Steve Jobs

S máloktorým človekom sa tak bytostne spája jeden druh ovocia ako s ním. Máloktorý človek je tak charizmatický a zároveň tak kontroverzný. Pre jeho náladovosť a agresívne sklony ho vyhodili zo spoločnosti, ktorú kedysi sám zakladal. Neskôr sa vrátil a urobil z nej jednu z najúspešnejších a najviac prosperujúcich firiem na svete s nezameniteľným imidžom. Apple Inc. Steve Jobs.


Jeho osud sa začína pomerne smutne. Narodil sa 24. februára 1955 v americkom San Franciscu biologickým rodičom Joanne a Abdulfattahovi, ktorí ho vzápätí dali na adopciu. Ujali sa ho Clara a Paul Jobsovci, ktorých Steven dodnes odmieta nazývať adoptívnymi, pretože ich vníma ako vlastných rodičov. Malý Jobs mal to šťastie vyrastať v ére rozvoja počítačov, o ktoré sa už na strednej škole intenzívne zaujímal. Neskôr nastúpil na vysokú školu, ktorú ale opustil už po prvom semestri.

V roku 1974 sa zamestnal ako technik v spoločnosti Atari aj s budúcim kolegom Stevom Wozniakom. Známy je príbeh, ako firma v tej dobe ponúkala 100 dolárov každému, kto zmenší počet potrebných čipov na matičnej doske a ako sa to Wozniakovi podarilo dokonca o počet 50 čipov. Jobs mu však povedal, že od Atari dostal len 700 dolárov, z ktorých mu dal dohodnutú polovicu, teda 350 dolárov. Jobs a Wozniak sa však nerozišli v zlom, práve naopak. Steve Jobs mal 20 rokov, keď presvedčil Wozniaka, aby spolu založili spoločnosť na výrobu počítačov. Pomenovali ju Apple Computer.

Rast firmy nabral rýchle obrátky a značka Apple sa stala silným hráčom na trhu. V roku 1980 sa zmenila na akciovú spoločnosť a Jobs sa začal obzerať po šikovnom manažérovi. Sám sa tým však aj kvôli svojej výbušnosti a náladovosti odstavil na vedľajšiu koľaj. Situácia sa vyhrotila až tak, že bol Steve z firmy postupne vytlačený. Po svojom odchode založil firmu NeXT Computer, ktorú pôvodná domovská firma Apple Inc. neskôr kúpila za 429 miliónov dolárov. Jobs sa tak opäť dostal do jej vedenia.

Vďaka jeho puntičkárstvu a zmyslu pre dokonalosť uzreli svetlo sveta také legendy ako sú prenosný prehrávač hudby iPod, dotykový mobilný telefón iPhone, platforma na online predaj hudby iTunes, operačný systém Mac OS X či aktuálnu horúcu novinku iPad. Dizajnovo lákavé notebooky a počítače značky Apple sú dnes synonymom prevratných inovácií, imidžu, ale aj jednoduchosti a užívateľskej prívetivosti.

Jobsa nazývajú aj vizionárom, géniom, či workoholikom, ktorým bezpochyby je. Podobne nespochybniteľný je aj fakt, že patrí určite k jedným z najznámejších a najúspešnejších podnikateľov sveta. Nasvedčuje tomu aj ďalší míľnik jeho života – post generálneho riaditeľa v spoločnosti Pixar, ktorá sa pod jeho vedením dostala medzi svetovú elitu vo svojom odbore. Neskôr ju predal spoločnosti Disney, vďaka čomu sa stal najväčším jednotlivým akcionárom firmy Disney na svete.

Menej známe je o ňom napríklad to, že vždy túžil ísť do Indie, aby tam mohol nájsť filozofické osvietenie a samého seba. Tento sen si však ako inak aj vyplnil. Podobne menej diskutovaným avšak závažným faktom z jeho života je aj rakovina pankreasu, s ktorou sa začal pasovať v roku 2004. Svoj boj napokon úspešne vyhral a dnes sa naďalej teší z úspešného napredovania svojej obľúbenej jablkovej firmy Apple.

Blanka Matragi

Pri jej mene majú mnohé ženy podobné pocity, ako keď muž počuje slovo mercedes. Začínala ako brusička skla a dostala sa až k obliekaniu arabských princezien. Jej rukami prechádza ten najkvalitnejší hodváb sveta a mení sa na neopakovateľné originálne odevy, ktoré evokujú vzhľad elfskej víly. Tvorí róby za tisícky Eur, ktoré sú celoživotným snom mnohých smrteľníčok. Výnimočná česká módna návrhárka Blanka Matragi.


Blanka sa narodila 20. februára 1953 v susednej Českej republike. Umelecké gény mala v rodine, keďže jej otec bol brusičom skla. Tejto precíznej práci sa vo svojom rodnom meste neskôr vyučila i ona. To však bol ešte len začiatok jej cesty. V štúdiu pokračovala na umelecko-priemyselnej strednej škole a záľuba v tvorivej práci sa pretavila nakoniec v štúdium na Umelecko-priemyselnej vysokej škole v Prahe v odbore odevné výtvarníctvo. Počas tohto obdobia sa dostavili aj prvé úspechy. Zlomom v jej ďalšej kariére bolo najmä prvé miesto v celoštátnej súťaži pre módnych návrhárov v roku 1976. Týmto triumfom sa jej podarilo zaradiť sa medzi návrhársku elitu strednej Európy. Osud to však chcel inak a skrížil Blanke cestu osudovým spôsobom. Ako inak, vzdala sa dobre našliapnutej kariéry kvôli mužovi. Počas štúdií na VŠ totiž stretla Libanončana Makrama Matragiho, za ktorého sa aj vydala. Odsťahovali sa spoločne do Bejrútu, no Blankine „zanechanie“ kariéry bolo len zdanlivé. Bojovný a umelecký duch sa v nej nezaprel ani v ďalekej cudzine.

V roku 1980 sa zamestnáva v súkromnej firme v Libanone a navrhuje svoje prvé večerné šaty v novom pôsobisku. O dva roky na to už otvára na hlavnej bejrútskej triede Hamra svoj vlastný odevný salón pod názvom Blanka Haute Couture. Jej tvorbu nebolo možné prehliadnuť, a tak sa veľmi rýchlo dostala do povedomia. Tvorba Blanky Matragi si získala najmä libanonskú ale aj európsku high society a jej modely vyhľadávajú arabské princezné, či sestry, manželky a dcéry kráľov, šejkov a emirov Perzského zálivu. Zameriava sa najmä na tvorbu svadobných šiat a spoločenských rób. Legendárne sú hlavne jej prvé svadobné, na ktorých sa vynímalo 10 tisíc ručne našívaných perál.

V rokoch 1982 až 1997 usporiadala Blanka nespočetné množstvo módnych prehliadok a o jej tvorbu sa zaujímali domáce aj svetové médiá. Vyzdvihovali hlavne fakt, že každý kus z Blankinej dielne je originál, čo sa v neposlednom rade odráža aj na cene. U nás sú známe napríklad svadobné šaty za viac ako 2 milióny vtedy ešte slovenských korún, ktoré mala na sebe počas obradu polovička istého známeho finančného žraloka. Vysoká cena za šaty je však oprávnená, keďže sa v nej zrkadlí nesmierne náročný výrobný proces. Módna návrhárka totiž sama ručne maľuje obrovské kusy hodvábu napnuté na špeciálnych rámoch, ktoré sa potom po vopred určených líniách strihajú a častokrát aj ručne zošívajú. Jej tvorba je spojením tradície, elegancie ale aj nadčasového dizajnu, ktorý si získava srdcia žien už desiatky rokov.

Jej umelecké dielo ocenila nielen laická, ale aj odborná verejnosť. Získala niekoľko cien, medzi inými aj Európsku cenu umenia (2002), Medzinárodnú cenu Salvadora Dalího (2002), národnú cenu Františka Kupku (2002) či titul „Významná česká žena vo svete“, ktorý jej bol udelený v roku 2003. Jej životný a tiež podnikateľský príbeh je určite veľmi inšpiratívny, čo zhodnotila aj sama Blanka a v roku 2006 sa rozhodla ponúknuť pohľad za oponu jej úspechu aj českým čitateľom. Vydala autobiografiu, ktorá sa rýchlo stala bestsellerom

Andrew Carnegie

Známy filantrop a neopísateľne úspešný oceľový magnát býva označovaný za druhého najbohatšieho muža v histórii vôbec – hneď za J.D. Rockefellerom. Po jeho smrti putovala väčšina jeho obrovského majetku na charitu. Carnegieho život reprezentuje aj jeden z jeho známych výrokov: „Nadbytok bohatstva je nedotknuteľný úver, ku ktorému je jeho vlastník pripútaný až do smrti, aby ho spravoval pre dobro spoločnosti.“


Malý Andrew sa narodil 25. novembra 1835 do skromne žijúcej tkáčskej škótskej rodiny, ktorá bola kvôli zlej situácii v krajine ešte počas jeho detstva nútená emigrovať do USA. Vidina lepšieho života sa však do reality premenila len slabo. Carnegie vyrastal v ťažkých podmienkach a aj preto musel už v 12-tich rokoch začať pracovať. Pracoval 12 hodín denne, 6 dní v týždni a jeho mzda bola 2 doláre za týždeň. Vzdelanie však jeho rodina považovala za veľmi dôležité, preto Andrew študoval po nociach a navštevoval večernú školu. Bystrosť mu nechýbala, čo si všimli aj na jeho pracovisku. Ešte ako dieťa teda dosiahol svoj prvý kariérny postup, keď sa z robotníka, ktorého hlavnou náplňou každodennej činnosti bola manuálna práca, dostal na miesto šéfovho poslíčka.

Neskôr sa stal poslíčkom v miestnej telegrafnej spoločnosti v Pittsburghu. Počas tejto práce získal mnoho kontaktov a poznal tváre všetkých významných mužov v meste. Zaujímal sa však aj o fungovanie telegrafovania ako takého. Svoje skúsenosti neskôr zúročil na mieste sekretára a telegrafného operátora v Železničnej spoločnosti Pennsylvania, kde zarábal týždenne 4 doláre. Jeho vtedajší šéf Thomas A. Scott v ňom videl talent a aj vďaka nemu sa Andrew naučil veľa o manažmente a toku financií. Železnice boli v tej dobe jedným z najrýchlejšie rastúcich odvetví, a tak bol mladý Carnegie priamo v centre diania. V 18-tich rokoch sa Andrew stal dokonca vedúcim pittsburghskej divízie spoločnosti. Vďaka blízkemu vzťahu so Scottom a vtedajším prezidentom spoločnosti J.E. Thomsonom mohol Carnegie investovať zarobené peniaze do akcií firmy. Tie sa zúročovali a Andrew si vďaka nim nazhromaždil kapitál, ktorý bol základným stavebným kameňom jeho neskoršieho úspechu.

Ten prišiel paradoxne v období občianskej vojny a aj po nej. Pomaly ale isto sa rozvíjalo oceliarstvo a oceľ vytláčala dovtedy používané železo, ktoré sa masívne využívalo na výrobu diel, granátov či iných typov munície. Novým materiálom na túto výrobu sa stala práve oceľ. Carnegie investoval do oceliarskeho priemyslu a práve tento krok mu vyniesol jeho legendárne bohatstvo. 2. marca 1901 vznikla zlúčením viacerých menších podnikov slávna US Steel Corporation. Carnegieho majetok sa v tej dobe počítal v miliónoch dolárov.

Keďže si sám prešiel ťažkou cestou a narodil sa chudobný, vedel hodnotu tvrdo zarobených peňazí oceniť. Jeseň svojho života preto už nevenoval biznisu, ale filantropii. Cítil sa byť zaviazaný spoločnosti a svetu ako takému za to, že sa mu dostalo toho šťastia stať sa rozprávkovo bohatým. O svojich názoroch na sociálne témy písal aj v knihách Triumphant Democracy a Gospel of Wealth. Sám bol vášnivým čitateľom, čo sa odrazilo aj na jeho neskorších aktivitách. Patrili k nim najmä zriaďovanie verejných knižníc, do ktorých mal každý bezplatný prístup, či podpora vzdelávacích iniciatív. Dobrou ukážkou je napríklad aj známa Carnegie Mellon University.
Jeho záujem a charitatívne snahy sa však pozitívne odrazili aj vo svete hudby a kultúry. Dal postaviť napríklad populárnu Carnegie Hall, čo je jedna z najžiadanejších a najslávnejších koncertných siení v New Yorku. Známa je najmä svojou vynikajúcou akustikou a dodnes v nej vystupujú tie najväčšie umelecké hviezdy sveta.

Carnegie umrel v roku 1919 v Massachusetts na ťažký zápal pľúc. Po jeho smrti bolo na základe jeho poslednej vôle na charitatívne účely prevedené takmer celé jeho bohatstvo, ktoré v tej dobe predstavovalo asi 350 miliónov dolárov. Andrew Carnegie je pre mnohých stelesnením amerického sna – do USA prišiel ako chudobný imigrant a nakoniec rozprávkovo zbohatol. Známy je však nielen pre jeho úžasný podnikateľský úspech, ale aj pre filantropické snahy a rozvoj demokracie a mieru.

Ľudovít Štúr

najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života v pol. 19. stor., poslanec uhorského snemu, autor súčasného slovenského spisovného jazyka, politik, jazykovedec, učiteľ, spisovateľ a novinár

* 28.10.1815 Uhrovec
† 12.01.1856 Modra

Ľudovít Štúr, syn učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny (rodenej Michalcovej), sa narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci. Vo svojom rodisku získal základné vzdelanie a od roku 1828 pokračoval v štúdiách na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe (dnešný Györ).

Usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka si všimol najmä profesor Petz, ktorý bol známy svojim obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Štúra záujem o svet Slovanstva. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľ. Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy.

Štúdium na bratislavskom lýceu pozostávalo z dvojročného humanitného štúdia a z ďalších dvoch ročníkov, absolvovanie ktorých bolo podmienkou pre získanie ďalšieho vyššieho - univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. Evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou ev. školou v Uhorsku s takouto katedrou. Prednášky sa viedli v biblickej češtine, keďže táto bola už tri storočia jazykom slovenských evanjelických vzdelancov. Najmä pre pokročilý vek profesora Palkoviča, ktorý mu nedovoľoval prednášať v stanovenom rozsahu učivo, založili študenti v roku 1829 Spoločnosť česko-slovenskú. (Zakladanie spolkov a spoločností bolo na lýceách bežné: spolky si zakladali maďarskí aj nemeckí študenti). Medzi hlavné úlohy Spoločnosti patrilo aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov.

Po príchode do Bratislavy sa Ľudovít stal jedným z jej členov. Zo zápisníc Spoločnosti vyplýva, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Jeho húževnatosť priniesla svoje plody aj v celkovom štúdiu na lýceu. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára, P. J. Šafárika, F. Palackého a iných.

Na jeseň 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti (bývalo zvykom, že post predsedu zastával niektorý z profesorov). V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti, návštevy a podujatia. Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola národná slávnosť na Devíne 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu, pripravovaná v tajnosti. Na Devíne spomenul Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty - Horislav a pod. Štúr si pridal meno Velislav (týmto menom sa však podpisoval už aj predtým v Spoločnosti česko-slovenskej).

V školskom roku 1836-37 sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu stal Ľudovít Štúr nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea a erudovanosť v latinskom jazyku (bola vyučovacou rečou na lýceu). Okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky - predovšetkým poľský, srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. Súkromne viedol rozsiahlu korešpondenciu s významnými osobnosťami slovanského sveta.

V školskom roku 1836-37 sa vystupňovala nespokojnosť lyceálnych študentov so školským senátom a učiteľmi. Dôsledkom študentských nepokojov bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov v Uhorsku. Štúr ako zástupca profesora Palkoviča sa preto snažil preniesť časť náplne bývalej Spoločnosti do svojich prednášok v rámci vyučovania.

V roku 1838 sa 24-ročný Ľudovít zapísal na univerzitu do Halle, ktorú (podobne ako univerzitu v Jene a Berlíne) navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky. Štúr sa počas dvojročného štúdia obšírnejšie oboznámil s Heglovou a s Herderovou filozofiou, ktorých koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore. Dejiny chápal v ich zákonitostiach, ako sled dejov, nasledujúcich duchovný princíp. Po absolvovaní univerzitného štúdia sa v roku 1840 cestou do Uhorska stretol v Prahe a v Hradci Králové s mnohými českými národovcami. V Čechách navštívil aj P. J. Šafárika, ktorý ho upozornil na zostrenú politickú situáciu, ktorá v krajine panovala.

Návrat do Uhorska znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Situáciu sťažovalo aj zvolenie grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a. v., ktorý podporoval myšlienku jediného a jednotného národa v Uhorsku - maďarského národa. Zay Štúra osobne poznal a spočiatku prejavoval voči nemu sympatie, pretože si vážil jeho vzdelanosť a nadanie. Neúspešne písomne i ústne vyzýval Štúra k spolupráci pre maďarské záujmy, pretože v nich videl perspektívu pre budúcnosť krajiny.

Po príchode z Nemecka sa Štúr v prvom rade usiloval opäť získať miesto námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Nenárokoval si nijaký plat, iba úroky z nazbieraných peňazí na katedru, o ktoré sa mal ešte na polovicu deliť s prof. Palkovičom. Jeho žiadosť však narážala na prekážky, pretože Zay so svojimi prívržencami kalkulovali so zámerom, že po Palkovičovej smrti katedru definitívne zrušia. Vec sa dostala na zasadanie konventov a po dlhých prieťahoch začal Štúr ako suplent prof. Palkoviča prednášať.

Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. V roku 1842 bola vyslaná do Viedne štvorčlenná deputácia so Slovenským prestolným prosbopisom. V Prosbopise prosili Slováci panovníka o ochranu pred perzekúciou, o možnosť uverejňovať obranné spisy slovenského národa, potvrdiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej na ev. lýceu v Bratislave a zriadiť podobné ustanovizne aj na iných lýceách v Uhorsku a pod. Vo Viedni sa však o osude Slovenského prestolného prosbopisu nerozhodlo, pretože dvor poslal slovenskú žiadosť do Budína na vyjadrenie k uhorskému palatínovi, ktorý všetky požiadavky Prosbopisu zamietol.

Začiatkom roka 1843 oboznámil Ľudovít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ vybral stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom všeslovenského nadkonfesionálneho spolku Tatrín.

Otázka nastolenia spisovnej slovenčiny sa formovala u Štúra už dlhší čas. Pred niekoľkými rokmi (1836 - list sa nachádza v Korešpondencii) sa v liste F. Palackému sťažoval, že biblická čeština, ktorou písali evanjelici, sa stáva čoraz nezrozumiteľnejšou pre Slovákov a vyslovil želanie, aby Česi a Slováci našli kompromisnú cestu pri riešení jednotného československého jazyka. Predpokladalo to ochotu k ústupkom ako zo slovenskej, tak i z českej strany. Keďže českí lingvisti podobnú ochotu nepreukázali, a aj Štúrove názory na slovenčinu sa časom sformovali do novej konkrétnej koncepcie, rozhodol sa spolu so svojimi prívržencami pre novú formu spisovného jazyka, ktorý by v jednotnej reči spojil katolíkov aj evanjelikov.

11. júla 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení slovenčiny do praxe. 17. júla navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorého ako významného predstaviteľa bernolákovčiny prvého oboznámili so svojim zámerom.

V tomto roku (1843) sa zároveň komplikovala situácia na lýceu. Tlaky na odstránenie Štúra z postu zástupcu prof. Palkoviča silneli a ich vyhrotenie v decembri 1843 malo za následok definitívne pozbavenie Štúra z tejto funkcie. Nepomohli ani študentské petície, ani obrany niektorých profesorov ev. lýcea. Na protest proti odvolaniu Štúra z funkcie zástupcu sa 22 študentov rozhodlo v marci 1844 odísť z lýcea. Trinásť z nich potom dokončilo štúdiá v Levoči.

V auguste 1844 sa konalo prvé zhromaždenie Tatrína v Lipt. Sv. Mikuláši, na ktorom sa zúčastnil aj Ľ. Štúr, ktorý bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr sa po niekoľkoročnom úsilí podarilo Štúrovi získať od panovníka povolenie vydávať Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Noviny vychádzali od 1. augusta 1845. Písané boli v Štúrovej slovenčine a našli si svojich horlivých prívržencov a kvôli forme jazyka aj zarytých nepriateľov. Medzi odporcov sa zaradili nielen poniektorí českí vlastenci, ktorí Štúrovu slovenčinu chápali ako zradu národnej veci a odtrhnutie sa od Čechov, ale aj P. J. Šafárik a najmä Ján Kollár.

V roku 1846 vydal Štúr spis Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť nového spisovného jazyka a v tom istom roku vyšlo jeho jazykovedné dielo Náuka reči slovenskej, obsahujúce základy novej gramatiky. Na štvrtom zhromaždení Tatrína v auguste 1847 v Čachticiach sa zástupcovia katolíkov a evanjelikov definitívne dohodli na spoločnom používaní nového spisovného jazyka. Ďalšia úprava slovenskej gramatiky, prechod z fonetického princípu na etymologický, bola zavedená reformou Michala M. Hodžu a katolíka Martina Hattalu v r. 1851-52. Rozhodovania o gramatických zmenách sa zúčastnili aj Ľ. Štúr, J. M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. Takto kodifikovaná slovenčina sa neskôr stala jednotným jazykom Slovákov.

Slovenské národné noviny boli svojim obsahom zamerané na osvetovú činnosť, na sociálne práva, oboznamovali s kultúrnou tvorbou Slovanov a prinášali aj aktuálne články o politickej situácii doma i vo svete. Činnosť Štúra a ďalších redaktorov sťažoval cenzor, ktorý svojimi zásahmi okliešťoval články novín.

Štúrove ďalekosiahle plány však siahali ďalej ako po redaktorskú činnosť. V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave (v budove dnešnej Univerzitnej knižnice) ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Jeho známym politickým protivníkom bol liberál Lajos Kossuth, s ktorým mal v niektorých sociálnych otázkach zhodné názory, ale v chápaní princípu národnej slobody sa výrazne obchádzali. Snemové obdobie prerušili revolučné dni meruôsmeho roku.

Búrlivé udalosti vo Francúzsku v roku 1848 našli svoju odozvu aj v habsburskej monarchii. Revolúciou získané sociálne práva dávali ľudu väčšiu mieru slobody. Zároveň však ústupky viedenskej vlády voči Pešti v otázke miery nezávislosti Uhorska dávali tušiť komplikácie pre slovenskú stranu. Hrozilo zosilnenie maďarizácie. Preto boli skoncipované Žiadosti slovenského národa, ktoré načrtli možnosť riešenia slovensko - maďarských vzťahov na základe princípu rovnoprávnosti. Zároveň organizoval Štúr zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy. Z toho dôvodu vydala maďarská vláda na Štúra zatykač. Napriek perzekúcii sa mu podarilo zúčastniť sa Slovanského zjazdu, na ktorom sa zišli hlavní predstavitelia slovanských národov, žijúcich prevažne v habsburskej monarchii. Zástupcovia Slovanov sa tu snažili nájsť východisko zo zložitej situácie. Po stroskotaní všetkých zákonných aktivít vymôcť si národné práva od maďarskej vlády, boli Štúr s Hurbanom odhodlaní na boj.

15. - 16. septembra bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada, ktorá sa vyhlásila za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a odmietla poslušnosť maďarskej vláde. Jej politickými členmi boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. SNR vyzvala v septembri 1848 Slovákov do ozbrojeného povstania za vydobytie si svojich národných a sociálnych práv.

Po neúspechu výpravy v roku 1849 a po opätovnom sklamaní z reakcie cisárskeho dvora, ktorý Slovákom sľuboval podporu za boj proti maďarským radikálom, sa Štúr ocitol v nepriaznivej situácii. Žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny (Slovenské národné noviny zanikli v revolučných dňoch) a pokus získať oficiálne povolenie Tatrína, stroskotali. Štúr v tomto období pracoval na spise Slovanstvo a svet budúcnosti a venoval sa slovanskej ľudovej tvorbe.

Rok 1851 otvoril sériu osobných tragédií Ľ. Štúra, pretože v januári mu zomrel brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre) a o pol roka neskôr jeho otec. Ľudovít sa po smrti svojho staršieho brata presťahoval do Modry, aby sa - sám pod policajným dozorom, postaral o sedem detí zosnulého brata. Naďalej bol tvorivo činný, hoci jeho život znepríjemňovala a sťažovala polícia. V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka. V tomto období končí aj Štúrova životná púť. Na poľovačke v decembri 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil. Zomrel 12. januára 1856 v Modre ako štyridsaťročný.