Pablo Picasso

Pablo Picasso, formálne Pablo Ruiz Picasso (* 25. október 1881, Málaga Španielsko – † 8. apríl 1973, Mougins Francúzsko) bol španielsky maliar a uznávaný umelec 20. storočia. Jeho úplné meno znie Pablo (alebo El Pablito čiže Pavlíček) Diego José Santiago Francisco de Paula Juan Nepomuceno Crispín Crispiniano de los Remedios Cipriano de la Santísima Trinidad Ruiz Blasco y Picasso López. Jeho otec bol José Ruiz y Blasco; jeho matka María Picasso y López (María Picassová-Lopézová). V mladosti sa podpisoval Ruiz Blasco po svojom otcovi, ale približne od roku 1901 začal používať meno svojej matky.

Picasso sa narodil v Málage v Španielsku a asi najznámejší je ako zakladateľ kubizmu spolu s George Braqueom. Za svojho dlhého života však vyprodukoval široké a rôznorodé dielo, z ktorého sú najznámejšími diela z Modrého obdobia, kde sú ústrednými postavami pohybujúci sa akrobati, harlekýni, prostitútky, žobráci a umelci.

Hoci bol Picasso v prvom rade maliar (vlastne veril, že umelec musí byť maliarom, aby mohol byť považovaný za umelca), tiež pracoval na malých keramických a bronzových soškách, kolážach a dokonca napísal nejakú poéziu. „Je suis aussi un poète“ (Som aj básnik), hovoril žartom svojim priateľom.

Niekoľko Picassových obrazov sa zaraďuje medzi najdrahšie maľby na svete. 4. mája 2004 sa Picassova maľba Garçon à la pipe (Chlapec s fajkou) vydražila u Sothebyho za 104 miliónov USD, čím ustanovila nový cenový rekord.

Keď nepracoval, Picasso neznášal samotu. V Paríži mal kliku významných priateľov v štvrtiach Montmartre a Montparnasse, vrátane osobností ako André Breton, Guillaume Apollinaire, spisovateľka Gertrude Steinová a iných. Okrem manželky či prvoradej priateľky si zvyčajne vydržiaval niekoľko mileniek.

Jedným z najznámejších Picassových diel je zobrazenie nemeckého bombardovania Guernicy v Španielsku; Guernica. Mnohým toto veľké plátno stelesňuje nehumánnosť, brutalitu a zúfalstvo vojny. Maľovanie obrazu bolo zachytené sériou fotografií Picassovou najznámejšou milenkou, Dorou Maar, ktorá bola sama uznávanou umelkyňou. Guernica visela v newyorskom Múzeu moderného umenia mnoho rokov; podľa dohody s Picassom sa plátno nemalo vrátiť do Španielska, kým sa tam neobnoví demokracia. V roku 1981 sa Guernica vrátila do Španielska a bola vystavená v Casón del Buen Retiro. V roku 1992 sa maľba stala jednou z atrakcií Madridského múzea Reina Sofía po jeho otvorení.

Picasso bol extrémne talentovaný ako maliar a kreslič, dokonca aj na štandard svetového umelca. Pracoval s rovnakou zručnosťou s olejom, vodovými farbami, pastelom, uhlíkom, ceruzkou a atramentom. Bol preslávený tým, že komplexné scény modeloval len pomocou niekoľkých geometrických tvarov v jeho kubistických prácach so zmiešaným médiom, ale aj tým, že produkoval po celý svoj život majstrovské portréty. Picassove skice jeho priateľov perom a atramentom z kubistického a neskoršieho obdobia sú cenené pre ich dovtedy nedoceňovanú vierohodnosť a stali sa príkladom jeho schopností. Picasso sa v sfére umenia vskutku pohyboval s ľahkosťou, aj napriek obmedzenému akademickému cviku (dokončil iba prvý ročník Kráľovskej akadémie v Madride). Jeho prirodzený talent bol znásobený divou pracovnou etikou, ktorá prežila do posledných rokov jeho dlhého života.

Rainer Maria Rilke

Rainer Maria Rilke celým menom René Karl Wilhelm Johann Jozef Maria Rilke (* 4. december 1875, Praha – † 29. december 1926, sanatórium Valmont pri Montreux vo Švajčiarsku) bol jeden z najvýznamejších nemecky píšucich básnikov na prelome 19. a 20. storočia. Napísal aj jeden román a niekoľko poviedok.

Rilke sa narodil v rodine pražského nemeckého úradníka Jozefa Rilkeho.

Zásadnou skutočnosťou jeho detstva bolo, že jeho matka Sophie ho až do piatich rokov nútila nosiť dievčenské šaty a oslovovala ho „Sophie“, čím sa vyrovnávala so stratou staršej dcéry Sophie. Tento prístup Rilke matke neskôr vyčítal, ale bola to práve ona, ktorá ho priviedla k poézii a vyžadovala od neho, aby sa učil mnohé Schillerove básne naspamäť.

Keď mal Rilke deväť rokov, rodičia sa rozišli a jeho poslali na Vojenskú kadetnú školu v Hraniciach na Morave (na rovnakej študoval aj Robert Musil a inšpirovala ho k románu Zmätky chovanca Törlessa). Neskôr študoval literatúru, dejiny umenia a filozofiu na univerzitách v Prahe a Mníchove, Mekke vtedajšej nemeckej kultúry.

Po odchode z Prahy v roku 1896 si na popud Lou Andreasovej-Saloméovej zmenil meno „René“ na „Rainer“.

Neukotvené zázemie v detstve malo vplyv na jeho neskoršiu psychiku a Rilke sa celý život dával vydržiavať a obskakovať staršími, zámožnými dámami. Prvá z nich bola o pätnásť rokov staršia oduševnená literátka ruského pôvodu Lou Andreasová-Saloméová, bývalá priateľka filozofa Friedricha Nietzscheho. Zoznámil sa s ňou v roku 1897 v Mníchove a Lou sa stala jeho milenkou a poradkyňou. Ich vzťah vydržal až do roku 1900, ale aj neskôr ostala jeho priateľkou a poradkyňou, pri čom využívala aj svoje psychoanalitické skúsenosti, ktoré nadobudla ako žiačka Sigmunda Freuda v rokoch 1912 až 1913 (neskôr si otvorila svoju vlastnú psychoanalytickú ordináciu).

S Lou spoznal Rilke Berlín, Taliansko a dvakrát spolu navštívili Rusko, kde prepadol okamžitému rusofilstvu, začal sa učiť po rusky a neskôr prekladal z ruštiny (napr. Slovo o pluku Igorovom alebo Lermontovove básne).

Na jeseň 1900 krátko po rozchode s Lou Andreasovou-Saloméovou sa v umeleckej kolónii vo Worpswede na severe Nemecka zoznámil so sochárkou Clarou Westhoffovou (1878-1954), s ktorou sa nasledujúci rok oženil. V decembri 1901 sa im narodila dcéra Ruth (1901-1972). Aj keď sa nikdy oficiálne nerozišli, Rilke, neschopný viesť konvenčný rodinný život, často cestoval a pobudol u svojich šľachtických patróniek. Claru po ročnom manželstve opustil a znovu odišiel do Paríža.

Pobyt v Paríži bol pre Rilkeho sčasti negatívnym zážitkom, čo neskôr vykreslil vo svojom jedinom románe Die Aufzeichnungen des Malte Laurids Brigge (po slovensky: Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho, prel. P Bžochová). Napriek tomu sa práve tu, okrem Augusta Rodina, ktorý ho v rokoch 1905 až 1906 zamestnával ako svojho sekretára, stretával s mnohými významnými umelcami. V Paríži vytvoril niekoľko básnickych zbierok, napr. Neue Gedichte (1907), Der neuen Gedichte anderer Teil (1908), dve básne Requiem (1909) a už zmienený román Die Aufzeichnungen des Malte Laurids Brigge, fiktívny denník mladého dánskeho umelca v Paríži, ktorý prechádza duševnou krízou. Na románe začal pracovať v roku 1904, ale dokončil ho až v roku 1910.

Prvý veľký úspech mu priniesla novoromantická poéma v próze Die Weise von Liebe und Tod des Cornets Christoph Rilke, (po slovensky: Pieseň o láske a smrti korneta Krištofa Rilkeho, prel. M. Válek, 1969 a M. Richter, 2006) z roku 1906.

V roku 1906 sa stretol s českou grófkou Sidóniou Nádhernou, ktorá bola až do Rilkeho smrti jeho blízkou priateľkou a ktorú niekoľkokrát navštívil na jej zámku Vrchotovy Janovice v Čechách. Bol to Rilke, kto jej dôrazne vyhovoril svadbu so spisovateľom a novinárom Karlom Krausom, ktorý sa o ňu vážne uchádzal.

V roku 1910 sa Rilke zblížil so svojou ďalšou priateľkou a podporovateľkou, kňažnou Máriou Thurn und Taxis-Hohenlohe, ktorá sa stala jeho doživotnou obdivovateľkou a dala mu na krátky čas k dispozícií svoj palác v Benátkach a zámok v Loučni. Jej zámok Duino na Jadrane neďaleko Terstu a jeho krásne okolie Rilkeho inšpirovalo k napísaniu prvých dvoch elégií a ďalších častí elegických básní, ktoré sa neskôr mali stať súčasťou knihy Duineser Elegien (po slovensky Duinské elégie).

Rilke se priatelil s celým radom významných osobností a písal si s nimi. Patrili medzi nich napríklad Hugo von Hofmannsthal, André Gide, Stefan Zweig či Rilkeho veľký obdivovateľ Boris Pasternak.

V priebehu prvej svetovej vojny - bol na krátky čas nútený narukovať ako rakúsky vojak. Slúžil vo viedenskom vojenskom archíve - udržiaval intímny pomer s maliarkou Lou Albert-Lasard ale stýkal sa tiež so statkárkou Herthou Königovou.
Po vojne, v čase keď vznikli Rilkeko vrcholné diela, žil prevažne vo Švajčiarsku.

Počas niekoľkých týždňov intenzívnej práce vo februári 1922 dokončil Rilke na zámku Muzot vo Švajčiarsku jednu zo svojich vrcholných zbierok Duineser Elegien (po slovensky Duinské elégie, preložil M. Šprinc, 1942, M. Válek, 1969 a M. Richter, 2003), venovanú svojej najvernejšej mecenáške, grófke Thurn und Taxis-Hohenlohe. Duinské elégie sú básnickym pokusom vystihnúť zmysel ľudského utrpenia. Tento pevne uzavretý cyklus 10 elégií patrí svojou mnohovýkladovosťou a symbolikou k najzložitejším dielam mladšej nemeckej poézie. Spolu s The Waste Land (1922, po slovensky Pustatina) anglo-amerického básnika T. S. Eliota a s románom Ulysses (1922, po slovensky Odysseus) írskeho spisovateľa Jamesa Joycea sú Duinské elégie považované za myšlienkové východisko celej modernej literatúry 20. storočia.

V roku 1922 vytvoril Rilke ďalšie významné dielo, Sonette an Orpheus (po slovensky Sonety Orfeovi), ktoré ho podobne ako Duinské elégie preslávili na celom svete.

Od roku 1923 mal vážne a dlhodobé zdravotné problémy. Posledné roky života strávil prevažne na zámku Muzot. V rokoch 1922-1926 napísal niekoľko sto básní, prevažne po francúzsky.

Zomrel na leukémiu v roku 1926 v sanatóriu Valmont pri Montreux vo Švajčiarsku. Pochovaný je pri južnej stene kostola nad dedinou Raron vo švajčiarskom kantone Wallis, asi 20 km od zámku Muzot.

Rilke vytvoril dlhý rad básnických zbierok, z ktorých sú tu uvedené iba tie najvýznamnejšie, mnoho osamotených básní a niekoľko próz, zvlášť poviedok (najmä v ranom období, mnoho z nich je inšpirovananých pražským detstvom).

Pre svoje temné, spirituálne básne ho nazývali „mágom senzibility“ či „básnikom smrti“.