Jevgenij Viktorovič Pľuščenko

Ako malý chlapec bol často chorý a preto sa rodina čoskoro presťahovala do Volgogradu, kde je miernejšia klíma. V štyroch rokoch stal Žeňa po prvýkrát na korčuliach a čoskoro začal robiť pokroky. Bavil ho aj hokej a balet, no nakoniec sa rozhodol zostať pri krasokorčuľovaní. Zlom prišiel v roku 1993, kedy vo Volgograde zavreli štadión, kde trénoval. Pokiaľ chcel pokračovať v krasokorčuľovaní, musel odísť do viac než 1 000 kilometrov vzdialeného Petrohradu. Spočiatku tam s ním bola aj mama, ale pretože nezohnala prácu a celá rodina sa presťahovať nemohla, zostal 11 ročný Žéňa v Petrohrade sám, len v opatere trénera Alexeja Mishina. Aj keď v tú dobu mal chuť všetko nechať a vrátiť sa domov, Mishin ho prehovoril aby ostal, pretože má veľký talent a zaručene niečo dokáže. A vytrvalosť sa vyplatila, hneď ako začal súťažiť a vyhrávať, dokázal uživiť celú rodinu. Rodičom a staršej sestre kúpil dom, aby sa mohli presťahovať za ním do Petrohradu.

Pľuščenko urobil veľký pokrok na medzinárodnej scéne pod vedením Mishina. Ako 14 ročný v roku 1997 vyhral Juniorské majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní. Nasledujúci rok ako 15 ročný sa umiestnil na 3 mieste na Svetovom šampionáte. V tom čase trénoval Alexej Mishin aj inú rastúcu teenagerskú hviezdu – Alexeja Yagudina, ktorý v tom istom roku vyhral Svetový šampionát . Medzi oboma začala narastať rivalita, ktorá mala za následok odchod Yagudina od trénera Mishina. Rivalita sa tým však neskončila a trvala aj nasledujúce roky kedy medzi sebou bojovali o prvenstvá.

Na Zimnej Olympiáde 2002 boli Pľuščenko a Yagudin za favoritov. Yagudin odkorčuľoval bezchybný krátky program a skončil prvý. Pľuščenko pokazil svoju kombináciu štvoritého skoku s trojitým a skončil štvrtý po krátkom programe. Korčuľoval silný voľný program na Carmen a umiestnil sa na druhom mieste. Yagudin dostal najvyššie známky vo voľnom programe v histórii Olympiády v starom spôsobe bodovania, a vyhral zlatú medailu.

Potom čo bol Yagudin nútený odísť z amatérskeho ľadu, kvôli zdravotným problémom, Pľuščenko vyhral väčšinu súťaží na ktorých sa zúčastnil v nasledujúcich rokoch. Len dvakrát sa umiestnil na druhom mieste. Prvýkrát v roku 2003 v Grand Prix Final kde ho porazil Emanuel Sandhu a druhýkrát v roku 2004 na Majstrovstvách Európy, kde ho porazil Brian Joubert. V roku 2005 musel po krátkom programe odstúpiť z Majstrovstiev Sveta, kvôli chorobe a potom sa už nezúčastnil Grand Prix Final. Potreboval neodkladnú operáciu slabín, ktorú podstúpil v Mníchove v lete roku 2005.

18. Júna 2005 sa Pľuščenko oženil s Máriou Ermak za honosnej ceremónie v Hoteli Astoria v St. Peterburgu. Takmer do roka a do dňa sa im narodil syn Egor Evgenievich (15. Júna 2006).

Pľuščenko bol jednoznačným favoritom olympiády v Turíne. Po tom ako sa všetci jeho súperi zosypali a takmer ani jeden neodjazdil svoje programy bez pádu, jedine Jevgenij prišiel ako by sa nič nedialo, odjazdil oba programy úplne suverénne a počkal si na zlatú medailu. Taktiež tu získal svoje životné maximá v bodovaní, ktoré sú súčasne aj doterajším svetovým rekordom odkedy je zavedený nový bodový systém. Oba hudobné sprievody boli od jeho priateľa Edvina Martona a pieseň na voľný program Godfather bol špeciálne zložený pre Jevgeniho. Edvin ho doprevádzal aj na slávnostnej exhibícii.

Po Olympiáde si Žéňa dal pauzu od súťaženia a chodil len po rôznych exhibíciách a taktiež od 28.2 do 6.4. bol spoločne s Edvinom Martonom na turné po Rusku s ich spoločnou šou Zlaty ľad Stradivari. Rok 2007 nám ešte predtým priniesol aj dlho sa šepkajúci fakt, že opustil svoju ženu. Dlho to zapieral, ale nakoniec to priznal v jednom rozhovore, že odkedy sa vzali ich vzťah ochabol a sám od nej trikrát odišiel, ale v snahe zachovať rodinu, kvôli malému Ermakovi sa k nej zakaždým aj vrátil. Keď však Másha bez jeho vedomia dala synovi svoje priezvisko, bolo to na neho už priveľa a rozhodol sa nadobro odísť a na Valentína 14.2.2008 oficiálne oznámil svoj rozvod.

Fanúšikov však viac ako jeho osobný život zaujíma, či ho ešte uvidia súťažiť. Po dvoch rokoch pauzy, kedy musel podstúpiť nevyhnutnú operáciu kolena, v tom roku konečne oznámil, že sa oficiálne vracia a začal naplno trénovať.
Ešte v roku 2008, čoskoro po rozvode s Máshou, ho bolo čím ďalej tým viac vídať s ruskou producentkou Dimu Bilana, okrem toho už aj návrhárkou a najnovšie aj spisovateľkou Janou Rudkovskou s ktorou sa 12.9. 2009 oženil v Moskve. Túto svadbu sledoval celý svet. To už mal Evgeni za sebou prvé súťaže novej sezóny v ktorých získal samozrejmé zlato.
Po prekonanej chrípke a menšiemu zraneniu, dokázal, že aj napriek týmto nepríjemnostiam je hodný titulu ruského šampióna. Na Štedrý deň 24.12.2009 získal v Ruskom národnom šampionáte za krátky program rekordný počet bodov 100,09 a o dva dni na to vo voľnom programe 171,50 bodov. Dokopy to dáva rekordných 271,59 bodov. V novom roku sa stal už po šiesty krát majstrom Európy.

Pozoruhodné výkony

Pľuščenkové technické výkony sú početné. Je jeden z mála mužských korčuliarov, ktorý predvádzajú Biellmanovej špirálu. Ako prvý korčuliar na svete predviedol kombináciu 4 toe loop - 3 toe loop - 2 loop (4-3-2) v súťaži v 1999 NHK Trophy (skočil ju asi 26 krát.). Je prvý korčuliar ktorý skočil kombináciu 4 toe loop – 3 toe loop - 3 loop (4-3-3) v súťaži v 2002 Ruskom pohári. (od vtedy ju skočil asi 4-krát.) Pľuščenko ako prvý korčuliar skočil 3 toe loop – 3 toe loop – 3 loop - 2 loop v kombinácii v roku 2005 na ARD Gala. Na exhibícii Európskeho šampionátu skočil kombináciu 6 skokov (3-3-2-2-2-2). Na Svetovom šampionáte v roku 2001 skočil kombináciu 4 skokov : 4 toe loop – 3 toe loop – 2 loop – 2 loop. Pľuščenko skočil úplný štvoritý toe loop v súťaži a tiež skočil štvoritý salchow v Samare v Rusku v roku 2004 na druhej stáži Ruského poháru. Odhaduje sa, že skočil asi 100 štvorákov v súťažiach. Tiež je jedným z mála krasokorčuliarov, ktorý skočil štvoritý loop a štvoritý lutz v tréningu, ale nikdy ich nepredviedol v súťaži. Vo veku 16 rokov sa stal najmladším mužským korčuliarom, ktorý kedy dostal najlepšie skóre 6.0. Dokopy ich dostal 74 pred tým ako sa zmenil bodový systém. Najnovšie skáče trojitého axla na svojich exhibíciách. Ako jediný muž na svete robí Bielmannovej piruetu.

Jean-Claude Van Damme

Jean-Claude Van Damme patrí spoločne so Sylvestrom Stallonom a Arnoldom Schwarcenegrom k nejväčším hviezdám akčných filmov 80. a 90. rokov. Narodil sa 18. októbra 1960 v Belgicku ako Jean - Claude Van Varenberg. Ako malý chlapec trávil väčšinu voľného času v kine, kde obdivoval svojich vtedajších hrdinov Alaina Delona, Jean - Paul Belmonda a Louis De Funésa. Jeho otec se živil ako knihkupec, matka predávala spodné prádlo.

K bojovému umeniu priviedol malého Van Damma jeho otec Eugene Van Varenberg, ktorý nechal svojho syna zapísať do kurzu karate. Karate mu skutočne učarovalo. Už v svojích zhruba dvacistich rokoch ss stal majstrom Európy v strednej váhe. V tej dobe si v Bruseli otvára vlastné karate študio nazvané California gym, ktoré skutočne prosperuje. Od mlada túžil po hereckej kariére, ktorú si začal budovať na začiatku 80. rokov vo Francúzsku. Tu natočil v režii Gillesa Béhata film ULIČKA BARBAROV. Jeho túžbou však bolo preraziť do Holywoodu.

Predal svoje študio a odcestoval do Ameriky splniť si svoj sen. Keď priletel do Ameriky, nevedel skoro vôbec anglicky. Protože mal v kapse necelých tisíc dolárov, prenajal si auto, v ktorom nocoval. Najskôr sa živil rôznymi priležitostnými prácami. Rozvážal pizzu, pokrýval koberce, robil vodiča limuzíny, vyhadzovače, maséra, smetiara, instalatéra alebo vyučoval bojové umenia.

Vo voľnom čase obchádzal rôzne filmové štúdia, ktoré boli zamerané na tvorbu akčných filmov. Avšak márne. Až raz zaklopal na dvere Chucka Norrisa. Ten ho angažoval ako komparzistu a kaskadéra
do svojho filmu MISSING IN ACTION. Jean Claude Van Damme je v záverečných titulkách filmu skutočne ako kaskadér uvedený. S Chuckom Norrisom spolupracoval zhruba osem mesiacov.

Jedného večera náhodne narazil na Menahema Golana, šéfa filmovej spoločnosti Cannon. Van Damme sa mu predstavil sebe vlastným spôsobom - vykopol svoju nohu do výšky. Na Menahema to zrejme urobilo dojem, protože si Van Dammea pozval na ďaľší deň do svojej kancelárie, kde mu ponúkol rolu v dnes už kultovom Krvavom športe. Jean-Claude Van Damme odletel aj so štábom do Hongkongu, kde sa film natáčal.

Menahem Golan nebol s výsledkom filmu najskôr spokojný a film skončil v archívoch študia. Situaciu nakoniec zachránil producent Mark Di Salle, ktorý Menahema presvedčil, aby film nasadil do kin. A urobil dobre. KRVAVÝ ŠPORT sa stal kasovým trhákom. Pred týmto úspešným snímkom si ale Van Damme zahral ešte zápornú postavu ruského (vtedy sovietského) karatistu Ivana vo filme KARATE TIGER: NEUSTUPUJ, NEVZDÁVEJ SE.

Po úspechu Krvavého športu podpísal Van Damme so spoločnosťou Cannon zmlúvu na daľšie tri filmy. Konkrétne sa jedná o snímky SMRTiaci ZATYKAČ, CYBORG a predovšetkým KICKBOXER, v ktorom si malú epizodnú rolu strihol tiež producent Mark Di Salle. Film KICKBOXER otvoril Van Dammovi cestu do študia Columbia Pictures.

Prvým úspešným snímkom, ktorý Jean-Claude Van Damme pre toto študio natočil, bol DVOJITÝ ZÁSAH z roku 1991. Pod film sa ako producent podpísal tiež Michael Douglas, respektive jeho produkčná spoločnosť Stone Group. Z filmu sa stal obrovský akčný hit.
A Van Damme sa konečne stal uznávanou hviezdou akčných filmov.

V roku 1995 natočil svoj režijný debut THE QUEST - SÚBOJ CTI, ktorý ide v šlapajách filmu, s ktorými bol Van Damme úspešný na začiatku svojej kariéry (KRVAVÝ ŠPORT, LEVIE SRDCE, KICKBOXER). Začal tiež spolupracovať s azijskými režisérskymi legendami, ako sú John Woo, Ringo Lam a Tsui Hark. Svojou spoluprácou im zároveň pomohol preraziť do Hollywoodu.

Od tej doby však jeho herecká kariéra klesá smerom dole. Za zmienku stoja snáď len snímky LEGIONÁR a POSLÁNIE, ktorý, a keď je béčkovým snímkom, má skvelé herecké obsadenie. Van Dammovi tu sekunduju Charlton Heston, Ben Cross, Sofia Milos alebo večný záporák Brian Thompson, s ktorým sa Jean-Claude stretol už pri natáčaní Levieho srdca.

V poslednej dobe sa Van Damme pokúša o comeback na filmové plátna. Jeho snahu potvrdzuje zatiaľ jeho posledný snímok ZÁSTUPCA VELITEĽA, ktorý patrí k tomu lepšiemu, čo táto hviezda za posledných
pár rokov natočila. Na rok 2007 je naplánované natáčanie snímku KUMITE. O tomto filme sa hovorí ako o snímke, ktorý by Van Dammovi mohol v návrate na strieborné plátno pomôcť.
Aj keď sa to nezdá, v súkromí sa Jean Claude Van Damme rád pozerá na romantické príbehy. K jeho obľúbeným filmom patrí DUCH, PRETTY WOMAN alebo RAIN MAN. Taktiež počúva vážnu hudbu. V telesnej kondici sa okrem karate udržuje tiež jazdou na bicykli, posilovanim, strečingom, joggingom. A nakoniec si ešte zahral sam seba v jednej epizode seriálu PRIATEĽIA.

L. R. HUBBARD

L. Ron Hubbard je jeden z najviac uznávaných a vo veľkej miere čítaných autorov všetkých čias. Po celom svete sa predalo viac ako 120 miliónov jeho diel, vo viac ako päťdesiatich jazykoch. Jedným z hlavných dôvodov je, že jeho písomnosti predstavujú vedomosti z prvej ruky poznatky o základoch života, o schopnostiach a vedomostiach získaných nie tým, že stál za postrannou čiarou života, ale žitím naplno.

"Aby si naozaj poznal život, musíš byť jeho súčasťou," povedal L. Ron Hubbard. "Musíš ísť medzi ľudí a pozerať sa, musíš sa dostať do skrytých kútov a zákutí existencie, musíš dôverne poznať všetky typy ľudí, aby si mohol nakoniec stanoviť, čo je človek."
A presne toto urobil. Z otvorených plání Montany, ktorá bola jeho domovom, až k pohoriam Číny, od zamrznutého pobrežia Aljašky do džunglí ostrovov v Jižném Pacifiku, či už pracoval s ľuďmi, na prieskumoch alebo učil neskúsených námorníkov prežiť pohromy svetovej vojny, L. Ron Hubbard naozaj poznal, čo je človek a život.

Vyzbrojený prenikavým intelektom, nekonečnou energiou, bezhraničnou zvedavosťou a jedinečným prístupom k filozofii a vede, ktorý nadovšetko kládol dôraz na funkčnosť a praktickosť, sa pustil do štúdia života a jeho tajomstiev, keď ešte nemal dvadsať rokov.

Pri svojich rozsiahlych cestách cez celú Áziu a Pacifik študoval múdrosť filozofií Ďalekého východu. Na týchto cestách videl obrovské utrpenie a chudobu. Ak bola táto východná múdrosť taká rozsiahla, tak prečo toto všetko, pýtal sa.

Potom, čo sa v roku 1929 Ron vrátil do Spojených štátov, venoval sa štúdiu matematiky a inžinierstva na Univerzite Georga Washingtona, kde bol členom jednej z prvých amerických tried jadrovej fyziky. Už na univerzite viedol svoje prvé experimenty, ktoré sa zaoberali mysľou a zistil, že napriek všetkým ľudským pokrokom vo fyzikálnych vedách, nikdy nebola vyvinutá funkčná technológia mysle a života. Ďalej objavil, že mentálne "technológie", ktoré existovali, psychológia a psychiatria, boli v skutočnosti barbarské a falošné predmety, ktoré nefungovali o nič viac ako metódy šamanov z džungle.
Ron započal s hľadaním základného princípu existencie, princípu, ktorý by viedol k zjednoteniu poznatkov a vysvetlil by význam samotnej existencie, o čo sa iní filozofovia pokúšali, ale nikdy ho nenašli.

Aby to dosiahol, začal študovať človeka v rôznom prostredí a kultúrach. V lete 1932, po tom, čo opustil univerzitu, začal sériu expedícií. Prvá ho zaviedla do Karibiku, kde preskúmal primitívnych osadníkov Martiniku. O niekoľko mesiacov neskôr sa vrátil na Karibské ostrovy a študoval kultúry iných ostrovov, vrátane Haiti a ich tajomnej viery vo vúdú, neskôr skúmal vieru horského obyvateľstva v Portoriku.
V roku 1937 po svojom návrate do Spojených štátov začal Ron dokazovať základ teórie a vykonal sériu biologických experimentov, ktoré viedli k prevratnému objavu, v ktorom vymedzil dynamický princíp existencie – spoločný menovateľ celého života – PREŽI!

S týmito objavmi, ktoré mal teraz k dispozícii, počas prvých týždňov roku 1938 spísal Ron svoje objavy vo filozofickej práci s názvom "Excalibur". Po dokončení tohto historického rukopisu umožnil iným, aby preskúmali túto prácu. odozva bola dramatická a pár vydavateľov sa jej dychtivo dožadovalo. Ale napriek tomu, že prichádzeli ponuky, vedel, že nemôže vydať túto knihu, protože neobsahuje praktickú terapiu. To neznamená, že objavy v jeho práci "Excalibur" neboli neskôr použité, nakoľko všetky jej základy boli Ronom zverejnené v iných knihách alebo materiáloch.
Väčšina jeho výskumov bola financovaná jeho profesionálnou spisovateľskou kariérou autora beletrie. Stal sa jedným z najžiadanejších autorov zlatého veku dobrodružnej a vedecko-fantastickej literatúry počas obdobia rokov 1930 až 1940 s prerušením len počas aktívnej služby v námorníctve Spojených štátov počas druhej svetovej vojny. čiastočne ochrnutý, na konci vojny, na jar v roku 1945 začal vážne pokračovať vo svojej práci v námornej nemocnici Oak Knoll v Oaklande, Kaloifornia, kde sa zotavoval zo svojich zranení.

Medzi 5 000 námorníkmi a príslušníkmi námornej pechoty, ktorí boli v Oak Knoll hospitalizovaní, boli stovky bývalých amerických zajatcov oslobodených z japonských táborov z ostrovov južného Pacifiku.
Postrehol, že zdravotnícky personál v námornej nemocnici bol zaneprázdnený snahou niečo vykonať pre vojnových zajatcov, ktorí boli v hroznej telesnej kondícií v dôsledku hladovania a iných príčin.

Pri pokusoch zmierniť aspoň nejaké utrpenie, použil Ron to, čo sa naučil pri svojich výskumoch. Urobil ďalšie prelomy a vyvinul techniky, ktoré umožnili nielen jeho vlastné zotavenie zo zranenia, ale pomohol iným príslušníkom armády znovu získať svoje zdravie.

Počas nasledujúcich rokov venoval tisíce hodín zjednocovaniu vôbec prvej použiteľnej technológie ľudskej mysle. Ron neochvejne zhromažďoval poznámky zo svojej práce pri prípravách na knihe o tomto predmete. Na to, aby ďalej potvrdil svoje teórie, zriadil kanceláriu v Hollywoode, Kalifornii, kde mohol pracovať s ľuďmi rôznych profesií. Netrvalo dlho a bol zaplavený širokou paletou ľudí, ktorí dychtili po jeho pomoci.

Na sklonku roku 1947 napísal rukopis s prehľadom svojich objavov o mysli. V tomto čase ešte nebol publikovaný, ale koloval medzi ronovými priateľmi, ktorí ho kopírovali a podávali ďalej. (Tento rukopis byl oficiálne publikovaný v roku 1951 a jeho dnešný názov je Dynamiky života.)

V roku 1948 strávil tri mesiace pomáhaním vážne narušeným pacientom v psychiatrickej liečebni Savannah, Georgia. "Pracoval som z niektorými z nich" spomínal, "pri pohovoroch a vypomáhaní ako oni nazývajú neodborný lekár, čo znamená dobrovoľník. Toto mi dalo určitý pohľad o spoločenských problémoch duševných chorôb a poskytlo mi to ďalšie informácie v mojich vlastných výskumoch." Taktiež to obnovilo duševné zdravie dvadsiatke dovtedy beznádejných prípadov a znovu to potvrdilo, že jeho objavy sú použiteľné pre všetkých, bezohľadu na to, ako zle na tom sú.
Tak ako sa šírila zvesť o Ronovom výskume, neustále zväčšujúca sa záplava listov žiadala o ďalšie informácie a požadovala, aby viac upresnil použitie svojich objavov. Aby zodpovedal na všetky tieto otázky, rozhodol sa napísať a publikovať komplexnú knihu o predmete Dianetika: moderná veda o duševnom zdravý. Tým, že sa 9. mája vydala Dianetika, bola vlastne po prvý krát široko dostupná príručka pre použitie jeho novej technológie. Záujem verejnosti sa začal šíriť rýchlosťou blesku a kniha vystrelila na vrchol bestselerov v New York Times a zostala tam týždeň za týždňom.

Následne po vydaní jeho fenomenálneho bestseleru mal Ron stále menej času pre seba, pretože bol pozývaný, aby robil demonštrácie a poskytol viac informácií o Dianetike. Pustil sa do ďalších výskumov a prostredníctvom svojich prednášok a záplavou vydaných bulletínov, časopisov a kníh informoval verejnosť o svojich posledných objavoch.

Ako sa 50te roky chýlili ku koncu a napriek narastajúcim požiadavkám na jeho čas od desiatok tisícov čitateľov Dianetiky zintenzívnil výskum do skutočnej podstaty životnej energie, ktorú v Dianetike nazval "centrum uvedomovania si" alebo "JA".

"Základným objavom Dianetiky bola presná anatómia ľudskej mysle", napísal. "Bola objavená aberatívna sila engramov. Boli vyvinuté postupy na ich vymazávanie. Množstvo prínosu, ktoré sa dalo dosiahnuť vyčerpaním pol tucta engramov predčilo čokoľvek, čo bol človek kedy schopný urobiť pre kohokoľvek v celej histórií ľudskej rasy."

"Objav toho, čo myseľ zahaľovala bolo objavenie Scientológie."

"Zahaľovala thetana. Thetan je osoba samotná a nie jeho telo alebo jeho meno, fyzikálny vesmír, jeho myseľ alebo čokoľvek iné; to čo si je vedomé, že si je vedomé; identita, ktorá JE jedincom. Thetan je každému jednému známy ako TY."
Tieto objavy sformovali základ aplikovanej náboženskej filozofie Scientológie, štúdium ľudského ducha vo vzťahu k sebe samému, hmotným vesmírom a ostatnému životu. Prostredníctvom používania scientologickej technológie sa môžu dosiahnuť vytúžené zmeny stavov v živote. Obsahuje Dianetiku, životne dôležitý a základný odbor Scientológie a zahŕňa techniky, ktoré zvyšujú osobné schopnosti a vedomie do výšok, ktoré sa v minulosti považovali za nedosiahnuteľné.
Bol to Ronov celoživotný cieľ dokončiť svoj výskum záhady s názvom človek a vyvinúť technológiu, ktorá by ho pozdvihla do vyšších úrovní porozumenia, schopností a slobody, cieľ, ktorý plne dosiahol vo vývoji Dianetiky a Scientológie. Ron mal vždy na pamäti, že nebude postačujúce , aby len on sám mal prospech z výsledkov svojej práce. S veľkou starostlivosťou zaznamenal každý detail svojich objavov tak, aby aj ostatní mali prístup k bohatstvu znalosti a múdrosti na zlepšenie svojich životov.

"Rád pomáham ostatným," povedal, "a považujem za svoju najväčšiu radosť v živote vidieť človeka, ktorý sa oslobodil od tieňov, ktoré robili jeho dni temnými."
"Tieto tiene mu pripadajú tak nepreniknuteľné a tak ho sťahujú dole, že keď zistí, že sú to iba tiene a že môže cez ne vidieť, prejsť cez ne a znova byť na slnku, tak je tým nesmierne potešený. A obávam sa, že som práve tak potešený ako on."

Jeho práce na tému človeka, mysle a ducha samotného zahŕňajú desiatky miliónov publikovaných slov zaznamenaných v množstve kníh, rukopisov a viac ako 3 000 nahratých prednášok a inštruktáží.

Dnes sa jeho práce študujú a používajú denne vo viac ako tisíc dianetických centrách, Scientologických cirkvách, misiách a organizáciách po celom svete.
L. Ron Hubbard opustil svoje telo 24. januára 1986. Jeho odkaz je plne ukončený výskum a uzákonenie dianetickej a scientologickej technológie.

Skvelými svedectvami Ronových vízií sú zázračné výsledky jeho technológie a milióny priateľov po celom svete, ktorí odovzdávajú jeho dedičstvo ďalej smerom k dvadsiatemu prvému storočiu. Každým uplynutým dňom obe tieto veci počtom rastú.

Jim Carrey

Jim Carrey je nejmladší ze čtyř dětí Katleen Marie Carrey a bývalého saxofonisty Percyho Josepha Carrey, který se dal na účtařinu. Jim začal svou kariéru již v patnácti letech komickým vystupováním po klubech po celé Kanadě. Ve svých šestnácti letech musel opustit školu a začít pracovat v továrně, aby mohl trochu vylepšit neúnosnou finanční situaci jeho rodičů, která začala vyhozením otce z práce a posléze dokonce z podnikového bytu. Po roce však továrnu opustil a začal se opět živit vystupováním po mnoha klubech v celé Kanadě.

V devatenácti letech se vydal do Hollywoodu, zde se uchytil v klubu Comedy Store a v roce 1983 získal svou první televizní roli ve filmu "Introducing...Janet". O rok později dostal roli v televizním seriálu Kachní továrna "The Duck Factory". Od té doby natočil mnoho filmů, žádný však nebyl výraznější trhák, ale dost honorovaných na to, aby si mohl koupit vlastní dům v kalifornii. Mimo hraní si psal scénáře např. v televizním seriálu "In Living Color" (1990) a některé si také produkoval jako "Jim Carrey: The Un-Natural Act" (1991).

Jimův velký filmový trhák přišel v roce 1994 v komedii Ace Ventura: Zvířecí detektiv "Ace Ventura: Pet Detective", po boku Courteney Coxové. Komedie se stala opravdovým šlágrem, která vydělala 72 milionů dolarů a z Jima se stala rázem velká Hollywoodská hvězda. Svou pověst úžasného mimického komika potvrdil v komediích Maska "The Mask " (1994), Blbý a blbější "Dumb and Dumber" (1994), Ace Ventura 2: Volání divočiny "Ace Ventura: When Nature Falos" (1995). Dalším velkým trhákem se stal film Batman navždy "Batman Forever" (1995), který si jen v Americe vydělal 184 milionů dolarů.

Díky filmu "The Cable Guy" (1996), za který dostal honorář 10 milionů dolarů se stal jedním z nejlépe placených herců světa. V roli montéra Chipa, který se nevybíravě naboural do života svému zákazníkovi Stevenovi. Chip mu za padesát dolarů načerno zapojil několik programů kabelové televize, Steven se domníval, že ho už nikdy neuvidí, jenže Chip mu pak do bytu nainstaluje extrémně drahou a kradenou televizní aparaturu. Steven to již nevydrží a řekne mu co si o něm myslí. Chip se rázem stává Stevenovým úhlavním nepřítelem s neuvěřitelně vyvinutým smyslem pro pomstu.

Jim Carrey dokázal, že je nejen dobrým komediálním hercem, ale také dramatickým ve filmu Truman Show "The Truman Show" (1998), za roli Trumana Burbanka získal Zlatý Glóbus pro nejlepšího herce. Díky tomuto nekomediálnímu úspěchu si jej vyhlédl režisér Miloš Forman pro hlavní roli ve filmu Muž na měsíci "Man on the Moon" (1999), kde si zahrál po boku Courtney Love. Role Kaufmana mu získala druhý Zlatý Glóbus.

V létě 2000 si Jim zahrál v komedii Já, mé druhé já a Irena "Me, Myself & Irene". V dvojroli si zahrál slušňáka Charlieho, který u policie pracuje 17 let, manželka mu zahýbá a Hanka, který chlastá, pere se a miluje divokej sex. Obě jeho povahy se šíleně zamilují do Ireny (Renee Zellweger), která utíká před policií. Stejný rok se také objevuje ve filmu Grinch "How the Grinch Stole Christmas", hraná verze animované pohádky, ve které se v roli malého zeleného mužíka snaží ukrást vánoce. Tato komedie se stala komerčně nejúspěšnějším filmem roku a vynesla mu nominaci na Zlatý glóbus v kategorii nejlepší herec v komedii nebo muzikálu a cenu časopisu People pro nejoblíbenějšího komediálního herce.

Jim má dceru Jane z manželství s Melissou Womer (1987-95). Také byl ženatý se spoluherečkou z filmu Blbý a blbější Lauren Holly, se kterou se rozvedl krátce po svatbě. Také měl roční románek s další jeho spoluherečkou z filmu Já, mé druhé já a Irena, Renee Zellweger, který skončil v prosinci 2000. Na festivalu ShoWest byl v roce 2000 vyhlášen mužskou hvězdou roku.

V roce 2004 sme jej mohli vidět v dobrodružné fantasy komedii Řada nešťastných příhod (režie Brad Silberling) a kritiky ceněném dramatu Věčný svit neposkvrněné mysli (režie Michel Gondry), ve kterém si zahrál s Kate Winslet. Předtím se objevil v hlavní roli komedie Toma Shadyaca Božský Bruce, která po celém světě vydělala přes 470 milionů dolarů a stala se jedním z komerčně nejúspěšnějších filmů roku 2003. V roce 2001 obsadil hlavní roli v romantickém dramatu Majestic (2001). Na festivalu ShoWest byl v roce 2000 vyhlášen mužskou hvězdou roku.

V roce 2005 si zahrál ve filmu režiséra Deana Parisota Finty Dicka a Jane, kde se objevil po boku Téy Leoni v roli Dicka Harpera.

V roce 2008 zaujal hlavní roli ve velmi úspěšném filmu Yes Man.

Emil Zátopek

český atlet, čtyřnásobný olympijský vítěz a osmnáctinásobný světový rekordman, nejlepší sportovec světa v letech 1949 a 1952 a nejlepší atlet 20. století (vyhlášen jím je v roce 1997), přichází na svět 19. září roku 1922 v Kopřivnici (okr. Nový Jičín).

Lehké atletice se Emil Zátopek věnuje již od mládí – dostává se k ní ale víceméně náhodou: když ho totiž v roce 1941 vychovatel v Baťově {viz Baťa, Tomáš} průmyslové škole ve Zlíně (kam Zátopek nastupuje do učení koncem třicátých let) donutí k účasti na tradičním běhu městem, vezme Zátopek tuto svoji účast jako výzvu ukázat, co v něm je – v běhu pak doběhne na druhém místě.

Po tomto závodě Emil Zátopek přijímá nabídku účastnit se tréninků zlínských atletů – vedle T. Šalé, tehdejší české běžecké hvězdy, pak běhá na tratích od 800 m do 3000 m. Přes usilovný trénink ale přitom končí na závodech na druhém či třetím místě, vítězství mu unikají.

Po dvou letech tréninku se proto Zátopek rozhodne vzít osud do vlastních rukou – výsledkem je slavný Zátopkův tréninkový systém, spočívající v běhání 400metrových úseků s několikanásobným opakováním: tento systém je pak základem jeho budoucích vítězství na vytrvaleckých tratích.

V říjnu roku 1943 se dostaví první výsledky – v tomto roce Emil Zátopek běží svůj první závod z kategorie vytrvaleckých, závod na 5000 metrů. V roce 1944 Zátopek vytvoří první ze svých rekordů – je jím český rekord na 2000 metrů a jeho hodnota je 5:33,4 min. Ještě stále v roce 1944 pak Zátopek jako první český běžec zaběhne 5000 m pod 15 minut.

Po skončení druhé světové války nastupuje Emil Zátopek na vojenskou akademii, přitom ale stále závodí (až do vzniku armádního klubu ATK Praha) za zlínské atlety. Největší úspěchy přitom zaznamenává na trati 5000 metrů – mezi léty 1945–54 se stává osminásobným mistrem Československa na této trati, v letech 1947–54 pak vede její světové tabulky, v květnu roku 1954 pak v Paříži překoná světový rekord časem 13:57,2 min, čímž se stává prvním československým sportovcem, který 5000 metrů zaběhl pod 14 minut.

Na trati 5000 metrů slaví Emil Zátopek i své první mezinárodní úspěchy – na mistrovství Evropy v Oslo v roce 1946 skončí sice ještě pátý, v Bruselu (též na ME) v roce 1950 je pak první (v Bernu na ME 1954 pak skončí třetí).

V roce 1948 Emil Zátopek poprvé běží i trať delší než 5000 m, a to trať 10 000 metrů – v Budapešti přitom vytváří československý rekord na této trati, když dosáhne času 30:28,4 min. Ve stejném roce pak jako první československý atlet zaběhne Zátopek 10 000 m pod 30 minut.

Běh na 10 000 se pak stává Zátopkovou disciplínou nejúspěšnější – v letech 1948–54 vévodí světovým tabulkám, pětkrát zlepší světový rekord, na ME ji v letech 1950 a 1954 vyhrává, stejně tak ji vyhrává na olympijských hrách v letech 1948 a 1952. Zároveň je Emil Zátopek prvním člověkem, který 10 000 m zaběhne pod 29 minut – na závodech v Bruselu běží tuto tra v čase 28:54,2 min. (v červnu 1954).

Největší slávu Emil Zátopek ale získává svými vystoupeními na letních olympijských hrách – na XIV. v Londýně v roce 1948 a na XV. v roce 1952 v Helsinkách. V Londýně Emil Zátopek získává zlato na trati 10 000 m, kde vítězí před svým dlouholetým rivalem A. Mimounem, startujícím za Francii, a stříbro na trati 5000 m, když dobíhá necelý metr za vítězným Belgičanem G. Reiffem.

Kromě úspěchů sportovních zaznamenává Emil Zátopek v roce 1948 i jeden úspěch osobní – jeho ženou se stává oštěpařka Dana Ingrová (viz Zátopková, Dana).

Na olympiádě v Helsinkách pak Emil Zátopek dosahuje naprostého vrcholu – v závodě na 10 000 m se opakuje situace z Londýna: Zátopek zvítězí, když poráží opět A. Mimouna, závod na 5000 metrů je pak jedním z nejhezčích v olympijské historii – vítězem je Zátopek. Třetí zlato pak Emil Zátopek v Helsinkách získává ještě v maratónu, který zde běží poprvé v životě.

Čtvrtou zlatou medaili pak do sbírky Zátopkových získává Dana, která v Helsinkách vítězí mezi oštěpařkami.

Další olympijské hry (XVI. v Melbourne v roce 1956) už pro Zátoka tak dobře nedopadnou – krátce před nimi se podrobuje operaci kýly, kvůli operaci pak startuje jen v maratónu, v němž končí na šestém místě. Vítězství získává Zátopkům dlouholetý rival (a přítel) A. Mimoun.

Se sportovní kariérou se Emil Zátopek loučí v roce 1958 - poté pracuje na ministerstvu národní obrany v oddělení tělesné přípravy vojsk. Po období tzv. pražského jara roku 1968 (kdy patří k rozhodným zastáncům změn v československé společnosti) je pak ale Emil Zátopek svého postu hned v roce 1969 zbaven a propuštěn z armády. V období husákovské (viz Husák, Gustáv) normalizace pak Zátopek pracuje jako pomocný dělník u stavební geologie, od roku 1976 až do svého odchodu do penze pak pracuje v dokumentačním středisku ČSTV.

V roce 1975 Zátopek získává jako první československý sportovec Cenu Pierra de Coubertina, udělovanou Mezinárodním výborem pro fair play při UNESCO.

Po obnovení demokratického zřízení v Československu v roce 1989 se pak Emil Zátopek i s manželkou zapojují aktivně do společenského dění.

V roce 1997 je Emil Zátopek vyhlášen nejlepším naším atletem 20. století, v roce 1999 pak naším nejlepším olympionikem historie.
Emil Zátopek umírá 22. listopadu 2000 v Praze. Místem jeho posledního odpočinku je valašský Slavín v rožnovském skanzenu.

Carlos Ray "Chuck" Norris

americký akčný hrdina, hollywoodsky herec a momentálne aj internetový fenomén s veľkým fanklubom. Je hlavnou postavou televízneho seriálu Walker Texas Ranger.

Chuck Norris žije v Oklahome. Jeho otec bol alkoholikom, spolovice Ír a spolovice Čerokéz. Podobne z matkinej strany. Fakt, že je potomkom pôvodných obyvateľov Ameriky dáva najavo často. Mal dvoch bratov Wielanda (ktorý zomrel) a Aarona.

Keď mal Chuck desať rokov, jeho rodičia sa rozviedli a on sa spolu s mamou a bratmi presťahoval do Kalifornie. Chuck opisuje svoje detstvo ako pochmúrne a nevydarené. Bol to antiatleticky založený človek a v škole sa mu vysmievali kvôli jeho pôvodu. Chuck vo svojej autobiografií pripúšťa, že svojho otca prijal, napriek tomu, že mal problém s alkoholom.

Chuck Norris ukončil strednú školu a skoro potom sa oženil so svojou priateľkou. Potom sa pridal k Leteckým silám USA ako letecký policajt a bol poslaný do Južnej Kórey. Kde dostal svoju prezývku Chuck. Vtedy sa začal učiť Tang Soo Doo, miestne bojové umenie. Získal v ňom čierny pás a postupne ho to viedlo k čiernym pásom v Taekwondo, Karate a Jiu-Jitsu. Keď sa vrátil do USA, pokračoval v leteckej základni v Kalifornií. V roku 1962 ho prepustili a potom založil sieť škôl karate.

Chuck sa zapísal do histórie v roku 1997, keď bol prvý človek zo západu, ktorému sa podarilo dosiahnuť ôsmeho stupňa čierneho pásu v Taekwondo. Dostal aj Zlatú Doživotnú cenu za dosiahnuté úspechy od Svetovej karatistickej organizácie.

Chuckov vstup do turnajov karate bol neúspešný. Napriek tomu neprestával a začal porážať svojich súperov zaradom. V roku 1968 utrpel svoju piatu a poslednú porážku. Dokázal sa udržať šesť rokov za sebou ako majster v karate v kategórií stredná váha. Okrem toho získal ocenenie trojitej koruny a magazín Black Belt (Čierny pás) ho vyhlásil za bojovníka roka. Hneď potom v roku 1969 mal premiéru vo filme The Wrecking Crew (Záchranná čata)

V roku 1970 bol zabitý jeho brat Wieland vo Vietname. Venoval mu jeden film.

Na prehliadke bojových umení v Long Beach sa stretol s Brucom Leeom, vtedy ešte neznámym. Preslávil ich spoločný film Cesta Draka, kde si talianska mafia zavolá na pomoc Chucka z Ameriky, aby im pomohol vyhnať Bruca Leeho z Ríma . Nakoniec dôjde k ich spoločnému stretu v Koloseu, kde Lee po dlhom boji vyhrá.

V roku 1974 ukončil svoju aktívnu karate kariéru novým karate rekordom, čím sa pomstil za všetky svoje prehry.

V nasledujúcich tridsiatich rokoch hral v približne tridsiatke filmov, čím sa stal Hollywoodskou hviezdou.

Donald Trump

Kontroverzný americký miliardár, finančník a developer Donald Trump je aj v súčasnom búrlivom období globálnej ekonomickej krízy stále pojmom, ktorý vzbudzuje nemalý záujem. Jeho odvážne stavebné a architektonické projekty natrvalo zmenili tvár amerických veľkomiest ako New York, Atlantic City alebo Palm Beach na Floride.


A aj keď majú ľudia na Donalda Trumpa rôzne názory, jeho život je v mnohých ohľadoch zdrojom inšpirácie a motivácie pre ľudí, ktorí neustále hľadajú vo svojom živote nové príležitosti a výzvy.

Donald John Trump sa narodil 14. júna 1946 v Queens v New Yorku ako štvrté dieťa Fredericka C. a Mary MacLeod Trumpovcov. Jeho otec Frederick bol stavbárom a developerom, ktorý staval apartmány v Queense, v Brooklyne a na Staten Islande. V trinástich rokoch poslali rodičia Donalda do Newyorskej vojnovej akadémie. Už na akadémii sa prejavila jeho prirodzená túžba presadiť sa a vyniknúť: stal sa úspešným športovcom a prirodzeným študentským vodcom. Po ukončení akadémie v roku 1964 začal študovať na Fordham University, odkiaľ prestúpil na Pennsylvánsku Univerzitu (Wharton School of Finance), kde v roku 1968 získal diplom z ekonomiky.

Jeho životné smerovanie v najväčšej miere ovplyvnil jeho otec. Počas štúdií pracoval u otca a po ich úspešnom ukončení nastúpil v jeho Trump Organization. Ako vizionár s vysokými ambíciami presvedčil svojho otca o nevyhnutnosti rozšíriť ich podnik. Keďže v stavebníctve vládla silná konkurencia, Donald nadviazal kontakty s vplyvnými ľuďmi, s ktorými sa zoznámil po tom, ako sa v roku 1971 presťahoval na Manhattan. To mu otvorilo cestu k veľkým projektom.

Po krachu železničnej spoločnosti Pennsylvania Central Railroad Trump získal opciu na ich pozemky na západnej strane Manhattanu. Plánoval tam postaviť apartmánové domy, ale keďže sa projekt ukázal nerentabilný, ponúkol pozemky mestu pre vybudovanie spoločenského centra. Mesto jeho projekt prijalo, ale nevyhovelo Trumpovej požiadavke, aby centrum nieslo meno jeho rodiny.

Jeden z jeho prvých výrazných a úspešných projektov uzrel svetlo sveta v roku 1980, kedy Trump otvoril hotel Grand Hyatt. Jedinečnú budovu s reflexnými sklami naprojektovanú Der Scuttom, ktorý neskôr navrhol aj Trump Tower, získal Donald v roku 1974. V tom čase sa hotel volal Commodore a patril medzi hotely siete Penn Central. aj napriek tomu, že hotel nevykazoval zisky, Trump vycítil skvelú príležitosť aj vzhľadom k jeho vynikajúcej polohe pri Grand Central Station. O rok neskôr podpísal zmluvu so spoločnosťou Grant Hyatt, dohodol sa s mestom na daňových úľavách na 40 rokov a výsledkom sa stal už spomínaný Grand Hyatt, ktorý urobil z Donalda Trumpa najznámejšieho developera v meste.

V roku 1977 sa Donald oženil s modelkou Ivanou Zelníčkovou, ktorá v roku 1975 opustila Československo. O rok neskôr sa im narodil syn Donald John Trump, jr. a Ivana sa stala viceprezidentkou v dozornej rade Trump Organization a dohliadala na rekonštrukčné práce hotela Commodore.

V tom čase sa začal rodiť aj projekt jednej z jeho najznámejších budov. V roku 1979 si Trump prenajal miesto na Fifth Avenue. Der Scutt sa opäť podieľal na projekte monumentálneho $200 miliónového bytového komplexu. 58-poschodová budova so 6-poschodovým átriom vykladaným ružovým mramorom a 80 stôp vysokým vodopádom uzrela svetlo sveta v roku 1982 a niesla meno jeho tvorcu – Trump Tower. Trumpova popularita prekročila hranice New Yorku.

Trumpove podnikateľské aktivity neskončili pri stavbe apartmánových budov a rekonštrukcii luxusných hotelov. Po zlegalizovaní hráčskeho priemyslu v New Jersey v roku 1977, rozhodol sa spojiť výstavbu luxusného hotelu s kasínom. Získal atraktívny pozemok v Atlantic City a poveril svojho mladšieho brata Roberta kompletnou prípravou projektu cez financovanie, získanie hráčskej licencie pre kasíno až po samotnú realizáciu. Spoluprácu mu ponúkla Holiday Inns Corporation, materská spoločnosť Harrah´s a v roku 1982 uzrel svetlo sveta $250 milónový komplex Harrah´s na Trump Plaza. O štyri roky neskôr Trump hotel odkúpil a premenoval ho na Trump Plaza Hotel & Casino. Súčasne odkúpil Hiltom Hotels kasíno – hotel, keď sa spoločnosti nepodarilo získať hráčsku licenciu a premenoval ho na $320 miliónový komplex Trump´s Castle. Jeho najväčším projektom v hráčskom priemysle bolo dokúpenie najväčšieho hotel – kasína na svete: Taj Mahal v Atlantic City, ktorý otvoril v roku 1990.

Nie všetky jeho projekty však končili úspešne. V čase výstavby kasín v Atlantic City, plánoval Trump postaviť v New Yorku veľkú vežu s bytmi na prenájom. Získal obytný dom spolu so susediacim Barbizon-Plaza Hotel. Narazil však na odpor nájomníkov domu, ktorí boli chránení mestom regulovaným nájomným. Preto upustil od svojich plánov, zrekonštruoval Barizon-Plaza Hotel a premenoval ho na Trump Parc.

Ďalším kontroverzným projektom sa stal Television City, ktorý mal byť komplexom s desiatkami mrakodrapov, mestským parkom a ďalšími spoločenskými a sociálnymi vymoženosťami. Na jeho realizáciu kúpil v roku 1985 76 akrový pozemok na západnej strane Manhattanu za $88 milónov. Zdĺhavý schvaľovací proces ako aj odpor miestnej komunity oddialili realizáciu celého projektu.

V roku 1988 získal za $407 miliónov Plaza Hotel a preinvestoval na jeho rekonštrukciu ďalších $50 miliónov.

Svoje aktivity rozšíril aj na Floridu, kde vo West Palm Beach postavil kondomínium. V roku 1989 odkúpil za $365 miliónov leteckú spoločnosť Eastern Air Lines Shuttle a premenoval ju na Trump Shuttle.

Rok 1990 sa stal pre Trumpa zlomovým. Jeho plány vybudovať v Los Angeles miliardový komerčný a bytový komplex so 125 – poschodovou administratívnou budovou prekazil kolaps trhu s nehnuteľnosťami. Imanie Trumpovho impéria sa zmenšilo z $1,7 miliárd na $500 miliónov. Na záchranu spoločnosti založil viacero svojich nehnuteľností v snahe získať potrebné financie. Jeden zo symbolov nových podnikateľských, ekonomických a sociálnych trendov 80-tich rokov stratil svoj lesk.

Aj napriek tomu, že sa Trump dokázal dostať z najhoršieho, keď v roku 1997 sa odhadoval jeho majetok na $2 miliardy, jeho imidž poškodil rozvod s Ivanou. Po rozvode Donald prežil búrlivé obdobie, kedy sa v roku 1993 oženil so začínajúcou herečkou Marla Maples. Ich manželstvo vydržalo necelých 6 rokov. V júni 1999 sa oficiálne skončil ich dva roky trvajúci rozvodový proces, v ktorom Marla získala od Donalda $2 milióny. Trump sa oženil aj tretíkrát: V januári 2005 si zobral za ženu modelku Melaniu Knauss.

Donald Trump sa pohrával aj s myšlienkou vstúpiť do vysokej politiky. V októbri 1999 dokonca vytvoril výbor, ktorý mal posúdiť vhodnosť jeho kandidatúry v prezidentských voľbách 2000.

V roku 2004 začal Trump vystupovať v reality show stanice NBC The Apprentice (Učeň), v ktorej miliardár hľadá nových spolupracovníkov spomedzi 16-tich súťažiacich. Zveruje im reálne podnikateľské úlohy a projekty a podľa spôsobu, akým sa konkrétnej úlohy zhostia, postupujú do ďalšieho kola alebo sú vyradení.

Donald Trump žije v súčasnosti so svojou treťou ženou v trojposchodovom byte s rozlohou 3000 m2 v celkovej hodnote $50 miliónov.

Zaujímavý je aj pohľad na celkovú hodnotu jeho majetku. Zatiaľ čo samotný Trump odhaduje výšku svojho majetku na $6 miliárd, časopis Forbes uvádza necelé $3 miliardy.