spolu s Milanom Lasicom sa stali zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a predstavuje spôsob intelektuálneho satirického nazerania na svet. Ich hry sa zvyčajne skladali z niekoľkých častí (scénky, skeče, piesne, improvizované vstupy).
Spolu oslávili štyridsať rokov spolupráce v Štúdiu S 20. decembra 1999.

Slovným humorom a spontánnym rozprávačstvom sa vyznačujú nielen knižné publikácie a fejtóny Júliusa Satinského (gestá sa v nich dajú čítať priamo, ale aj ako ironicky prevrátené). Snažil sa v nich provokáciou vzbudiť v čitateľovi túžbu stať sa podobne samostatnou a originálnou osobnosťou. Jeho azda najznámejšia kniha (nielen) pre deti je publikácia Rozprávky uja klobásu

Časť tvorby bola publicisticky orientovaná smerom k politickej satire.
Výbery z viacerých týchto článkov vyšli aj knižne a mnohé z nich aj sám ilustroval. V niekoľkých médiách (časopisy, rozhlas) mal pravidelné rubriky. Podieľal sa na úpravách viacerých divadelných hier a aj na prekladoch. Vo vydavateľstve L.C.A. v rokoch 1996 - 1998 vyšlo trojzväzkové Súborné dielo L+S a v roku 1999 kniha fejtónov Tristo hrmených.

Július Satinský bol v roku 1989 ocenený titulom zaslúžilý umelec.
Jeho meno nesie aj planétka 15946, ktorú 8. januára 1998 objavili astronómovia Slovenskej astronomickej spoločnosti A. Galád a A. Pravda.
Medailu Za zásluhy dostal Július Satinský in memoriam v roku 2003.

Rowan Atkinson

Rowan Sebastian Atkinson se narodil ve Stockfieldu v Anglii ve farmářské rodině. Rowan má dva starší bratry Ruperta a Rodneyho. Studoval matematiku a fyziku na univerzitách v Newcastlu a v Oxfordu. Po dokončení školy se však rozhodl pro kariéru komika. S kolegou z Oxfordu Richardem Curtisem začali psát komedie pro divadlo "Oxford Playhouse".

Nejprve se uplatnil jako divadelní komik a v roce 1979 pronikl také do televize jako herec a scénárista v seriálu BBC Nezprávy v devět "Not The Nine O\'Clock News". Seriál se stal obrovsky úspěšným, Rowan díky němu získal ocenění British Academy Award a stal se osobností BBC pro rok 1980. Jeho divadelní úspěchy také pokračovaly a zajišťovaly mu růst popularity. Stejný rok si také zahrál v televizní komedii Instantní smích "Canned Laughter".

Dalším velkým diváckým úspěchem se stal komediální seriál Černá zmije "Black Adder" (1983) a jeho pokračování Blackadder II (1986), Blackadder the Third (1987) a Blackadder Goes Forth (1989), na kterých opět spolupracoval Richardem Curtisem. Zahrál si role prince Edmunda Blackaddera, vévodu z Edinburghu, arcibiskupa z Canterbury a vévodu z Hastingsu. Filmový debut uskutečnil po boku Seana Conneryho a Kim Basingerové v bondovce Niky neříkej nikdy "Never Say Never Again".

Největšího úspěchu však dosáhl jako Mr. Bean v miniseriálech stejného názvu "Mr. Bean" (1989-95). Jeho komediální miniseriály, kde se objevuje jeho mini cooper a přítel plyšový medvídek Teddy se staly veleúspěšnými v mnoha zemích světa. Z Rowana se stává celosvětově známý herec, kterému většina lidí neřekne jinak než Mr. Bean.

V roli nepříjemného majitele hotelu si v malé roli zahrál ve filmu Čarodějky "The Witches" (1990). Další filmová minirole následovala v komedii Žhavé výstřely II "Hot Shots! Part Deux" (1993). O rok později si v roli otce Geralda zahrál s Hughem Grantem v komedii Čtyři svatby a jeden pohřeb "Four Weddings and a Funeral" (1994). Jednu z mála vážnějších rolí inspektora Fowlera ztvárnil v seriálu Tenká modrá linie The Thin Blue Line" (1995).

První významná hlavní role v celovečerním filmu přichází v roce 1997 ve filmu Bean-největší filmová katastrofa "Bean". Ve filmu si nejen zahrál, ale také k němu napsal scénář a byl jeho producentem. Bean nespolehlivý hlídač obrazů je vyslán spolu s vzácným obrazem jako expert na umění do Los Angeles. Jak to může dopadnout je každému jasné.

O dva roky později se objevuje ve sci-fi komedii Bestián: Kupředu, zpátky jen krok! "Blackadder Back & Forth". V roce 2001 si v roli narkoleptického Itala zahrál v komedii Milionový závod "Rat Race", kde se jako jeden z šesti ve velikém závode snaží získat výhru dva miliony dolarů. V roli majitele Strašidelného ostrova se objevil ve filmu "Scooby-Doo" spolu s kráskou Sarah Michelle Gellarovou.

V poslední době se objevil v parodii na Jamese Bonda v komedii "Johnny English" (2003), kde mu byli filmovými partnery John Malkovich a Natalie Imbruglia. V roli agenta britské tajné služby vskutku neotřelými a svéráznými způsoby odhalí francouzského magnáta, který chce ovládnout celou zemi a proměnit ji na největší vězení světa. Stejný rok si také zahrál ve filmu Láska je skutečně všechno "Love Actually".

Rowan je od roku 1990 ženatý se Sunetrou Sastry (asijatkou) s níž má dvě děti Genjamina a Jacka. Vlastní dvě filmové společnosti Tiger Television a Tiger Aspect Films.

Jaromír Jágr

Jaromír Jágr se narodil 15.2.1972 v Kladně a vyrůstal na statku v nedalekých Hnidousích. V dorostu přestoupil z PZ Kladno do konkurenčního Poldi a už v šestnácti letech nakoukl do nejvyšší české soutěže. V lize však odehrál pouhé dva roky (s bilancí 90 zápasů/77 bodů) a putoval do NHL.

Mladý talent si pro sezónu 1990/1991 vyhlédli scouti pitsburghských „tučňáků“ a od počátku nelitovali. Hráč s číslem 68, které nosil na památku dědečka, jenž zemřel při sovětské okupaci Československa, se narozdíl od spousty vrstevníků v NHL dokonale chytil a na konci sezóny byl zařazen do nejlepšího nováčkovského výběru. Tučňáci navíc vyhráli Stanley Cup, když ve finále porazili Minessotu Nord Stars 4:2 na zápasy.

Po boku legendárního Maria Lemieuxe Jaromír herně rostl a byl příslibem do dalších sezon. Právě proto mu vedení Penguins věnovalo zvýšenou pozornost a angažovalo kvůli němu Jiřího Hrdinu z Calgary Flames, aby mu pomáhal s adaptací na nové prostředí.

Následující rok Pitsburgh dokázal titul obhájit a Jágr se na tom podílel velkou měrou, především v play-off, do kterého si přinesl famózní formu. Jeho sólo ve finálové sérii proti Chicagu Blackhawks bylo označeno za branku roku. Pokus o stanleycupový hattrick však Pens nevyšel. V sezóně 1992/93 klub poprvé v historii vyhrál základní část soutěže, v play-off ovšem vypadl už ve čtvrtfinále s New York Islanders.

Jágrův výkonnostní vzestup potvrdila sezóna 1994/95, kdy si české pravé křídlo odneslo Art Ross Trophy pro nejlépe bodujícího hráče. Jágr měl sice ve zkrácené sezoně stejný počet bodů jako Eric Lindros, ale větší počet branek určil jako vítěze jeho. Bylo to vůbec poprvé, kdy si tuto cennou trofej odnesl Evropan.

Ročník 1995/96 byl Jágrovým nejúspěšnějším, co se počtu bodů týká. Získal jich 149 (62 branek + 87 asistencí) a skončil na druhém místě bodování, když ho předčil pouze týmový kolega Lemieux. Ani to však nepomohlo, aby se tým v play-off probojoval dál než do 3. kola. Následující sezoně vypadli Pinguins dokonce v prvním kole a Mario Lemieux se rozhodl ukončit kariéru.

Jaromír se tak stal největší hvězdou Pitsburghu, potažmo celé NHL, které v bodování kraloval následující čtyři sezóny. V sezoně 1998/99 dokonce získal i Hart Trophy pro nejužitečnějšího hráče. Pitsburghu to však k dobrému umístění nepomáhalo, a tak se v polovině sezóny 2001/2000 vrátil „Božský Mario“, aby mu pomohl. byl vzpruhou především pro Jágra, který po jeho návratu ožil a vybojoval již téměř ztracenou Art Ross Trophy.

V roce 1998 Jágr konečně prolomil smůlu v reprezentaci. Doposud platilo, že kam Jágr přijel, tam národní tým ztroskotal. Vítězství v Naganu se však zapsalo zlatým písmem do české sportovní historie a Jaromír se na něm značnou měrou podílel. Následující olympijské hry v Salt Lake City však česká výprava nezvládla, a tak Jágr na svůj další úspěch s reprezentací dále čeká. MS v Praze 2004 bylo pro Jaromíra a další zklamáním, vypadli jsme ve čtvrfinále s USA na samostatné nájezdy. Jaromír to označoval jako nejhorší porážku. Další rok probíhala výluka v NHL a tím se naskytla možnost reprezentovat všem světovým hvězdám. Proto bylo MS ve Vídni přehlídkou těch největších borců. Ve čtvrtfinále jsme tentokrát porazili na samostatné nájezdy USA my, poté v semifinále Švédy a nakonec ve finále Kanadu 3:0. Tím jsme získali zlato. A Jaromír vstoupil do spolku těch, kteří získali Stanley cup, zlato z MS a OH. Jinak toto zlato je označováno jako zlato pro Ivana Hlinku, který tragicky zahynul. Dále byl také na OH v Turíně, kde Češi získali bronzové medaile, čímž se většina borců ze zlaté generace s repre rozloučila. Mezi nimi byl i Jaromír Jágr, v roce 09 si to ovšem rozmyslel a po roce stráveném v KHL přijel reprezentovat.

V létě 2001 se rodák Hnidous rozhodl k odchodu z Pisburghu a přestoupil do Washingtonu s platem 11 milionů dolarů ročně. První sezónu se ovšem v týmu hodně trápil a teprve v druhé polovině ročníku 2002/03 se pořádně chytil a opět bojuje o přední místa v tabulkách.

Sezonu 2004/2005 odehrál Jágr, díky stávce NHL, půlku sezony v rodném Kladně a následně v ruském Omsku.

2. března 2006 se Jaromír Jágr stal nejlepším Evropanem v NHL, když v historické tabulce kanadského bodovaní dostihl Jari Kurriho. K výhře 6 : 1 nad Philadelphií přispěl dvěma góly a jednou přihrávkou a tím zaokrouhlil svoji celkovou bilanci v NHL na 1400 bodů. V listopadu téhož roku ho vynesly další dva body za gól a asistenci do sítě Pittsburghu v historickém pořadí produktivity na 12. místo před Stana Mikitu. Jágr měl na kontě 1468 bodů a není tak už před ním žádný hokejista s evropskými kořeny.

4. července 2008 Jaromír Jágr podepsal s vedením Avangardu Omsk dvouletou smlouvu. V sezóně 2008/09 hrál v KHL za Avangard Omsk a přijel i na EHT, konkrétně na České hokejové hry a následné MS ve Švýcarsku.

Jaromír Jágr je v nominaci českých hokejistů na únorové olympijské hry ve Vancouveru.

V osobním živetě Jaromír vystřídal několik slavných Češek, například Ivu Kubelkovou či Nicol Lenertovou, ale nakonec mu učarovala krásná slovenská MISS Andrea Verešová, se kterou se také rozešli. Momentálně chodí a žije s modelkou Innou Puhajkovou.
Hodně mu také pomáhá jeho maminka, která se o něj v Americe v nejtěžších chvílích vždy starala a jejíž kuchyni Jaromír miluje – především svíčkovou a vepřo, knedlo, zelo.

Paulo Coelho

Paulo Coelho (* 24. august 1947, Rio de Janeiro, Brazília) je brazílsky spisovateľ. Predtým ako sa úplne začal venovať literatúre, pôsobil ako riaditeľ divadla a autor hier, skladateľ, žurnalista.

Ako sedemročný sa stal žiakom jezuitskej školy svätého Ignáca v Rio. Už tu sa údajne rozhodol, že sa stane spisovateľom. Ako sedemnásťročný bol dvakrát internovaný v psychiatrickej liečebni (poslal ho tam jeho otec, keď mu oznámil, že chce byť spisovateľom), kde sa podrobil opakovanej elektrošokovej terapii.

Paulo študoval právo, no štúdium neukončil a začal sa venovať divadlu. Následne napísal texty pre úspešnú brazílsku alternatívnu rockovú kapelu a pre komixový seriál. Najznámejšie sú skladby, ktoré vznikli v spolupráci s Raulom Seixasom Eu nasci há dez mil anos atrás, Gita, Al Capone. Jeho fascinácia spirituálnym svetom sa zrodila už v čase hippies. Za svoje anarchistické aktivity bol uväznený.

Ako dvadsaťšesťročný sa rozhodne "byť normálny", zamestná sa v gramofónovej spoločnosti Polygram, ožení sa a presťahuje sa do Londýna. Tu sa začína pomaly venovať literatúre a rodia sa jeho prvotiny.

Paulo Coelho v januári 2006

V Amsterdame zažije mystické stretnutie, na základe ktorého sa vydá na púť do Santiaga de Compostela a stane sa katolíkom. O rok na to (1987) napíše svoju prvú knihu Pútnik – mágov denník (O diário de um mago), kde opíše zážitky na základe práve spomínanej púte. V roku 1988 napísal svoju najúspešnejšiu knihu Alchymista. Jeho prvé dve knihy sú bestsellermi až o pár rokov neskôr, keď vychádza román Brida.

Potom nasledovali ďalšie knihy, preklady do 56 jazykov a celosvetový úspech. Jeho knihy boli vydané v 150 krajinách. Jeho poslednou knihou je Alef(2010).

Doposiaľ snáď najvýznamnejším dielom stále ostáva Alchymista (O Alquimista), ktorý sa stal dôležitým literárnym fenoménom XX. storočia. Zaradil sa do výbavy povinného čítania na školách vo Francúzsku, Taliansku, Portugalsku, Brazílii, Taiwane, USA, Veľkej Británie, Španielsku a iných krajinách. Ilustrované vydanie Alchymistu urobil výtvarník Moebius (autor scén Piateho elementu). Filmárske práva na Alchymistu získala spoločnosť Warner Brothers, ktorá produkciu a réžiu zverila do rúk Laurencovi Fishburnovi. BMG Classics vydalo CD "Alchymistova symfónia". Toto dielo bolo inšpiráciou pre mnohé divadelné predstavenia a muzikály.

Paulo Coelho má vlastný inštitút Instituto Paulo Coelho, ktorý slúži na podporu chudobným deťom v Brazílii.

Viktor Frankl

Viktor Emil Frankl (* 26. marec 1905, Viedeň – † 2. september 1997, Viedeň) bol rakúsky neurológ a psychiater.

Viktor Emil Frankl sa narodil 26. 3. vo Viedni. Jeho rodičia pochádzajú z Pohořelic u Brna. Mal dvoch súrodencov - staršieho brata Waltera a mladšiu sestru Stellu. Jeho rodičia pochádzali z Česka, matka zo starého pražského židovského rodu, otec z Pohořelic na južnej Morave. Otec vykonával funkciu riaditeľa na rakúskom ministerstve sociálnych vecí.

Počas prvej svetovej vojny žila rodina až v tak veľkej biede, že deti museli chodiť v Pohořeliciach žobrať a kradnúť kukuricu na pole.

Frankl sa už počas štúdia na gymnáziu zaujímal o psychológiu. Stal sa nadaným a zanieteným študentom s veľkým záujmom o filozofiu a psychológiu. Už ako stredoškolák si písal so Sigmundom Freudom, ktorý odporučil jednu jeho prácu na vydanie v International Journal of Psychoanalysis.

Neskôr sa zoznámil s Alfredom Adlerom, ktorý ho tiež na nejaký čas zaujal. Ako mladý študent medicíny mal úvodnú prednášku na Medzinárodnom kongrese individuálnej psychológie, v ktorej vymedzil svoju vlastnú cestu. Základná myšlienka, na ktorej založil a prepracoval svoju psychoterapeutickú koncepciu znie: Človek je bytosť hľadajúca zmysel (logos) a poskytnúť človeku pomoc v jeho hľadaní zmyslu je jedna z úloh psychoterapie. Život je potenciálne zmysluplný za akýchkoľvek podmienok.

Po skončení štúdia medicíny pracoval ako psychiater vo Viedni. Rozhodol sa zabudnúť na svojich veľkých učiteľov a počúvať pozorne svojich pacientov.

V roku 1942 sa oženil so svojou prvou ženou, staničnou sestrou Tilly Grosserovou. Boli jednou z posledných dvojíc Židov, ktoré dostali povolenie od národných socialistov na sobáš. Tilly musela obetovať ich nenarodené dieťa, keďže Židom bolo zakázané mať deti, i keď boli manželmi. O deväť mesiacov neskôr ho zatkli aj s manželkou a celou rodinou a deportovali ich do Terezína (len jeho sestra Stella emigrovala už skôr do Austrálie).

V Osvienčime, Dachau a Terezíne strávil Frankl za dramatických okolností zvyšok vojnových rokov. Počas pobytu v koncentračných táboroch neustále stojí zoči-voči smrti, napokon ochorie i na škvrnitý týfus. Keď je tábor oslobodený americkými oddielmi, Frankl sa vracia do Viedne. Zisťuje zdrvujúce správy o svojich blízkych: manželka zahynula až po oslobodení anglickými oddielmi, Franklov otec zomrel hladom v Terezíne, jeho matka a brat v Osvienčime.

V ťažkých chvíľach po návrate mu pomáhali priatelia a práca, a v tom čase napísal počas iba deviatich dní knihu „Ein Psychologe erlebt das Konzentrationslager“. Vydal ju najskôr anonymne, no vzápätí vyšla pod názvom „... trotzdem Ja zum Leben sagen“ - „Napriek všetkému povedať životu áno“. Túto knihu sa snažil písať počas pobytu v táboroch, no niekoľkokrát mu ju zničili a po vojne ju spamäti rekonštruoval.

Tu si dramaticky overoval svoju psychologickú intuíciu, sformulované psychologické a filozofické postoje.

Zistil, že to, akým človek bude, záleží na ňom. Aj v koncentráku extrémny hlad vzbudil v niektorých ľuďoch zviera a v iných najjemnejšiu ušľachtilosť.

Známy je aj jeho príklad o životnej orientácii jednovaječných dvojčiat. Jeden z týchto bratov sa stal kriminálnikom, zdatným a rafinovaným a druhý kriminalistom, takým istým.

Frankl sa zaoberá človekom ako celkom. Podľa jeho názoru je ľudská povaha trojdimenzionálna. Má dimenziu fyziologickú (biologickú), psychologickú a noologickú.

Žiadna z dimenzií nesmie zostať nepovšimnutá. Frustrácia fyziologických potrieb spôsobí somatické ochorenie, ignorovanie psychologických potrieb spôsobí problémy emocionálne a neuspokojovanie noologických (duchovných, metafyzických) potrieb vedie k problémom v samom jadre osobnosti, k existenciálnej kríze, k absencii, či strate zmyslu života.

Človek má so zvieratami spoločnú biologickú a psychologickú dimenziu, ale ako človek sa osvedčí až keď sa povznesie do vyššej, ľudskej dimenzie, do dimenzie slobody a sebatranscendencie.

Ako existencialista považuje za základnú ľudskú vlastnosť slobodu vôle, aj keď jej uplatnenie nemusí byť ľahké. Človek nie je slobodný od podmienok, v ktorých žije, ale je slobodný na to, aby k nim zaujal stanovisko. Podmienky človeka nedeterminujú úplne. Záleží vždy na ňom, či sa im podrobí a vzdá, alebo nie. Môže sa i povzniesť nad ne.

Taktiež uznáva osud, ale v jeho rámci priznáva indivíduu slobodu rozhodovania a konania.

Teda nie sloboda bez determinizmu, ale napriek determinizmu.

Kým Freud považoval za hlavnú motivačnú silu človeka vôľu po slasti, Adler vôľu po moci, Frankl argumentuje, že súčasné teórie týmto považujú človeka za bytosť, ktorá buď reaguje na podnety, alebo abreaguje svoje pudy, ale neberú do úvahy, že svojím životom človek odpovedá na otázky, ktoré mu kladie život, a tak napĺňa zmysel, ktorý mu život ponúka.

K morálnemu správaniu nevedie človeka žiaden pud, ale si ho dobrovoľne vyberá. Tým vyjadruje pravú vôľu k zmyslu, ktorá musí byť výsledkom slobodných rozhodnutí.

Hľadanie zmyslu v živote je hlavnou zodpovednosťou každého človeka.

Zmysel nie je možné do situácií umelo vložiť, je tam už prítomný, len ho treba objaviť.

Nie je iba sebarealizáciou človeka, ale jeho opravdivým stretnutím so životom a druhými ľuďmi. Životný zmysel nie je abstraktný, ale taký konkrétny ako situácia sama. Človek musí byť otvorený situáciám, do ktorých sa dostáva a odkrývať ten zmysel, ktorý zodpovedá jeho účasti na nich.

Pokiaľ by zmysel, ktorý čaká na svoje naplnenie bol v skutočnosti iba sebavyjadrením, projekciou vlastného priania, ihneď by stratil svoju povahu požiadavku a výzvy. Nemohol by človeka osloviť, či povolať.

Myslím, že zmysel našej existencie nevynachádzame, ale objavujeme. (1995,s.100)

Znamená to, že zmysel života nemôžeme človeku predpísať. Môžeme mu ho pomôcť hľadať, no nájsť si ho musí sám. Podobne ako nemôžeme niekomu nariadiť, aby sa smial, ale môžeme ho rozosmiať niečím humorným, musíme aj existenciálne frustrovanému človeku ukázať bohatstvo a cenu sveta hodnôt a vôľa po zmysle vyklíči sama.

Nepýtame sa, čo ešte môžeme od života očakávať, ale čo život očakáva od nás.

Človek môže nachádzať zmysel pohyblivou orientáciou na tri skupiny hodnôt:
Tvorivé hodnoty, zamerané na prácu, dielo, službu Bohu, ľuďom.
Zážitkové hodnoty, zamerané na prežitie krásy prírody, vzťahov, umenia
Postojové hodnoty, zamerané na znášanie obmedzujúcich, náročných situácií, z ktorých niet úniku a človek im dáva hodnotu tým, že k nim zaujme statočný, odvážny, dôstojný postoj.

Trpiaci človek sa môže stať hrdinom, keď zmení svoje utrpenie na morálne víťazstvo.

Utrpenie môže byť zušľachťujúcim stavom pre človeka, nie len stavom deštruktívnym. Tragická triáda – utrpenie, vina a smrť môže byť príležitosťou pre najhlbší ľudský rast.

Hľadanie zmyslu ale môže byť prístupom človeka zmarené aj tam, kde sa priamo ponúka a očakáva. Ak človek napríklad umeleckú činnosť robí len pre peniaze, bez radosti a zadosťučinenia, bez snahy povedať niečo ostatným, stratil jej zmysel. Podobne aj pomáhajúce činnosti, vrátane poradenstva, keď sú vykonávané z pozície autority, bez kontaktu, záujmu o druhého a spoluúčasti, alebo len ako rutinná pracovná činnosť pre peniaze, nemusia byť zmysluplné pre človeka na jednej i druhej strane vzťahu.

Frankl bol príkladom vzácneho stretnutia filozofie a medicíny. Bol poznačený skúsenosťou, že jeho spolužiak spáchal samovraždu s knihou Nietzscheho filozofie v ruke a odvtedy si bol vedomý významu základných životných postojov pre život človeka..

Jeho psychológia býva nazývaná aj psychológiou výšin ako protiklad hlbinnej psychológie Z. Freuda.

Výšinami sa označuje dimenzia zmyslu, duchovná dimenzia. Freud a mnohí iní vedú vedecký rez človekom len jednou rovinou. Vidia v láske napr. hlavne potlačené pudy, v mozgu hlavne počítač a podobne. Redukujú humánne fenomény na subhumánne javy. Frankl elegantne odhalil takýto redukcionizmus a jeho nebezpečenstvo. Pri vedeckých analýzach má redukcionizmus svoje miesto, keď sa zameriavame na jednu dimenziu a hľadáme jej súvislosti s inými, ale ako výsledok vedeckého bádania je frustrujúci a deštruktívny.

Prínos na zmysel orientovanej terapie, alebo logoterapie aj pre nás spočíva v hlavne v upriamení pozornosti na metafyzické, duchovné a existenciálne rozmery osobnosti a možných príčin problémov, ako napr. noogénna neuróza.

Logoterapia s jej prepracovanými technikami sa používa v klinickej praxi napr. u terminálne chorých, drogovo závislých, patologických poruchách u mladistvých.

Frankl atraktívnym spôsobom upozornil na špecificky ľudskú dimenziu zmyslu a jej liečebný potenciál, prispel k rehumanizácii psychoterapie a medicíny.

Michelangelo Buonarroti

Michelangelo Buonarroti (1475-1564) sa narodil v Caprese v Toskánsku - provincii Talianska. V útlom detstve sa jeho rodina presťahovala do Florencie a Michcelangelo bol poslaný k opatrovateľke. Či to bol osud či nie, rodina, s ktorou žil, bola rodinou kamenníka a Michelangelo vždy tvrdil, že jeho záujem o kameň prameni z tejto doby. Michelangelo mal vždy umelecké ambície a po absolvovaní školy sa stal učňom Domenica Ghirlandaia - úspešného florentského malira fresiek. Ghirlandio skoro rozpoznal Michelangelovu genialitu a roku 1489 ho poslal študovať do socharskej dielne Bertolda.
Neskôr potom Michelangelova zručnosť zaujala Lorenza de Medici, tehdajšieho florenského panovníka. Mladý sochar začal žiť na jeho dvore, kde spokojne pracoval a študoval až do Lorenzovej smrti. Potom sa vratil do otcovského domu a ako jeho starší súčasník Leonardo da Vinci začal s dychtivým záujmom študovať anatómiu. Bolo mu dokonca udelené zvláštne povolenie pitvať tela v kostole Santo Spirito výmenou za vytesanie dreveného krucifixu ( kríž so sochou pribitého Krištovho tela ) pre tamojšieho farára.


FLORENCIA A RIM:

V následujúcich rokoch sa Florencia stala politycky nestabilná. Veľa ,,nových" kazatelou prorokoalo jej úpadok a v roku 1494 mesto dobyl Karol II. Michelangelo z Florencie utiekol. Roku 1496 bol povolaný do Ríma. Tu, okrem iných práci, vytesal slávnu Pietu (trúchliacej Panny Márie s Kristovým telom po zložení kríža). Táto výnimočná socha mu priniesla veľké uznanie a Michelangelo bol prehlašovaný za najlepšieho sochara Talianska, čo mu zaručovalo po celý život prestížne, často však veľmi zložité zákazky.
Michelangelo sa vrátil do Florencie, kde vytvoril v rokoch 1502-1504 päťmetrovu sochu Davida. Roku 1505 bol povolaný do Ríma novým pápežom Júliom II., prvým zo siedmych pápežov, pre ktorých Michelangelo pracoval. Július si želal, aby preňho Michelangelo postavil hrobku. Mal to byť obrovský monument s viacej než 40 sochami. Iba vyberanie kameňa pre stavbu hrobky zabralo 8 mesiacov. Behomtejto doby však papežovi došla trpezlivosť a od svojho zámeru ho vyhodil. Horko sklamaný opustil Michelangelo Rím, ale bol okamžite povolaný speť, aby tentokrát prívetivejšiemu Júlisovi , ktorý sa chcel nechať zvečniť prostredníctvom obrej bronzovej sochy. S nádejou, že po dokončení tejtozákazky bude môcť opäť pracovať na stavbehrobky, sa Michelangelo musel rozlúčiť potom, čo pápež opäť zmenil plány a zadal muprevedenie výzdoby stropu v Sixtínskej kaplnke.

Michelangelo protestoval s tím ,že malba nieje jeho skutočným oborom, ale pápež na zákazke trval, a tak umelec započal svoje majstrovské dielo. Onedlho bol ohromený výkonnosťou a obtiažnosťou tejto úlohy a prepustil všetkych svojich pomocníkov, aby svoje dielo mohol dokončiť sám. Trvalo mu to štyry roky (1508-1512).
V roku 1527 bol Rím pod vládou Karola V., Michelangelo obdržal poverenie k budovaniu opevnení. Obával sa však zrady a roku 1529 utiekol do Benátok.
V Ríme medzitým nastúpil pápež Klement II. a Michelangelo sa vrátil do Florencie, aby dokončil kaplnku Mediciových. Dotvoril hrobky Giuliana a Lorenza de Medici a ešte v tom istom roku 1534 opustil Florenciu, aby sa už nikdy nevrátil. Odcestoval do Ríma, kde pracoval na oltári Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne. To je miesto, kde sa zrodil jeho Psledný súd, na ktorom pracoval od roku 1535 do roku 1541.


HEROICKÁ VÍZIA:

Dôležitosť Michelangelových práci spočíva v absolutnom pochopení a obdivu k človeku a jeho veľkosti, ktoré vo svojich dielach vyjadroval. Renezančné filozofie pozerala na človeka ako na stred vesmíru, torým sa meralo všetko , a Michelangelo dosiahol tejto vízie idealizácie ľudskej formy.
Bol ovplyvnení maliarom Masacciom a socharom Donatelom, ale jeho najväčšou inšpiráciou bola antika. V poslednom súde použil Michelangelo rôzne tvary a formy ľudského tela k odhaleniu citov a emócií v mysliach všetkych zobrazných postáv. Niektoré z nich sa zvíjajú a krútia, kritici sa domnievajú, že umelec tím zobrazil svoj osibný pocit marnosti. Zoznam pohybov a gest na tomto obraze svedčí o Michelangelovek hlbokej znalosti ľudského tela a jeho funkcií. Michelangelo študoval a poznal pozíciu každého svalu, kosti a šľachy a nikdy nezobrazil tú istúpozíciu dva krát v inom zo svojich diel, bol schopný predstaviť si každý sebamenší detail vo svojej výnimočnej pamäti.


ARCHTEKT:

Michelangelo sa vždy považoval za sochára a i jeho malby sa vyznačujú určitým priestorovým pojatím. Viacmenej posledných troch rokoch svojho života sa umelec zaoberal predovšetkým architektúrou. V tomto oboru dosiahol tak isto pozoruhodných výsledkov ako v sochárstve. Pápežovia, postupne dosadzovaní do svojho úradu, zadávali Michelangelovi veľké zákazky. Najdôležitejším z nich bola stavba chrámu sv. Petra, ktorá započala za životapápeža Júlia II. roku 1506. Tak isto ako v prípade Sixtínskej kaplnky si Michelangelo najprv odopieral tak veľkú úlohu, ale nakoniec súhlasil a pustil sa do práce. Bohužial, toto dielo už nestačil dokončiť. Zomrel 1. Februára 1564.

Mick Jagger

Mick Jagger se narodil 26. července 1943 v Dartfordu v Anglii. Jeho rodné jméno zní Michael Phillip Jagger. Ve čtyřech letech se setkal s Keith Richardsem. Ovšem po nástupu na střední se rozešli. Každý nastoupil jinou školu. Roku 1960 se s Keith Richardsem opět setkává. Setkání opravdu náhodné. Potkali se na vlakovém nádraží. Oba měli rádi Rock N Roll s blues. Roku 1961 vzniká skupina Rolling Stones, avšak plně funkční se stává až roku 1962. Její složení bylo: Mick Jagger – zpěv a harmonika, Keith Richardsem – kytara, Bill Wyman – kontrabas, Charlie Watts – bubny a Brian Jones – kytara.

V roce 1964 vydává tato rocková skupina své první album s názvem The Rolling Stones. V letech 1966 – 1969 absolvuje skupina celosvětové turné. V roce 1968 však pro skupinu znamená naprostý zlom. Jejich kytarista Brian Jones páchá sebevraždu. Zbývajícím členům tak nezbývalo, než turné přerušit a začít hledat nového kytaristu. Tím se stává Mick Taylor.

V roce 1970 účinkuje Mick Jagger v Představení, kde ztvárnil roli Turnera. Ještě tentýž rok následuje další film, Ned Kelly, kde ztvárnil hlavní roli, právě Neda Kellyho. V roce 1971 vydává skupina rolling Stones své převratové album s názvem Sticky fingers, které bylo nejoblíbenější ze všech dosud vydaných disků. 12. května 1971 se Mick žení s Biancou Jagger, která mu krátce nato porodí dceru Jaggers Jade Jagger.

V roce 1974 se Mick Taylor rozhodl ze skupiny odejít a jeho místo zaujímá Ron Wood. Posléze se Mick Taylor vrací, ale začíná hrát na kytaru. V roce 1980 se Mick Taylor rozvádí s Biancou Jagger. Skupina ROlling Stones vydala ještě mnoho alb, ale od roku 1983 se dva hlavní protagonisté začali dohadovat, jakou hudbu mají vlastně hrát. V roce 1984 se Mick Jagger vydává ještě na sólovou dráhu. V září 1984 natočil své první album s mnoha hosty, jako jsou Pete Townshend a Jeff Beck. Keith Richards však s Mickovou sólovou dráhou nesouhlasil a tak bez souhlasu Micka podepsal smlouvu se Sony records. V roce 1985 se Mick vydává na své sólové vystoupení a benefiční koncert ve Philadelphii. V průběhu roku 1986 pracoval Mick na svém druhém sólovém albu Primitive Cool.

Mick si však uvědomil, že pokud chce slávu a kariéru, získá jí jedině v Rolling Stones. A tak se Mick roku 1989 začíná zase naplno věnovat Rolling Stones. Poté, co vyšla nová deska Steel Wheels, vydává se skupina Rolling Stones na své hlavní celosvětové turné se speciálními koncerty.

21. listopadu 1990 se Mick žení se svou druhou manželkou Jerry Hall. Dva roky nato, v roce 1992, odchází z Rolling Stones basista Bill Wyman. Mick byl ďábel a jeho manželka zjistila, že má nemanželské dítě. Přes jejich devítileté manželství měl Mick s Jerry 4 děti, ale v roce 1999 se rozvádí. Jeho žena těžce nesla manželovu nevěru. Od té doby se Mick vydal opět na sólovou dráhu, stal se producentem a svou hereckou kariéru obohatil o další filmy, jako Freejack, Bent nebo Muž z Elysejských polí.